Lukáš Oravec - Tune for Tony

Trubkár Lukáš Oravec patrí medzi našich najaktívnejších jazzmanov, na svojom konte má ako líder už osem albumov so svetovými menami jazzovej scény, ako Bob Mintzer, Vincent Herring, Seamus Blake, Andy Middleton, Danny Grissett a Sammy

Figueroa. Sólo, ktoré je predmetom tohto článku, pochádza z najnovšieho bigbandového albumu Lukáš Oravec Orchestra s názvom The Sun. Skladbu Tune For Tony Oravec napísal a venoval maďarskému tenorsaxofonistovi Tonymu Lakatosovi, s ktorým vystupoval na minuloročnom turné pri príležitosti 10. výročia existencie zoskupenia Lukáš Oravec Quartet. V bigbandovej verzii ju zaranžoval Pavel Klimashevsky.

Hlavnou témou je melancholický jazzový waltz, no sólová pasáž je v 4/4 metre a 24-taktovej forme A‑B-A’, so 4-taktovou introdukčnou plochou v 3/4 metre pred prvým chórusom a 6-taktovou záverečnou plochou v 3/4 metre po druhom chóruse, skrátenom o 2 takty. Harmónia využíva viacero tonálnych centier a množstvo sus4 a alterovaných septakordov, charakteristických pre moderný jazz.

Tieto akordické postupy Oravcovi umožňujú pristupovať k harmónii voľnejšie. Vytvára vďaka nim vlastné harmonické zámeny – superpozície pôvodných akordov (takty 9,

38, 40–41, 44, 46, 50, 52–53), používa harmonickú anticipáciu, teda naznačovanie

ďalšieho akordu predtým, ako skutočne zaznie (takty 22, 31, 33), resp. silný melodický motív, ktorý plynie ponad viacero akordov a naoko ignoruje harmóniu (takty 18–20, 29–30, 42–43). Medzi najčastejšie zdroje Oravcových melodických línií patrí mixolydický b9b13 mód, využívaný na dominantné septakordy smerujúce do molového akordu, ako aj alterovaná stupnica, teda mód postavený na 7. stupni melodickej molovej stupnice. Moderná jazzová melodika je posilnená využitím pre ňu charakteristických prvkov:

• chromatic cell – vytvorenie tzv. chromatickej bunky použitím dvoch nadol smerujúcich chromatických tónov a následného návratu nahor k pôvodnému tónu, napr. v takte 15, tóny b, a, as, b,

• chromatic approach – využitie nedoškálneho

chromatického tónu vedúceho k akordickému tónu, napr. v takte 10, tón a v akorde Fmi11 smerujúci do as na začiatku nasledujúceho taktu, súvislý chromatizmus – využitie chromatickej stupnice v dlhšej melodickej pasáži, napr. až päť po sebe idúcich chromatických tónov v takte 20.

• chromatický obal – obal využívajúci nedoškálne chromatické tóny, napr. v takte 20–21 obal okolo tónu f (ges–f–e–f ).

Zaujímavým momentom je použitie B zmenšenej stupnice začínajúcej celým tónom na akord Cmi7 v takte 16. Táto stupnica neobsahuje základný tón akordu, no obsahuje veľkú terciu (e, ktorá je voči akordu Cmi7 silnou disonanciou). Rovnako túto stupnicu nevieme zdôvodniť ako anticipáciu akordu F13sus4, pretože obsahuje veľkú septimu (e) a spojenie tónov gis‑b. Podobné miesta sú pre mňa vždy zaujímavé z hľadiska pochopenia, podľa akého kľúča sa improvizátor rozhodol tento neobvyklý prvok využiť. Môžeme ho chápať buď ako predĺženie akordu G7b9 z predošlého taktu, z ktorého by táto stupnica mohla vychádzať, alebo zámerné uvedenie silnej disonancie voči harmonickému podkladu, s použitím spoločného tónu b v akorde F13sus4 ako prostriedku na vytvorenie gradácie.

Na Oravcovom sóle sa mi vo všeobecnosti najviac páči jasné využívanie moderného

jazzového jazyka, motivická práca a použitie zaujímavých harmonických substitúcií, resp. alterácií. V neposlednom rade aj zreteľná, jasná a sebaistá technická stránka jeho interpretácie, ktorá len potvrdzuje, že Lukáš Oravec patrí medzi silné a vyprofilované osobnosti našej jazzovej scény s vlastnou predstavou o improvizácii.