Ludwig van Beethoven: Sonáty pre violončelo a klavír
Ludwig van Beethoven: Sonáty pre violončelo a klavír
Real Music House 2023
Vizuálne zaujímavý obal dvoj-CD v štýle laterna magica zobrazujúci portréty dvoch protagonistov – Danielu Varínsku (klavír) a Jána Slávika (violončelo) – je rovnako pútavý aj svojím obsahom. Prináša súhrn piatich Beethovenových violončelových sonát v sprievode klavíra. Beethoven razil v mnohých aspektoch tvorby novátorskú cestu, pretože ani jeden z jeho viedenských predchodcov (ani Joseph Haydn, ba ani Wolfgang Amadeus Mozart) neskomponovali pre violončelo žiadnu sólovú sonátu. Napriek rovnakej hudobnej forme sú tieto Beethovenove sonáty paradoxne značne odlišné a takýto kľúč na dešifrovanie piatich opusov zvolili aj interpreti.
Prvé dve Sonáty č. 1 F dur a č. 2 g mol op. 5 č. 1 a 2 pochádzajú z ranej tvorby Beethovena. Klavírny part je v nich dominantnejší a violončelo osciluje medzi pozíciou bassa continua a sólovým nástrojom, akoby mu Beethoven váhal zveriť pohyblivejšie a náročnejšie pasáže. Interpreti sa tejto skutočnosti zhostili s dokonalou klasicistickou noblesou, klavír prechádza viacerými polohami, jeho melódie majú množstvo ozdôb a sú hravé, hlas violončela celý dynamizmus istí svojím rozsahom a farbou.
Ján Slávik vyťažil z violončelového partu v Prvej sonáte všetko, čo sa dalo, a nesnažil sa za každú cenu pretláčať svoju pozíciu, čím dielo získalo na poslucháčskej zaujímavosti. Charakterovo odlišná je molová Sonáta č. 2, ktorá už má presah do obdobia romantizmu, čo vo výrazovej rovine interpreti veľmi citlivo tlmočili.
Sonáta č. 3 A dur op. 69 je jednou z dvoch trojčasťových Beethovenových violončelových sonát (tou druhou je Sonáta č. 5) a pochádza z jeho stredného skladateľského obdobia. Sonátová forma vyrastá zo sólovej témy violončela, ktorá disponuje melodickou krásou s umelecky zaujímavo spracovanými kontrastnými témami.
Ján Slávik i Daniela Varínska výborne vystihli beethovenovský štýl, ktorého koncept nebýva jednoduchý a vyžaduje od interpretov značnú dávku interpretačnej skúsenosti a inštrumentálnej zručnosti. Violončelo upúta tvorbou tónu v hĺbkach i vo vyšších polohách, vyvážený duel v koncertnom štýle podporuje veľmi výstižne klavír. Sonáta A dur vo všeobecnosti patrí k drahokamom violončelovej literatúry, odráža Beethovenovo ešte relatívne šťastné obdobie a tvorí akúsi zlatú os violončelových sonát. Ide o zásadnú cyklickú skladbu s parametrami dokonalej kompozície, ktorá je vďačnou a populárnou výzvou pre interpretov, čo poslucháč iste ocení aj na tejto nahrávke.
Sonáta č. 4 C dur a Sonáta č. 5 D dur op. 120 č. 1 a č. 2 boli komponované v zrelom období skladateľa, keď sa uňho prehlbovala strata sluchu. Sonáty sú menej melodické, ale zato tvrdošijne presvedčivé, s polyfonickým záverom (Allegro fugato v 5. sonáte). Interpreti poňali sonáty ako kontrastné celky s väčším dynamickým priebehom, veľkorysým romantickým ponorom pri zachovaní atribútov klasicistickej hudby, ktorá sa vďaka protagonistom derie na povrch ako laterna magica.