Mesto 
v pohybe

Kreatívne duo skladateľov dlhodobo pôsobiacich v priestore hudobného divadla DANIEL OTT a MANOS TSANGARIS otvára od prevzatia festivalu Mníchovské bienále v r. 2016 nové otázky hraníc hudobného divadla. O tohtoročnom vydaní bienále (31. 5.–10. 6.) sme sa rozprávali vo festivalovej kancelárii v Muffathalle v centre Mníchova.

Čo ste po pôsobivých dielach na Mníchovskom bienále 2022 s témou „The Good Friends“ pripravili pre ročník 2024?

Daniel Ott: Téma predchádzajúceho bienále „The Good Friends“ sa sústredila na skúmanie pojmu priateľstva – jeho dialektiky, nuáns a kontrastov. Zahĺbili sme sa do filozofických a praktických aspektov toho, čo znamená byť priateľom, do výziev pri udržiavaní priateľstva a do toho, ako tieto vzťahy formujú náš život. Pre rok 2024 sme chceli niečo, čo by sa dalo interpretovať poeticky aj prakticky. „On the Way“ môže zahŕňať pojmy migrácia, vozidlá, doprava budúcnosti a osobné púte, ktorých sa dotýkala napríklad transportná opera RÜBER od Nica Sauera. Naším cieľom bolo vytvoriť tému, ktorá umožňuje rôzne interpretácie a hlbšie skúmanie. Povzbudzuje umelcov, aby premýšľali o pohybe, pokroku a mnohých cestách, ktorými sa život môže uberať.

Manos Tsangaris: Môj prístup je skôr abstraktný. Zatiaľ čo „On the Way“ sa môže týkať jasných tém, akými sú migrácia a cestovanie, ja sa zameriavam na transformáciu a potrebu byť v stave neustáleho pohybu a premýšľania. Niečo v duchu peripatetickej školy v antickom Grécku – premýšľanie počas chodenia. Podobne aj v našom kultúrnom a umeleckom živote sa pohybujeme a premýšľame, neustále rozvíjame svoje perspektívy. Cestovanie vo všeobecnosti prebúdza ľudí, preto „On the Way“ môže pôsobiť ako výzva k rastu a zvýšeniu pozornosti k svetu okolo nás. Nejde len o fyzický akt pohybu, ale aj o intelektuálne a emocionálne cesty, ktoré podstupujeme. Táto téma umožňuje umelcom skúmať, ako pohyb ovplyvňuje náš život, naše myšlienky a interakcie so svetom.

Človek by mohol mať pocit, že sa snažíte ozvučiť celé mesto hudobným divadlom, ktoré sa približuje normálnym ľuďom nezainteresovaným do súčasného umenia, a tak nejako sa vzďaľuje od exkluzivity vyššej spoločnosti, zvyčajne spájanej s klasickou hudbou alebo koncertnými sálami. Mám pocit, že sa snažíte vytvoriť inkluzívny, priateľský priestor pre všetkých. Je to to, čo ste chceli dosiahnuť?

DO: Inkluzívnosť je pre nás zásadná. Chceme vytvoriť atmosféru, v ktorej môže umenie poeticky prekvitať bez ideologických obmedzení. Tým, že počas bienále cestujeme po Mníchove a ponúkame niektoré projekty s voľným vstupom, sa snažíme sprístupniť umenie širšiemu publiku. Veríme, že umenie by sa nemalo obmedzovať na tradičné miesta a malo by osloviť rôzne komunity, aby každý mohol zažiť jeho transformačnú silu.

MT: Snažíme sa o širokú verejnú angažovanosť aj o špecializované podujatia pre nadšencov umenia. Skutočné umenie by sa malo dotýkať ľudí na všetkých úrovniach. Napríklad Shakespearove hry oceňovali všetky vrstvy spoločnosti, od prostých ľudí až po intelektuálnu elitu. Podobne sa snažíme prezentovať umenie, ktoré rezonuje s každým bez ohľadu na jeho zázemie alebo odbornosť. Dúfame, že tým prelomíme bariéry a vytvoríme inkluzívnejšie prostredie, v ktorom môže byť umenie spoločným zážitkom, obohacujúcim život a podporujúcim zmysel pre komunitu.

Ako sa festival a jeho filozofia zmenili za posledné desaťročie?

DO: Svet sa výrazne zmenil, čo ovplyvnilo naše témy a prístupy. Pandémia a globálne krízy, napríklad brexit a konflikt na Ukrajine, hlboko zasiahli naše nedávne témy. Aj naše kurátorské metódy sa časom vyvíjali. Spočiatku sme sa sústredili na platformy pre spoluprácu mladých umelcov. V poslednom čase sme prijali kombináciu prístupov, navrhujeme témy a spolupráce, pričom stále ponechávame tvorivú slobodu. Snažili sme sa spojiť rôznych umelcov, ktorí sa navzájom nepoznali, aby vytvorili tímy a našli nápady, ktoré by boli relevantné pre všetkých, ako napríklad v hudobnom divadle Shall I Build a Dam? Kai Kobayashi a Simone Aughterlony alebo happyning Wie gehts wie stehts skladateľov Andreasa Eduarda Franka a Patricka Franka.

MT: Náš základný prístup zostáva rovnaký: otvoriť festival a zahrnúť rôzne estetické perspektívy. Taktiež mesto Mníchov nás vyzvalo, aby sme festival transformovali z jeho konzervatívnych koreňov na niečo inovatívnejšie a rozmanitejšie. A to platí stále rovnako. Takže ak si pozriete tento ročník, je tam množstvo chutí a rôznych estetických perspektív. Nie je to o mojom alebo Danielovom vkuse, je to o rôznych pohľadoch a kvalite.

