Matej Korbelič: Bratislava – Brno – Katovice – Drážďany

Študovať, žiť, pracovať doma alebo využiť možnosti otvoreného sveta? Výpoveď mladého slovenského trubkára, skladateľa a bandlídra MATEJA KORBELIČA, ktorý od roku 2021 pôsobí v Drážďanoch, odhaľuje nielen detaily študijného a pracovného života v Poľsku a v Nemecku, ale je aj úprimnou spoveďou o prekonávaní vonkajších i vnútorných prekážok na ceste za vysnívanou hudobníckou profesiou. 

Hru na trúbke som študoval na konzervatóriu v Bratislave. Z piatich trubkárov, ktorí boli v ročníku, nezískal absolutórium ani jeden. U mňa bol problém v tom, že som nemal čas na napísanie diplomovej práce. Okrem úspešne zvládnutého absolventského koncertu som bol extrémne vyťažený, hrával som s Bratislava Hot Serenaders a s Kairos Quintetom Tibora Felediho. Necítil som potrebu „dostať papier“, chcel som hlavne hrať na trúbke. Primárne som hľadal metodiku alebo učiteľa, ktorý by mi pomohol s technikou, nátiskom a koordináciou. Pomohol mi spolužiak z bratislavského konzervatória Martin Matiašovič, ktorý chodil na konzultácie do Drážďan. V čase, keď som nahrával debutový album Kairosu, mi s nadšením rozprával o efektívnej metodike hry na lesnom rohu založenej na vedeckých výskumoch z medicíny. Cvičenia, pôvodne napísané pre iný nástroj, mi pomohli dostať sa celkom rýchlo do formy a podať pri nahrávaní dobrý výkon. Autorom metodiky hry na dychových nástrojoch postavenej na fyziológii bol profesor Malte Burba. 

V roku 2019 som sa rozhodol, že pôjdem študovať do Brna na jazzovú katedru JAMU. Pre prípravu na prijímacie pohovory som začal chodiť na súkromné hodiny k Radovi Tariškovi a Lukášovi Oravcovi. Obaja ma presviedčali, aby som si dokončil konzervatórium. Podarilo sa mi prestúpiť do Žiliny a absolvovať konzervatórium súčasne s prvým ročníkom na JAMU. Bolo to veľmi náročné obdobie, po ktorom ma lákalo odísť niekam inam. Chcel som vyskúšať študijný program Erasmus na jazzovej akadémii v poľských Katoviciach u renomovaného jazzového trubkára Piotra Wojtasika. Nedopadlo to však tak, ako som očakával. Profesor Wojtasik mi odporučil zmeniť dýchanie a presadiť nátisk, takže po polroku som začínal prakticky od nuly. Vtedy som si spomenul na moju skúsenosť s cvičeniami Malteho Burbu. Rozhodol som sa ho vyhľadať v Drážďanoch a konzultovať s ním moje problémy. Neskôr sa ukázalo, že to bol prelomový moment. Burba mi logicky vysvetlil fyziológiu dýchania pri hre na trúbke a odporučil desať technických cvičení, ktoré mi pomohli dokončiť posledný semester v Poľsku. Už vtedy som si uvedomoval, že Burbova metóda mi vyhovuje viac než Wojtasikova. Prestup na školu v Drážďanoch som si vtedy pre jazykovú bariéru nevedel predstaviť.

Druhý ročník som v Poľsku nakoniec dokončil, ale psychicky som bol taký zdeptaný a úzkostný, že som sa rozhodol dať si pauzu. Vrátil som sa domov a začal som pracovať ako referent v administratíve ČSOB. To bolo tesne pred kovidom v roku 2019. Život mimo hudby bol veľmi príjemný. Pracovná doba od-do, slušný príjem a čas na záľuby. Bol to úplne iný svet, v ktorom som si mohol dovoliť chodiť na terapie k psychológovi a dať sa ako tak dokopy. Desať mesiacov som nehral na žiadnom hudobnom nástroji. Potom ma požiadala kolegyňa z banky o súkromné hodiny klavíra, čo mi postupne vrátilo aj chuť hrať na trúbke. 

