Lukáš Borzík: Ikona

Lukáš Borzík: Ikona

H. Gulyás, M. Šimko, I. Hajdu, ZOE Quartet

Ars Bivium 2026

Len nedávno vydaný autorský album obsahuje tri, ako je to pre tvorbu Lukáša Borzíka signifikantné, duchovne orientované kompozície. Ťažisko tvorí štyridsaťminútová Ikona (2021) pre soprán, tenor a sláčikové kvarteto v interpretácii Hildy Gulyás, Matúša Šimka a ZOE Quarteta (Adam Szendrei – prvé husle, Samuel Mikláš – druhé husle, Martin Kušš – viola, Andrej Gál – violončelo). Skladba vychádza z Modlitieb za 12 čností ticha a jej bezprostrednou inšpiráciou bola ikona Panny Márie, Matky ticha, zobrazujúca Máriu s prstom priloženým k ústam. Borzík tak koncipuje dielo ako akúsi „znejúcu ikonu“ pozostávajúcu z dvanástich nadväzujúcich modlitieb. Poslucháč pomerne rýchlo porozumie základnému princípu diela – každá časť vychádza z rovnakého tematického a harmonického základu, ku ktorému sa Borzík počas celej kompozície opakovane vracia.

K rovnakému textovému cyklu sa Borzík neskôr vrátil aj v rozsiahlejšej symfónii Matka pre soprán, tenor, miešaný zbor a orchester, uvedenej v r. 2025 v Slovenskej filharmónii v rámci festivalu Nová slovenská hudba. Obe diela sú si hudobne i harmonicky veľmi blízke, líšia sa však inštrumentáciou a spôsobom rozvrhnutia zvukového materiálu; výraznejšie sa od seba odkláňajú najmä v závere, ktorý má v orchestrálnej verzii odlišné vyústenie.

Prvý dojem môže vyvolávať predstavu variačného princípu, skladateľ však neusiluje o kontrastné premeny témy, ani o hľadanie jej nových podôb. Namiesto toho zostáva verný tomu istému hudobnému charakteru a jeho výraz mení len prostredníctvom drobných, niekedy sotva postrehnuteľných zmien v sadzbe, vedení hlasov, registroch či farebnosti sláčikového kvarteta. Často ide len o minimálnu zmenu melodického pohybu, inú kombináciu intervalov alebo presunutie hudobnej myšlienky do iného hlasu, no harmonický základ zostáva po dlhý čas takmer nezmenený. Sympatická je najmä dôslednosť a konzistentnosť, s akou Borzík zotrváva pri zvolenom charaktere. Jednotlivé modlitby síce prinášajú odlišné myšlienky, no nikdy neopúšťajú atmosféru pokoja, trpezlivosti a pokory. Napriek práci s veľmi úsporným materiálom a pomalým tempám nepôsobí skladba staticky. Hudba sa neustále vyvíja aj bez výrazných dramatických zlomov a práve schopnosť udržať takto dlhý časový oblúk bez straty vnútorného napätia patrí k jej najväčším prednostiam.

 Odlišný pohľad na podobný hudobný svet prináša Alleluia (2022) pre rovnaké obsadenie ako Ikona, no tenoristu M. Šimka vystriedal na tejto nahrávke István Hajdu. Kým Ikona je vystavaná ako súvislý tok 12 modlitieb, Alleluia pracuje s výraznejšie členenou formou a ostrejšie vymedzenými kontrastmi medzi jednotlivými dielmi. Pohyblivejšie, miestami až tanečne pôsobiace pasáže sa striedajú s rozsiahlejšími kontemplatívnymi plochami, pričom úlohu tu zohráva aj  inštrumentácia. Sláčikové kvarteto a hlasy nevystupujú neustále spoločne, ich funkcie sa priebežne menia a hudba často pokračuje aj v čisto inštrumentálnej podobe. Samotný text je redukovaný na jediné slovo Alleluia a v rozsiahlych úsekoch dokonca iba na samohlásku „ó“. Ani tu sa Borzík nevzďaľuje jednoduchému harmonickému základu, na ktorom stavia celý priebeh skladby. Väčšia formová členitosť tak nevychádza z harmonických kontrastov, ale predovšetkým zo zmien charakteru, práce s textom a inštrumentácie.

Album uzatvára Ave Maria (2015, rev. 2021) pre soprán a sláčikové kvarteto v interpretácii Márie Zajíčkovej Králikovej a ZOE Quarteta. Na rozdiel od predchádzajúcich dvoch skladieb ide o jednoliatejšie dielo s jasne smerujúcim formovým oblúkom. Vzťah medzi hlasom a sláčikovým kvartetom je tu odlišný – soprán stojí jednoznačne v popredí, zatiaľ čo sláčiky preberajú prevažne sprievodnú úlohu a podporujú vyznenie textu. V podaní sopranistky pôsobí zhudobnená modlitba miestami až ako osobná výpoveď. Aj kvarteto tu pracuje s mierne odlišnou zvukovou farebnosťou než v predchádzajúcich skladbách, bez toho, aby sa narušila celková estetická jednota albumu. Hoci skladba pracuje s väčším dramatickým napätím a výraznejšie modelovanými frázami, zachováva si subtílnosť, vážnosť a charakteristický pocit spomaleného vnútorného času, ktorý je prítomný v celom albume.

Výsledný dojem z albumu ovplyvňuje aj presvedčivá interpretácia všetkých zúčastnených. Hilda Gulyás a Matúš Šimko nepôsobia ako operní sólisti vystupujúci pred ansámblom, ale ako prirodzená súčasť jedného hudobného celku. Ich prejav je ľudský a v mnohých momentoch naznačuje osobný vzťah k zhudobneným textom. ZOE Quartet na seba neupozorňuje prehnanou individualitou ani snahou o zvukovú dominanciu, ale podieľa sa na formovaní celkového charakteru nahrávky s citom. Jedným z faktorov podporujúcich súdržnosť albumu je spoločný interpretačný rámec všetkých troch skladieb. K celistvému vyzneniu prispieva aj ich nahranie v rovnakom priestore. Akustika jezuitského Kostola svätého Františka Xaverského v Skalici prináša jemný dozvuk, ktorý obohacuje zvukovú farebnosť, no nezakrýva detaily ani zrozumiteľnosť textu. Je tak citlivo zachovaná rovnováha medzi veľkorysosťou sakrálneho priestoru a komornou intimitou samotnej hudby.