Laudatio ad honorem Ján Albrecht

Bratislavská mestská časť Staré mesto každoročne udeľuje Cenu Richtára Jakuba, verejné ocenenie pre osobnosti, ktoré sa zaslúžili o rozvoj mestskej časti, jej kultúrneho či komunitného života. Môže byť udelené žijúcim osobám, ale aj in memoriam. V tomto roku ho in memoriam získal Ján Albrecht. Pri tejto príležitosti prinášame prejav riaditeľa Hudobného centra a predsedu občianskeho združenia Albrecht Forum IGORA VALENTOVIČA, ktorý ocenenie prevzal.

Estetik, muzikológ, violista a pedagóg Ján Albrecht patril k najvšestrannejším a najvýraznejším osobnostiam slovenskej umenovedy druhej polovice 20. storočia. Narodil sa v prešporskej rodine skladateľa, pedagóga, klaviristu a dirigenta Cirkevného hudobného spolku pri Dóme sv. Martina Alexandra Albrechta a učiteľky jazykov Margaréty Fisher v roku 1919. Po absolvovaní nemeckého reálneho gymnázia, Mestskej hudobnej školy, Konzervatória v Bratislave a VŠMU v Bratislave v roku 1954 pôsobil krátky čas v orchestri SND, v roku 1955 nastúpil na svoj prvý učiteľský post na Katedru hudobnej výchovy Vysokej školy pedagogickej, v roku 1960 na Katedru hudobnej vedy FF UK, roku 1967 na Katedru Hudobnej výchovy PdFUK, kde pôsobil až do penzijného veku. Paralelne viedol triedu komornej hry na VŠMU v Bratislave.

Súbežne s oficiálnym pedagogickým pôsobením žil Ján Albrecht už od rannej mladosti životom aktívneho komorného inštrumentalistu – hudobníka neopúšťajúceho tradície meštianskeho domáceho muzicírovania, ktoré zdedil z rodičovského domu. Salón rodinného domu Albrechtovcov na Kapitulskej ulici v Bratislave Starom-Meste sa stal od 60. rokov 20. storočia jeho zásluhou priestorom, kde mladá generácia hudobníkov intenzívne objavovala hudbu, predovšetkým vzdialenejšej minulosti. Stretnutia boli impulzom pre vznik najprv ad hoc zoskupení s názvom Collegium musicum či Kruh priateľov starej hudby. Zo spoločného praktizovania hudby mladými adeptami hudobného umenia sa vykreovala postupne začiatkom 70. rokov Musica aeterna – prvý slovenský súbor programovo sa venujúci oživovaniu predbarokovej a ranobarokovej hudby. Ansámbel je činný dodnes a za 52 rokov svojej existencie zrealizoval vyše 1 100 koncertov doma i v zahraničí, nahral 35 CD a vytvoril bázu pre umelecké uplatnenie sa desiatkam hudobníkov špecializujúcich sa na interpretáciu tzv. starej hudby. 

Popri pedagogickej práci a aktívnej muzikantskej praxi sa venoval Ján Albrecht celý profesionálny život skúmaniu umeleckej tvorby a vnímania umenia – predovšetkým hudobného a výtvarného. Zaujímal ho celostný pohľad, súvislosti a špecifiká umeleckých a vedeckých kapacít ľudského vedomia, vzťahy zmyslového vnímania a racionálnej regulácie umeleckej výpovede, schopnosti vedomia absorbovať a extrahovať vzťahy prvkov konkrétnych umeleckých výpovedí-diel a pretaviť ich do stereotypov vyúsťujúcich do rozličných historických či žánrových štýlov. Jednou z ústredných tém jeho desaťročia cizelovanej a precizovanej filozofie umenia sa stal rozvoj a nová kvalitatívna úroveň umeleckej výpovede prostredníctvom premeny tradície, tradičnej námetovej roviny, jej obohacovaním a rozširovaním. Za spiritus movens vedeckého, ako aj umeleckého poznania reality (lebo umeniu prisudzoval túto mohutnosť), považoval Ján Albrecht akt objavu – povestného archimedovského heuréka –, ktorým sa rieši pretrvávajúci či vytýčený problém a získava sa osobitý druh satisfakcie, ktorú nemožno dosiahnuť nijakým iným spôsobom.

Výsledky svojich postrehov a teórie/filozofie umenia publikoval od začiatku 60. rokov priebežne v časopisoch Kultúrny život, Výtvarný život, Hudobný život, Slovenská hudba, vo vedeckých zborníkoch vysokých škôl, na ktorých pôsobil, na seminároch, konferenciách, kolokviách a ucelenejší (aj keď u neho vždy priebežný!) tvar získali jeho myšlienky v knižných monografiách Podoby a premeny barokovej hudby, 1982, Eseje o umení, 1986, Duchovný svet krásy, 1993, nemecky 1995 a Spomienky bratislavského hudobníka, 1998, nemecky 1999. Treba zdôrazniť, že jeho celostná filozofia umenia sa rodila v úzkom kontakte s umením a z praktického umeleckého výkonu, zažitia a spoznania konkrétnej umeleckej matérie; tento prístup mu následne poskytol fundament pre hodnotiace stanoviská a analýzy tvorby množstva skladateľov, výtvarníkov, spisovateľov svetovej aj domácej scény v širokom historickom zábere.

