Lukáš Borzík: Missa da pacem
Lukáš Borzík: Missa da pacem
Vox Cantoris, Komorný orchester ZOE, Ensemble Varietas, O. Olos, E. Gabčová
Ars Bivium 2026
Pri pohľade na dielo Lukáša Borzíka sa v mojej mysli opakovane vynárajú asociácie s tvorbou brilantných filozofov. Mnohí z nich písali a píšu tempom rýchlejším, než dokážeme čítať, zachovávajú si konzistentnú kvalitu, majú jasne definovaný štýl a opätovne prinášajú nové pohľady na problematiku, ktorú skúmajú z rôznych uhlov. Táto podobnosť sa mi pripomenula i pri počúvaní CD s dielami Missa da pacem a Dychové kvinteto „Spevy Milosrdenstva“. Borzíkove skladby nie sú strhujúce jednohubky, ale zložité komplexy otvárajúce sa poslucháčom opakovaným počúvaním.
Začiatok príbehu sakrálnej skladby venovanej obetiam vojnových konfliktov možno datovať do r. 2003. Vtedy podľa autorových slov vznikli prvé motívy použité v úvodnom Kyrie, ktoré prezentuje dualitu tichého zúfalstva vo forme zjednodušenej faktúry a pasáží burácajúceho žiaľu. Ten autor evokuje rozdelením sláčikového orchestra i zboru do mnohých subdivízií, ktoré v spojení s prepracovanou polyfóniou vytvárajú mohutnú harmóniu navodzujúcu posvätnú bázeň. Po emočnom vypätí nasleduje upokojujúca Gloria. Oslavný spev prináša očakávaný prechod do durovej tóniny a s ňou atmosféru opatrnej nádeje.
Hlavným kontrastným prvkom Creda je deklamačný spôsob zhudobneného textu, pripomínajúci gregoriánsky chorál. Sanctus je špecificky zapamätateľný vďaka fázovaniu a pauzám. Záverečné krátke Agnus Dei je neambivalentne optimistické a znie ako východ slnka po strastiplnej noci, pokojné a radostné zakončenie úprimnej modlitby.
Poklonu treba okrem autora diela vzdať i zboru Vox cantoris pod vedením zbormajsterky Evy Gabčovej a Komornému orchestru ZOE pod taktovkou Ondreja Olosa. Borzíkove skladby v tomto prípade síce neoplývajú virtuozitou, ale na ich úspešné naštudovanie je nevyhnutná nesmierna precíznosť.
Sedemčasťový opus Spevy Milosrdenstva autor vystaval na báze hudobného materiálu rovnomenného cyklu 12 variácií pre klavír. Inštrumentálne dielo vytvára s omšou komplementárny pár vo viacerých aspektoch. Kým prvá skladba využíva zbor a sláčikový orchester, druhá paletu všetkých kombinácií nástrojov dychového kvinteta. Diela spája jednota materiálu, ktorá je ale v kvintete dovedená do krajnosti. Štruktúrna repetitívnosť evokuje rast, ktorý započne jedným držaným tónom postupne podávaným všetkými nástrojmi. V úvode prvej časti nazvanej Modlitba to pôsobí ako iniciačný signál.
Dôležitými výrazovými a štruktúrnymi prvkami sú tremolá pripomínajúce nedočkavé a vytrvalé chvenie. Ponad toto chvenie sa vinie pomalá melódia, ktorú si jednotlivé nástroje opäť podávajú, a tak napriek opakujúcej sa štruktúre vznikajú stále nové farebné kombinácie. Členovia súboru Ensemble Varietas (Jana Gazdíková – flauta, Vladislava Fabiánová – hoboj, Juraj Pivoluska – klarinet, Miklós Pál Horváth – lesný roh, Radoslav Práger – fagot) na nahrávke preukázali nesmiernu agilitu v striedaní pasáží pedantne formulovanej klenutej melódie a entuziastických tremol, teda rýchlej oscilácie medzi dvoma tónmi.
Kým modlitba je organický rast, kánon je skôr dobre naolejovaný strojček, ktorý napreduje v originálnom rytmickom vzore. Podobne sa prezentujú aj časti Spev a záverečný Dych – obe znejú ako alúzie na štýl Steva Reicha. Piatu časť Žalm charakterizuje ultimátne vyprázdnenie, spevný dvojhlas. Atmosféru vystihuje úvodná inštrukcia pietoso. Hymnus v kontrastne pomalom tempe znie ako lúče slnka snažiace sa predrať cez husté mračná. Kóda je vďaka návratu tremol interne prepojená s úvodnou Modlitbou, ale vďaka nárastu disonancií, výraznému zrednutiu faktúry a pomalšiemu tempu má temnejší charakter.
Borzíkova tvorba sa z vtáčej perspektívy javí ako dlhý seriál na pokračovanie, do ktorého postupne pribúdajú recyklácie minulých epizód. Extrémna konzistentnosť štýlu môže pre niektorých poslucháčov pôsobiť až príliš asketicky. Pri hlbšej analýze však skladby Missa da pacem a Spevy Milosrdenstva práve naopak dokazujú autorovu schopnosť prinášať nové podoby duchovnej i zvukovej koncentrácie.