M. Taytakova, L. Fanzowitz: Cesta

Cesta

M. Taytakova, L. Fanzowitz

Hudobný fond, Trendvision 2024

Sopranistka Maria Taytakova, venujúca sa primárne interpretácii koncertnej literatúry, vychádza s klaviristom Ladislavom Fanzowitzom aj na druhom spoločnom CD (po Impressions z r. 2021) z rovnakej premisy. 

Nazvali ho Cesta (The Journey), aby v repertoári, obsahujúcom cykly piesní šiestich skladateľov, poukázali na isté porovnateľné kompozičné východiská dvoch trojíc – na jednej strane reprezentantov nemeckojazyčnej školy (Arnolda Schönberga, Richarda Straussa, Ericha Wolfganga Korngolda), na druhej slovenských autorov Alexandra Moyzesa, Jána Zimmera a Ilju Zeljenku. Časovo ich rámcuje začiatok 20. storočia a prelom tisícročí.

Viedenčan Arnold Schönberg a o desaťročie starší Mníchovčan Richard Strauss boli prakticky rovesníkmi, hoc ich hudobný slovník sa vyvíjal odlišne. Z odkazu prvého si interpreti vybrali Štyri piesne pre spev a klavír op. 2 z jeho raného obdobia, avizujúce už reč 20.   storočia. Maria Taytakova s Ladislavom Fanzowitzom v nich ukázali dôležitosť prepojenia slov s hudbou, ktoré v ich podaní dosahujú jednotu vo výraze, v kreovaní atmosféry, v   súzvuku hlasu s   nástrojom. Lyrický soprán znie technicky vyvážene v   polohách, vie dodať nežnosť pianovým pasážam a   vzrušenejší obsah plnším,   do výšok stúpajúcim tónom. Z Troch Oféliiných piesní op. 67 (1–3) od Richarda Straussa (prvý zväzok zo 6-dielneho cyklu sa opiera o Shakespeara) sa už prihovárajú skladateľove typické melodické oblúky. Vyžadujú modelovanie o dych opretých fráz. Umelci im dodávajú náležité kontrasty a emócie, sopranistka éterické výšky, variabilitu výrazu, reflektujúceho Oféliin osud. 

Tri piesne op. 22 od brnianskeho rodáka Ericha Wolfganga Korngolda umožňujú Taytakovej okrem cituplnej lyriky naznačiť v exponovanej polohe rozvinutie hlasu do väčšieho objemu, pričom sopranistka neopúšťa princípy komornej interpretácie. Príkladná je jej výslovnosť a spolupráca s náladotvorným výrazom klavírneho partnera.

Alexandra Moyzesa síce nevnímame ako dominantne piesňového skladateľa, no zanechal viacero cyklov. Jedným z nich je Cesta op. 19, kde zhudobnil štyri poetické texty Laca Novomeského. Ako celok pôsobí kompaktne a zároveň diferencovane. V sopráne aj v klavíri nachádzame lyriku i expresívnejšie, hutnejšie pasáže, do ktorých obaja interpreti vkladajú širokú škálu dynamiky, farieb a meniacich sa tém. 

Taktiež Ján Zimmer v troch romantických piesňach Šla tade žena op. 101 na slová Pavla Horova vníma partnerstvo hlasu a klavíra rovnocenne. Sopranistku nešetrí vo vysokej polohe, s ktorou Maria Taytakova nemá problémy, dokonca aj v   nej dbá na zrozumiteľnosť spievaného slova, je tvárna v   dynamike a   posúva svoj prejav miestami k dramatickejším gradáciám. Ladislav Fanzowitz ušľachtilým tónom koloruje jednotlivé piesne a spoločne so speváčkou modeluje ich temporytmus. 

Sonety Orfeovi, tri piesne Ilju Zeljenku pre soprán a   klavír na básne Rainera Mariu Rilkeho skomponované v r. 2004, sú napísané v modernejšom štýle, kladú nároky na intonačnú presnosť v intervaloch, ktorej popri tieňovaní výrazových nuáns vyšla interpretácia maximálne v ústrety.

Synagóga Senec sa stala inšpiratívnym miestom nahrávania, za zvukovú réžiu je zodpovedný Peter Zagar, booklet obohacujú poznámky sopranistky a Juraja Bubnáša.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 07-08/2025.)