Leoš Janáček: Putování dušičky

Pozoruhodné dielo Leoša Janáčka znelo v Bratislave len nedávno na otváracom koncerte aktuálnej koncertnej sezóny Slovenskej filharmónie.

Putování dušičky je podtitul, ktorý naznačuje mimohudobný program. Nevieme presne aký; trojica autografov, z ktorých dnešnú podobu diela v roku 1988 zostavili Leoš Faltus a Miloš Štědroň, sémantický obsah naznačuje len útržkovito. Útržkovitá je aj hudba, a to mimoriadne. No práve enormná diskontinuita jej dodáva punc originality, ktorou udivuje všetka hudba Janáčkovej neskorej tvorivej periódy.

Oveľa ľahšie než ho definovať, je povedať, čím určite nie je. V tomto zmysle je problematickým druhové zaradenie: nejde tu o koncertantné dielo v duchu 19. storočia či neoklasicistickej vetvy hudby storočia minulého. Sólové husle sú akýmsi sprievodcom rýchlo sa meniacimi scenériami, čo pred interpretov stavia ťažkú úlohu vystavať dielo tak, aby neznelo iba ako mechanické zoradenie typických janáčkovských floskúl, akokoľvek môžu byť jedinečné a prekvapujúce.

Časť materiálu skladateľ použil vo svojej poslednej opere Z mrtvého domu, čo naznačuje, že ideu husľového koncertu napokon opustil a smrť mu zabránila v tom, aby sa k nej vrátil. Aj preto bolo Putování dušičky dlho pokladané za nedokončenú skicu. Je to koncert? Je to len skica? Alebo frapantne originálne a moderné uchopenie koncertantného žánru? Posúďte sami...