Le Nuove Musiche a spišskí majstri 17. storočia
2. 10. 2025
Bratislava, Reduta
BHS
Le Nuove Musiche, Jörn Hinnerk Andresen, Jakub Mitrík
Schimrack – Gosler – Monteverdi – Castello
Určite nie je prehnané tvrdiť, že hudba spišských skladateľov 17. storočia patrí nielen medzi najväčšie poklady nášho hudobného dedičstva, ale často môže konkurovať hudobnej kultúre daného obdobia iných európskych národov. Preto by sa malo ceniť, keď okrem muzikologického a hudobnohistorického záujmu vzbudzuje pozornosť aj u interpretov a poslucháčov.
Spišská hudba autorov Johanna Schimracka staršieho (?–1657) a Thomasa Goslera (?–cca 1646) zaznela aj spolu s hudbou ich súpútnika Zachariasa Zarewutia (1605?– 1667) už v minulosti v interpretácii telies Camerata Bratislava (umelecké vedenie Jan Rozehnal) a Vox Aurumque (umelecké vedenie Hana von Schlosser). Schimrackovo dielo sa uvádzalo už pred približne štyridsiatimi rokmi pod vedením Jána Schultza v interpretácii trnavského gymnaziálneho zboru Cantica Nova.
Slovenský súbor starej hudby Le Nuove Musiche, založený a vedený spišským rodákom Jakubom Mitríkom (chitarrone), si na koncert v rámci 60. ročníka BHS vybral reprezentatívny výber spišskej tvorby autorov Schimracka a Goslera. A patrične reprezentatívny bol aj výber vokálnych a inštrumentálnych síl. Okrem dvanástich sólistov sa na koncerte predstavil inštrumentálny súbor, zložený z nástrojov typických pre prvú polovicu 17. storočia. Poslucháči tak mali možnosť okrem sláčikových nástrojov (dvoje huslí, viola da gamba, violone), organového pozitívu, čembala či rôznych brnkacích strunových nástrojov (teorba, chitarrone) počuť aj u nás nie tak často znejúce dychové nástroje, ako cinky a historické trombóny. Súbor od kópie talianskeho čembala riadil so vznešenou presnosťou profesor na Hudobnej a divadelnej univerzite Mozarteum v Salzburgu Jörn Hinnerk Andresen.
Napriek veľkolepému obsadeniu a slávnostnej hudbe vzbudilo najpozoruhodnejší zážitok Schimrackovo intímne moteto O Domine Jesu Christe. Hneď pri prvom tóne celá sála sa zrazu pocitovo stíšila a ponorila sa do tajomne duchovnej energie. Dôkazom toho bolo, že v hľadisku po skončení skladby poslucháči ani nedýchali a pred potleskom tak znelo chvíľu magické ticho. Otázne bolo zvolenie talianskej výslovnosti latinčiny. Človek by v nemecky hovoriacom prostredí spišských miest, ktorého obyvatelia (vrátane hudobníkov) boli často evanjelického vierovyznania, očakával skôr „tvrdú“ nemeckú výslovnosť. Iná situácia je, samozrejme, v hudbe Claudia Monteverdiho zo zbierky Selva morale e spirituale, ktorá doplnila program. Monteverdi sa síce pohyboval v celkom inom hudobnom svete ako spomínaní domáci autori, išlo však o zaujímavé porovnanie hudby časovo blízkej a pritom geograficky a často i charakterovo takej vzdialenej.
Z koncertu som mal však rozpačitý dojem. Myslím si, že to nebolo ani tak spôsobené samotnými interpretmi, ako skôr tým, ako bolo počuť, že hudba ani jej obsadenie absolútne akusticky nepatrili do daného priestoru. Štandardne by znalý poslucháč očakával, že ho ranobaroková hudba kompletne objíme a naplní celý zvukový priestor. I keď by interpreti išli na 200 % (čomu sa niektorí aj blížili), do publika na balkóne prenikli maximálne dve tretiny toho, čo by bolo žiaduce. Prejavilo sa to nielen na celkovej dynamike, ale aj na vnímaní výrazu a výslovnosti, a to až do takej miery, že si nedovolím charakterizovať a čo najobjektívnejšie hodnotiť interpretačné detaily. Situácia na prízemí bola o niečo priaznivejšia, hoci tam zvuk nepôsobil až tak kompaktne.
Verím však, že nevhodnosť spojenia priestorov Koncertnej siene SF a ranobarokovej hudby nebude pre organizáciu budúcich ročníkov BHS odradzujúce a podobnú hudbu zaradia aj niekedy v budúcnosti. Myslím si, že by stálo za to spraviť krok mimo komfortnej zóny a nájsť pre takýto koncert akusticky vhodnejší priestor. Napriek tomu som nesmierne rád, že si BHS uctili a pripomenuli týchto pre nás výnimočných autorov a zaradili do programu festivalu koncert venovaný ich tvorbe.
(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 10/2025.)