Ľubomír Tamaškovič - Nation in Bondage
Tenorsaxofonista Ľubomír Tamaškovič bol na vrchole svojej karéry v 70. rokoch považovaný mnohými za slovenského Coltrana. Transkripcia sóla v jeho vlastnej kompozícii Nation in Bondage (prekl. Národ v otroctve) je z nahrávky vystúpenia kapely Combo Ladislava Gerhardta na Bratislavských jazzových dňoch v r. 1978. Pre vtedajšiu komunistickú cenzúru išlo o provokatívny názov, snáď aj preto vyšla na albume Bratislava jazz days 1978 pod názvom Korene. Skladba bola inšpirovaná ľudovou piesňou Darmo ma mať moja, ktorej úvodný motív preberá a spracúva v jazzovom štýle. Sólo tenorsaxofónu má 5 chórusov, my si však rozoberieme prvé dva.
Nation in Bondage predstavuje svojou harmonickou štruktúrou blues v f mol s vloženým dvojtaktím s harmóniou Ebm7 v 11. a 12. takte, čím vznikla 14-taktová forma. Tamaškovičova improvizácia sa začína typickým hardbopovým zvukom, keď už v úvodných taktoch využíva na Fm7 molovú pentatoniku a molovú bluesovú stupnicu. V 3. takte použije motív, ktorý vychádza z hlavnej témy: c2, h1, b1, as1, e1, g1, f1. Zaujímavosťou tohto motívu je použitie f molovej bluesovej stupnice s pridanou veľkou septimou e, ktorá je vnímaná ako prieťažný tón k základnému tónu akordu Fm7. Citácia témy sa v sóle objavuje viackrát, pričom v prvých dvoch chórusoch spolu štyrikrát – v 3., 7. a čiastočne aj v 13. a 20. takte. Citovanie témy je jazzovými improvizátormi využívané pomerne často, pôsobí stmeľujúco a v poslucháčovi vytvára dojem celistvého diela s vnútornou logikou.
V 4. takte vkladá Tamaškovič na druhú polovicu taktu mód F mixo b9 b13 (ide o mixolýdický mód so zníženým druhým a šiestym stupňom), čím naznačuje použitie akordu F7 ako mimotonálnej dominanty smerujúcej do Bbm7. Takty 5 a 6 sú pomerne priamočiare, saxofonista tu využíva typický hardbopový improvizačný jazyk vychádzajúci z melodickej molovej stupnice a dórskeho módu. 9. takt predstavuje zaujímavé a pomerne čisté využitie durovej pentatoniky. Tamaškovič ide vo svojej improvizácii smerom nahor a začína vždy od vyššieho tónu (des, es, f). Stúpajúca fráza vytvára dojem rastu intenzity, v ďalšom takte dochádza k jej znižovaniu formou klesajúcich rozložených septakordov. Zvláštnosťou je použitie tónu h, čiže veľkej septimy na akord C7, ktorý obsahuje malú septimu. Tamaškovič ju použije aj v takte 24, na presne tom istom harmonickom mieste druhého chórusu. Vzhľadom na rýchly sled tónov táto nota neznie ako chyba, je však otázne, z akého dôvodu je použitá. Prvý chórus končí Tamaškovič citáciou témy, ktorá vzápätí prechádza do swingujúceho melodického trojtónového motívu, zloženého zo základných intervalov akordu. S týmto motívom pracuje aj na začiatku ďalšieho chórusu a v 16. takte ho transponuje o kvartu vyššie do subdominanty Bbm7. 17. takt pre mňa predstavuje asi najzaujímavejšie miesto v sóle, bližšie sa mu budem venovať na konci. Zvyšok transkripcie predstavuje priamočiare využitie typickej hardbopovej melodiky, využívajúcej na molové akordy (Fm7, Bbm7, Ebm7) molovú bluesovú, molovú pentatonickú, dórsku a molovú melodickú stupnicu. Okrem toho sa tu objavuje aj chromatický prieťah malej tercie do veľkej tercie akordu.
Za zmienku stojí špecifické rytmické delenie, najzreteľnejšie v takte 26, kde sa na 4 doby objaví dokopy 18 nôt namiesto očakávaných 16. Tamaškovič bol známy svojím inštinktívnym hraním a aj jeho rytmické zadeľovanie bolo miestami netypické a podriadené situácii. Ak jeho frázy vyžadovali viac nôt, ako bolo dôb v takte, jednoducho zrýchlil a noty zadelil tak, aby bola uspokojená jeho predstava. Rytmický zápis pomocou kvintol je preto len orientačný, nevyjadruje presné rytmické zadelenie Tamaškovičovej frázy.
Najzaujímavejší moment sóla predstavuje 17. takt. Hoci je v rytmickej sekcii akord Fm7, každá doba je melodicky reharmonizovaná iným akordickým rozkladom a naznačuje postup Fm7–Abm7– Db7–C7. Jeho logiku odhalíme, keď začneme od konca. Akord C7 je dominantou voči tonike Fm7, pričom predchádzajúci akord Db7 môžeme vnímať buď ako chromaticky klesajúci postup septakordu do C7 alebo ako tritónovú substitúciu akordu G7, čiže mimotonálnu dominantu smerujúcu do C7. Akord Abm7 je dvojičkou akordu Db7 v dominantnom jadre IIm7–V7. Vo frázi je nad pôvodnou harmóniou použitá technika melodickej reharmonizácie typická pre hru tenorsaxofonistu Johna Coltrana, spomínaného na začiatku článku.