Záujem o hudbu aj o hru na trúbke sa mi postupne vracali. Nechcel som však pokračovať v štúdiu, skôr som hľadal nejaký ucelený systém hry na trúbke, ktorý by mi pomohol s technikou. Chcel som si nájsť nejakú nástrojovú rutinu, byť čo najviac fit a znovu sa venovať hraniu. Hráči na dychových nástrojoch vytvárajú vibrácie vlastným telom a nástroj ich len zosilňuje. Byť v dobrej fyzickej forme bol jeden z východiskových predpokladov Burbovej metódy, ktorou učí v nemecky hovoriacich krajinách, Luxembursku a Taliansku veľa licencovaných pedagógov. K jednému z nich som začal chodiť na súkromné hodiny ešte predtým, ako som sa dostal v Drážďanoch na školu. Volal sa Sebastian Haas a on ma nakoniec spolu s mojím psychológom presvedčil, aby som išiel na prijímacie pohovory. V roku 2020 ma prijali na Hochschule für Musik Karl Maria von Weber v Drážďanoch, kde študujem u Malteho Burbu. Dnes už mám bakalársky titul a som v poslednom semestri magisterského štúdia. Po dosiahnutí titulu by som chcel ostať na škole ešte dva ďalšie roky a pokračovať v postgraduálnom „meisterklasse“ štúdiu. 

Na začiatku môjho štúdia bola pre mňa najväčším problémom nemčina. V Drážďanoch je oveľa menej anglicky hovoriacich ľudí ako v Berlíne. Tam, keď sa stretnú traja Nemci a jeden ausländer, všetci hovoria po anglicky. Potom ten ausländer odíde a oni sa ďalej rozprávajú po anglicky... So spoločenským životom mám iba jeden problém. Už päť rokov nepijem...  Život je tu veľmi príjemný. Bývam v samostatnej izbe v internáte, čo ma spolu s potravinami stojí asi 500 eur mesačne. Práca hudobníka je v Drážďanoch veľmi cenená. Honorár na eventoch alebo vernisážach je 300 eur na hlavu za dva sety po 40 minút. Počet koncertov však klesá. Zatiaľ čo pred dvomi rokmi som mal takto dobre zaplatených hraní osem, minulý rok to boli len štyri. V Drážďanoch je päť miest, kde sa pravidelne hráva jazz, vrátane klubu Blue Note. Úroveň však nie je taká ako v Bratislave. Chýbajú hlavne klaviristi. V neďalekom Lipsku je situácia oveľa lepšia. Žije tu veľa mladých ľudí a jazzová scéna má vyššiu úroveň. Najkrajšie jamy som však zažil v Berlíne. Veľa dobrých hudobníkov a všetci majú úžasnú chuť hrať...

Momentálne sa veľa venujem svojej vlastnej kapele. Spočiatku sme hrali v obsadení trúbka, klavír, kontrabas a bicie nástroje. V poslednej dobe s nami hráva ukrajinský saxofonista Anton Shatylo. Dva semestre som mal na škole hodiny s miestnou legendou, fenomenálnym basistom Tomom Götzem, ktorý žil desať rokov v New Yorku. Na hodinách som s ním konzultoval svoje kompozície, a keďže tam bola k dispozícii vždy kompletná rytmika, mohli sme si ich aj prehrať. Okrem štúdia na akadémii sa venujem učeniu detí na dvoch hudobných školách.
V Nemecku sa mi žije veľmi dobre, chcem však skúsiť New York a až potom sa rozhodnúť ako ďalej. Po USA  plánujem určite návrat do Európy, ale preferenčne do Nemecka. Svoju budúcnosť na Slovensku nevidím.