Všetkým trom oblastiam Albrechtovho záujmu – aktívnemu muzikantstvu, pedagogike i teoretickej reflexii dominovala spoločná vlastnosť – nikdy neutíchajúca zvedavosť, intenzívne rozvažovanie, akoby vrodená snaha prísť veciam na kĺb. Toto trio – ako vyššia kvalita – zároveň regulovalo všetky jeho súčasti a poskytovalo Jánovi Albrechtovi istenie pred nástrahami jednostrannej živelnosti muzikantstva, neomylnosti učiteľstva a od umeleckej reality odtrhnutého teoretizovania. Aj preto priniesol Ján Albrecht v pedagogike, umeleckej reflexii a interpretácii starej hudby výsledky, ktoré nemajú v slovenskej hudobnej kultúre obdobu ani paralelu.

Nič z toho, čo som povedal, nevypovedá na prvý pohľad o úzkom vzťahu Jána Albrechta k rodnému mestu, o jeho človečenstve a o dobrote jeho duše. O tom prvom podáva snáď najlepšie svedectvo kniha Spomienky bratislavského hudobníka, ktorá vyšla po prvý raz dva roky po jeho smrti a dnes je dostupná v reedícii z roku 2021. Človečenstvo je prítomné v každom Albrechtovom texte, ktorý som kedy čítal; nikdy sa nestalo predmetom autorovho záujmu nič iné, ako človek túžiaci po pozitívnej zmene, napredovaní či na ceste k lepšiemu a dokonalejšiemu výsledku vlastnej činnosti. Aj vtedy, keď písal o ľudských zlyhaniach, slepých uličkách či márnych nádejach. Napokon, nie náhodou nazval editor doteraz najkompletnejšieho výberu Albrechtových textov, jeho žiak, Vladimír Godár, súbor Albrechtových esejí Človek a umenie, 1999. O dobrote jeho duše by mohli rozprávať desiatky, vlastne stovky jeho žiakov, hudobníkov súboru Musica aeterna či muzikantských kolegov, s ktorými vášnivo brázdil osnovy komornej hudby vo svojom dome i mimo neho. Najčastejšie ich stretám pri návšteve podujatí v Dome Albrechtovcov. Za posledných pätnásť rokov, čo s priateľmi, rodinami a známymi, rekonštruujeme a čiastočne prevádzkujeme priestor na Kapitulskej, kde Ján Albrecht pracoval a žil, neprišiel ani jeden, ktorý by s láskou nerozprával o hodinách strávených v prítomnosti umenia, hudby, priateľov, a ktorý by nevyslovil s úsmevom, či niekedy s nostalgiou, ale vždy láskavo a vďačne slová: náš milý Hansi.

Ján Albrecht mal dar uvažovať o umení a človeku vskutku z vysokých poschodí, bol si vedomí potrebnosti zaujímať pozície a hodnotiť javy v rámcoch širokých spoločenských kontextov. Jeho myšlienky nestarnú, skôr dozrievajú. V roku 1990 napísal v eseji nazvanej Na skale, piesku a tráve - Úvahy o demokracii nasledovné „Kultúra, ktorá si chce zachovať domnelú čistotu, sa sterilizuje. Každý čínsky múr, ktorý má chrániť kultúru za svojimi stenami, zapríčiňuje iba jej zánik, lebo kultúra žije v dialógu, v asimilovaní a disimilovaní ideí na najširšej rovine, inak stráca svoju organickú homeostázu“ – teda rovnováhu a stabilitu.

Naostatok, nemožno nespomenúť ešte jeden rozmer Hansiho človečenstva – schopnosť nebrať sa príliš vážne. Hansi sršal vtipom, na účet situácií, občas na účet druhých, a nenapodobiteľne na účet vlastný. Oplýval poznaním, že veľmi tesne za obradnou vážnosťou, pompou a vlastnou dôležitosťou sídli obyčajná ľudská smiešnosť. Vedel, že aj v každom situačnom humore a inteligentnom vtipe je malý kúsok toho povestného objavu (heuréka), ktorého hľadanie živilo a napĺňalo duchovný rozmer jeho osobnosti.

V mene všetkých, ktorí sa usilujú niesť batoh Hansiho ideí a ideálov dnes ďalej, a ktorí ho nesú radi, aj keď s občasnými zakopnutiami, chcem poďakovať členkám a členom komisie Ceny richtára Jakuba za návrh na udelenie tejto ceny Jánovi Albrechtovi in memoriam. Ide o uznanie a zároveň, pre nás, o veľký záväzok. Myslím si, že ak by Hansi žil, úprimne by sa poďakoval, úctivo by sa hlboko uklonil a s úsmevom popod nos by dodal: „Dobre, že ste im do toho batohu priložili!“