laug.sonoris debutoval v Trenčíne
Trenčín, KKC Hviezda
laug.sonoris,
Patrik Kako
Agostinho – Blažek – Hvozdík
Sú koncerty súčasnej hudby, pri ktorých je poslucháč iba svedkom predvedenia suchého zoznamu skladieb, možno tušiac, že podujatie sa koná z nutnosti na poslednú chvíľu vyčerpať nejaké grantové prostriedky. A potom sú také, kde je poslucháč privítaný úvodným slovom, je svedkom krátkych rozhovorov s tvorcami, ocitá sa v priestore, ktorý je zaujímavo upravený a nasvietený a v ktorom má pocit, že zapáleným organizátorom a interpretom naozaj záleží na jeho prítomnosti.
Do druhej kategórie rozhodne patril „štartovací“ koncert novozaloženého komorného ansámblu laug.sonoris v atraktívne rekonštruovaných priestoroch niekdajšieho trenčianskeho kina Hviezda. Jeho hybnou silou je skladateľ a dirigent Patrik Kako, ktorý sa po skončení štúdií na pražskej HAMU a bratislavskej VŠMU agilne ujal taktovky, aby v rodnom meste odprezentoval premiéry troch noviniek súčasných autorov, z toho dvoch slovenských.
Obsadenie bolo ľahkou modifikáciou tzv. pierrotovského kvinteta, kde úlohu klávesového nástroja zastal akordeón – vzhľadom na trendy v súčasnej kompozičnej praxi veľmi vhodná voľba. Ansámbel tvorili mladí hudobníci, odchovanci českých, moravských a slovenských konzervatórií či hudobných akadémií: Vít Janečka (husle), Marek Přibyl (flauta), Andrej Hraško (akordeón), Polina Andreieva (violončelo) a Veronika Coganová (klarinet, basklarinet) – v poradí, v akom na pódiu obkolesenom stoličkami sedeli zľava doprava.
Mottom večera (ale nepochybne aj estetického smerovania budúcich dramaturgií súboru) bola „hudba bez kompromisov“. Sympatický študentský radikalizmus by mohol okamžite vzbudiť rad protichodných pocitov – sympatií aj miernych výhrad –, nehovoriac o aktuálnych politických konotáciách, no nechajme ich na chvíľku ležať bokom. V istom zmysle sme naozaj mohli počuť hudbu vytvorenú v duchu troch navzájom pomerne odlišných estetík, pričom každý zo skladateľských reprezentantov skutočne bez výraznejších kompromisov nasledoval vlastnú líniu kompozičného uvažovania, každý z nich vyjadril hudobne jasne formulovaný názor.
Brazílsky skladateľ Gilberto Agostinho sa dlhodobo zaoberá zapojením umelej inteligencie do kreatívneho procesu, pričom však výsledky, poskytnuté strojovými operáciami, aplikuje do sveta akustických nástrojov. V ňom to môže „dýchať“ rovnako ako v každej inej dobre interpretovanej inštrumentálnej hudbe a inak to nebolo ani v prípade jeho Cartography #8 v uchopení laug.sonoris. Všetko organicky dýchalo v jemných inštrumentálnych gestách a prelínaniach farieb, odohrávajúcich sa v pomerne úzkom ambite v stredných a vyšších polohách, a drobnými krôčikmi smerovalo k vysloveniu „motivickej“ pointy v úplnom závere.
Naproti tomu, slovenský skladateľ Michael Blažek v kompozícii The Dark Night Above the Woods publiku predostrel takmer „symfonický“ štvorčasťový cyklus pre päť nástrojov s jasne tvarovanou dramaturgickou linkou a nekompromisnou, pre jeho skladateľský prejav charakteristickou, punkom zaváňajúcou gestikou a pohyblivosťou. Nevynímajúc „scherzo“ v podobe akoby balkánskeho rituálneho tanca. Gro autorskej výpovede však podľa mňa spočívalo hlavne v temných, extenzívnymi technikami hry okorenených pomalých epizódach.
Do tretice Samuel Hvozdík a jeho Limerencia I. Aj on ostal verný sám sebe, v tomto prípade „tichej“ a zvukovo veľmi jemnej vetve svojho skladateľského rukopisu. Nežné súzvuky prerývané „feldmanovskými“ pauzami na nádych boli v réžii oddaných, suverénnych a kompetentných interpretov pozvaním k meditácii, ktorú iba občas vyrušili nechcené zvuky doliehajúce z neďalekej rušnej cesty, lemujúcej koryto Váhu…