Z čoho ste vychádzali pri príprave tohtoročného festivalu a akou cestou ste sa vydali? Stretli ste sa s nejakými výzvami?

DO: Skladba Nica Sauera inšpirovala tému „On the Way“. Tá s nami intenzívne rezonovala a stala sa jadrom témy festivalu. K výzvam patrilo rozdelenie tímu, posunutie termínov, finančné problémy a problémy s komunikáciou umelcov neodpisujúcich na správy. (smiech) Napriek týmto prekážkam nás teší, že sa podarilo zrealizovať všetkých jedenásť inscenácií. Cesta bola zložitá a náročná, ale vďaka odhodlaniu nášho tímu a spolupracovníkov aj neuveriteľne obohacujúca.

MT: Kríza a neúspech sú súčasťou tvorivého procesu, ktorý vedie k novým poznatkom a rastu. Je to tak, ako povedal Dalajláma: „Keď prehráš, nikdy nezabudni na ponaučenie, prečo sa tak stalo.“ Posledný týždeň pred začiatkom festivalu, keď sa všetko spája, je mimoriadne vzrušujúci. Je to čas plný adrenalínu, počas neho vidíme ovocie dlhoročného plánovania. Toto intenzívne obdobie vnáša do festivalu jedinečnú energiu, zvýrazňuje ducha spolupráce a odhodlanie prinášať kvalitné umelecké zážitky.

Kam podľa vás smeruje hudobné divadlo a kde bude o desať rokov?

DO: Hudobné divadlo sa pravdepodobne stane participatívnejším, imerzívnejším a globálnejším, bude zahŕňať rôzne kultúrne vplyvy. Dúfame, že sa viac zapoja rôzne časti sveta, čím sa vymaníme z prevažne západoeurópskeho estetického smerovania. Takto nastavená otvorenosť obohacuje umeleckú formu, prináša nové perspektívy a príbehy, ktoré odrážajú zložitosť a pestrosť nášho sveta.

MT: Ľudia majú túžbu prekročiť hranice, týka sa to ich súkromného života, sexu, dobrého jedla. Ale hľadajú aj duševnú potravu. Digitálne a performatívne umenia budú hrať čoraz významnejšiu úlohu. Napríklad niektoré aspekty popových hudobných videoklipov a diel vizuálneho umenia svojou komplexnosťou a hĺbkou pripomínajú hudobné divadlo. Toto miešanie žánrov tvorí už dnes inovatívne a pohlcujúce zážitky, ktoré posúvajú hranice toho, čím môže byť hudobné divadlo. Takže pre mňa je aj toto dôvod, prečo sme robili toľko diel s médiami, toľko rôznych vecí, pretože v dnešnej dobe nemôžete povedať, že „hudobné divadlo je, keď sú pekné kostýmy, dobrá scénografia a v jame orchester.“ Ľudia túžia po transcendentnosti, túžia prejsť na inú úroveň nasýtenia svojej duše niečím úplne novým.

Ako sa vo svojich festivalových programoch venujete súčasným témam?

DO: Poskytujeme tematický rámec, ktorý tímom umožňuje skúmať aktuálne témy vlastným spôsobom. Nediktujeme prístup, ale podporujeme kvalitné a premyslené odpovede na ne. Rozhodnutie o tom, nakoľko sa dielo stane politickým alebo tematickým, nechávame na jednotlivých umelcoch a ich spolupracovníkoch.

MT: Vyberáme dostatočne široké témy, aby sa do nich zmestili rôzne perspektívy, čo umožňuje umelcom slobodne sa vyjadrovať k aktuálnym problémom. Našou úlohou je zabezpečiť kvalitu a hĺbku umeleckých naplnení bez toho, aby sme im vnucovali svoje názory.

Je ťažké vyhnúť sa vnucovaniu vlastných názorov na festival?

MT: Vôbec nie. Pre integritu festivalu a jeho výsledný tvar je veľmi dôležité zostať otvoreným a flexibilným.

O akých témach by malo súčasné výtvarné a hudobné divadlo viac diskutovať?

MT: Potrebujeme viac „zbytočného umenia“. Zbytočného umenia, ktoré nie je možné spájať s akoukoľvek ideológiou alebo politickým názorom. Umenie je aj tak zbytočné, ale možno nie dostatočne zbytočné.

DO: Súhlasím.

Daniel Ott a Manos Tsangaris prevzali umelecké vedenie Mníchovského bienále po prvýkrát 
v r. 2016. Ich programová koncepcia skúma formy súčasnej kompozície a inscenácie na začiatku 21. storočia a tiež možné spoločenské funkcie a významy hudobného divadla. Vznikli tak explicitne tematizované festivalové edície s jedinečným zameraním, ako napríklad Privatsache alebo Point of NEW Return, ktoré viedli zúčastnených umelcov pri rozvíjaní svojich diel. V rámci uplynulých štyroch ročníkov bienále (ročník 2020 trval viac ako rok pre pandémiu koronavírusu) vznikli inscenácie, predstavenia a inštalácie na pódiách, vo výstavných priestoroch, v skleníkoch, vo verejných kúpeľoch, na verejných priestranstvách v meste, na Starnberskom jazere a v súkromných domoch v Mníchove. Hudobno-divadelné diela premiérované na týchto miestach často vznikali v koprodukciách s opernými domami, divadlami a ďalšími festivalmi v Európe a režírovali ich väčšinou mladí zahraniční umelci.