Lady Macbeth, aktuálne zrkadlo súčasnosti

Šostakovičov operný hit o morálnom úpadku obyvateľov statku v jednej ruskej dedine sa v zahraničí pravidelne objavuje na hracích plánoch aj menej prominentných operných divadiel. Aktuálne má túto klasiku operného repertoáru v inscenácii slovenského režiséra Martina Čičváka na programe aj Štátna opera Národného divadla v Prahe.

Opera Lady Macbeth z Mcenského okresu podľa Leskovovej novely rozpráva príbeh o dedinčanoch, ktorých k morálne vyprázdneným činom priviedla tuposť a kultúrna prázdnota prostredia, v ktorom žijú. Šostakovič v nej však hovorí aj o láske, ktorá si sama seba pomýlila s vášňou a sexuálnou túžbou. Pojednáva aj o vine a treste, ukazuje dno, na aké človek môže padnúť. Keď skladateľ operu dokončil, mal iba 26 rokov. Označil ju ako tragicko-satirickú. Nie je v nej ani jedna kladná postava.

Režisér Martin Čičvák postavil svoju koncepciu na maximálne vycizelovanej drobnokresbe charakterov postáv s výraznou podporou scénografie Hansa Hoffera a kostýmami výtvarníka Georgesa Vafiasa. Pohyb spievajúcich hercov vypracovala slovenská choreografka Silvia Beláková s náležitou razanciou. Vášne a emócie sú vybičované do mrazivo pôsobiacich dramatických vrcholov atakujúcich divákovo vnímanie. Napríklad scéna prvého telesného kontaktu Kateriny a Sergeja je umiestnená na hranu šikmej, pomerne úzkej plošiny. Krvavé bičovanie Sergeja je podporované prizerajúcimi sa – súcit tu nemá miesto.

Všetko je silné a veľké až natoľko, že hudba sa miestami dostala do područia činohry. Okrem priamych aktérov divákovu pozornosť zamestnáva i projekcia detailných záberov ich tvárí (aj iných častí tela) a ešte viac zväčšuje rozmery celej scény. Aj počas orchestrálnej medzihry, potom ako počas piateho dejstva mŕtve telo Zinovija spočinie v pivnici, kamera ponúka divákovi pohľad na hráčov orchestra. Prečo? Aby sa nenudili počúvaním hudby?

Sám Šostakovič sa v 70. rokoch vyjadril, že vtedajšie zahraničné produkcie jeho opery sú príliš psychologické a nevychádzajú z hudby. Čo by asi povedal teraz?

Tvorcovia vsadili dej do industriálneho prostredia výrobnej haly s dominantným trojpodlažným výťahom v pravej časti scény a s úzkou šikmou kovovou plošinou v popredí. Kov a plech ešte viac znásobovali neľudskosť a chlad. Na druhom poschodí výťahu sa nachádza presklená kancelária šéfa so žalúziami – sklenená klietka pre Katerinu. Tu sa odohrávajú všetky jej milostné scény so Sergejom. Je tam však iba sivá fitlopta – jediný predmet, s ktorým sa môže Katarína „zabávať“. Výťah umožňoval režisérovi flexibilne predstavovať divákom paralelné deje. Dolné poschodie sa stalo hrobkou pre mŕtve telo Zinovija, ktoré vrahovia Katerina a Sergej ukryli pod fitlopty. Ak som to pochopila správne, Katerinina fitlopta sa stala symbolom jej sexuálnych túžob a tie napokon „pochovali“ Zinovija…

Prostredie trestaneckého tábora je vytvorené zvislými stĺpmi, symbolizujúcimi mreže. Ak niekto očakával, že žalúzie na oknách kancelárie režisér využije na diskrétne zakrytie sexuálnych scén, zostal sklamaný. Milostné scény boli v inscenácii jasne priznané, dokonca za pomerne silného bieleho svetla, ich choreografia si od spevákov vyžadovala dobrú fyzickú kondíciu. Režisér sa vo videoklipe k inscenácii vyjadril, že nechcel, aby diváci nevideli, čo sa práve deje, keď Šostakovič v opere na niekoľkých miestach koitus explicitne zhudobnil. A práve o to ide. V tejto opere hudba vyjadruje dej a práve vďaka tomu je opera tým, čím nemôže byť činohra. Žalúzie sa predsa len sklápali a otvárali, čo pôsobilo ešte viac rušivo.

Kostýmy zodpovedajú prostrediu deja. Iba Katerina „pobehuje“ v čiernej čipkovanej spodničke a Sergej má sako s kvetinovým vzorom, čo ho výrazne odlíšilo od ostatných robotníkov. Dominancia Borisa Izmajlova je daná jeho oblekom a širokým klobúkom, zatiaľ čo jeho syn, skrytý v tieni otca, má oblek nevýraznej farby. Svadobná scéna je farebná, pôsobí ironicky, groteskne. Nevesta s folklórne ladeným kvetinovým venčekom na hlave a širokou sukňou je, pochopiteľne, najvýraznejšou postavou na scéne. Záverečná scéna v trestaneckom tábore je ponurá a šedá. Farebne dominujú iba vojaci v bielych odevoch, aké sa používajú na maskovanie v snehu. Áno, trestanci idú na Sibír a už nemusia byť maskovaní, lebo ich osud je spečatený.

Výkon orchestra v precíznom hudobnom naštudovaní dirigenta Hermannna Bäumera bol vynikajúci. Alžběta Poláčková v úlohe Kateriny podala spevácky i fyzicky náročný, herecky znamenitý výkon. Bola vášnivá i lyricky čistá aj v náročných výškach, ktoré sa často lomia. Rodák z Charkova Denys Pivnickyi stvárnil Sergeja tak, akoby sa narodil práve pre túto rolu. Pevný hlas s ideálnou artikuláciou schopný svojou farbou vyjadriť charakter cez emócie irónie a falše, neskrývanej pudovosti a chlipnosti či chladnej vypočítavosti. František Zahradníček ako Boris Izmajlov dodal postave istotu a potrebnú razanciu aj vďaka impozantnému vzrastu. Zaujal vynikajúcou artikuláciou a zrozumiteľnosťou. Josef Moravec stvárnil Zinovija, tak ako to postava vyžaduje: skôr lyricky ako mužne. Patetickú panychídu opitého kňaza nad zomierajúcim Borisom podal Ivo Hrachovec s náležitou dávkou paródie.

Tamaru Morozovú (Aksiňa) zakomponovala réžia do fyzicky náročnej naháňačky. Celá scéna je postavená ako nevinná narodeninová oslava, ktorá prerastie do nekontrolovanej masovej orgie. Typovo sú do svojich rolí veľmi dobre obsadení aj Kateřina Jalovcová (Sonetka) a Jan Hnyk (policajný veliteľ). V úlohe starého trestanca sa ozval mysticky znejúci bas Petra Mikuláša. Sólistický aparát je v tomto diele naozaj veľký a postavy ostatných protagonistov sú viac-menej epizódne, no všetci aktéri sa podieľali na celkovom úspechu.

Veľkoleposť celej produkcie ju predurčuje na dostatok repríz, ktoré si pražská inscenácia zaslúži.