Hudobný život

Mahlerova Deviata ako jeden z vrcholov sezóny SF

Frederik Hudáč
Frederik Hudáč
8. apríl 2026
Hudobný život
Juraj Valčuha diriguje Mahlerovu Deviatu. Foto: Alexander Trizuljak, SF

26. 3. 2026

Bratislava, Reduta

Slovenská filharmónia, Juraj Valčuha

Mahler

 

Uvedenie Mahlerovej Deviatej symfónie bolo nepochybne jedným z vrcholov aktuálnej koncertnej sezóny Slovenskej filharmónie i hudobného diania v Bratislave. Dielo s rozsiahlym nástrojovým obsadením vyniká dĺžkou a predovšetkým obsahovou komplexnosťou. Mahler tvrdil, že symfónia má byť ako svet – musí obsahovať všetko a Deviata tento odkaz intenzívne napĺňa. Ide o monumentálnu poému o najzásadnejších otázkach života, smrti a transcendentna, ktoré sa prelínajú so zvukomaľbou prírody.

 

Z celku štyroch častí je hudobný priebeh prvej, Andante comodo, najdynamickejší. Neustále sa meniace a vzájomne prepojené tematické vrstvy pod vedením Juraja Valčuhu nadobudli plastické tvary s jasnou pointou. Množstvo vzruchov a gradácií koordinoval s pozoruhodnou citlivosťou – vrcholy boli vhodne pripravené a následné napätie postupne uvoľnené. Úvod druhej časti priniesol zásadný kontrast v podobe bezstarostného ländlera s rustikálnym koloritom, ktorý sa postupne rozširoval do parodickej karikatúry tanca. Orchester sa tejto nevšedne grotesknej nálady chopil s patričnou dávkou kreativity a hravosti. Partitúru navyše obohatili dôvtipné nuansy Valčuhovej umeleckej koncepcie, najmä nečakané dynamické prepady a náhle zmeny agogiky.

 

V tretej časti Rondo-Burleske naplno zaznela brilantnosť Mahlerovej kontrapunktickej techniky. Jej zložitú polyfonickú spleť mal dirigent neustále pevne pod kontrolou – každý nástup témy zaznel presne a bez zaváhania. Výsledkom tak bola zrozumiteľná architektúra s jasným ťahom a energiou. Záverečné Adagio vtiahlo poslucháčov do roviny filozofického uvažovania azda najhlbšie. Postupné vykomponované spomaľovanie, utíchanie nástrojov a vrúcna téma smerovali k tichému, zmierlivému klimaxu. Leonard Bernstein tento proces výstižne popísal slovami: „Je ohromujúce, ako sa vlákna zvuku rozpadajú... v utíchaní strácame všetko. Ale v Mahlerovom utíchaní sme všetko získali.“  Po doznení posledných tónov zostalo zaplnené auditórium ešte niekoľko okamihov v tichom zamyslení, vstrebávajúc dotyk s nadprirodzenom.