Kult Nabucca v novej kapitole

Zatiaľ nám neostáva iné, ako prijať slovenskú realitu. Riaditelia súborov sa nám rodia takpovediac z večera do rána. Pre ich prvé sezóny teda platí argument, že sú dedičstvami predchodcov. Podľa tohto scenára sa udiala aj ostatná premiéra Opery Slovenského národného divadla. Jeden rozdiel, nie práve lichotivý, tu predsa je.

Nové vedenie, staré myslenie, chýbajúce ambície

Generálny riaditeľ SND Matej Drlička, do ktorého kompetencie patrí menovanie vedúcich pozícií v inštitúcii, si vo svojom druhom výberovom konaní obnovil dôveru zriaďovateľa. Nespochybniteľné právo i zodpovednosť Ministerstva kultúry SR. Na prahu pokračujúceho (alebo druhého?) funkčného obdobia vzbudil dojem, že precitol z omylu pri voľbe pôvodného operného riaditeľa. Dnes sa ním stal domáci Martin Leginus, ktorý sa však hrdo hlási k názorovému nastaveniu svojho predchodcu. Napokon, ani post dramaturga, hoci v praxi Opery SND neveľmi významnej pozície, sa nezmenil. Je pochopiteľné, že rušiť koprodukčnú zmluvu o realizácii Verdiho Nabucca s pražským Národným divadlom (nedal sa z pestrej ponuky prvej českej scény vybrať titul pre Bratislavu prínosnejší?) už bolo bezpred­metné. Vehementná obhajoba Nabucca však nedáva nádej na zvýšenie ambícií v aktuálnom smerovaní operného súboru.

Nabucco večne živý, alebo vnútená „nabuccofília“

Zhodou okolností, po predchádzajúcej bratislavskej premiére Nabucca na jeseň 1999, som recenziu v Hudobnom živote 11/1999 nazval „Nová kapitola nabuccománie v SND“. Dnes nie je dôvod na zmenu. Otázka skôr znie inak. Sme skutočne „nabuccofili“, alebo nám kult tohto diela niekto vtláča? Na úkor porovnateľných opier rovnakého autora i epochy. Giuseppe Verdi sa zo šestnástich titulov spred populárnej trilógie otvorenej Rigolettom (zarátal som do nich aj Jérusalem, francúzsku verziu Lombarďanov), okrem Nabucca objavil trikrát. Macbeth, I due Foscari a Luisa Miller, to je počas dlhšej polovice vyše storočnej histórie SND všetko.

Niektoré ďalšie opusy sú na Slovensku známe vďaka nebojácnej dramaturgii banskobystrickej Štátnej opery, kde inscenovali v slovenských premiérach aj Ernaniho i Attilu. A postretli sme ich najmä v koncertných verziách takmer celého raného Verdiho v rámci bývalých Zámockých hier zvolenských. Netvrdím pritom, že kvalita ich partitúr, azda s výnimkou Lombarďanov (v medzinárodnom obsadení zazneli tiež Giovanna d’Arco, Alzira, I masnadieri, Il corsaro, La battaglia di Legnano), je rovnaká.

Nabucco má v Opere SND špecifickú históriu. Prvá inscenácia r. 1966 sa stala rekordérom v počte repríz i dĺžke pobytu v repertoári (za tridsať rokov sa hrala 420×), a to aj napriek tomu, že išlo o úpravu Ericha Geigera, navyše, „vylepšenú“ zásahmi režiséra Júliusa Gyermeka. Zopár zásluh jej predsa len neupriem. V dlhovekosti sa vystriedali dve generácie sólistov a hostila zopár významných zahraničných mien. Prvá septembrová repríza po okupácii Československa r. 1968, s vytlieskaným opakovaním Zboru Židov, bola demonštratívnym volaním po slobode.

V r. 1999 sa po štvorročnej pauze Nabucco vrátil, tento raz už v originálnej Ricordiho verzii, ktorú predtým spoznali Košice i Banská Bystrica. Táto inscenácia sa udržala v repertoári až do marca 2020. Po troch rokoch nenašla bratislavská dramaturgia iného raného Verdiho (ak ostanem pri tejto etape) než opäť Nabucca. O čom to svedčí? O nemohúcnosti zodpovedných, podceňovaní publika prvej slovenskej scény (obom premisám by som radšej neuveril), o potrebe sanovať kolísavú návštevnosť v novom nastavení prevádzky, ktorá si blokový systém vysvetlila po svojom? Budúcnosť ukáže, či vôbec, alebo v akom časovom horizonte, sa stane Nabucco všeliekom. Vyslovený bonmot z tlačovky, aby prežil svojho predchodcu, považujem za nevydarený pokus o žart.

Skvelý raný Verdi pod talianskou taktovkou

Všetky spomenuté pochybnosti o odôvodnení návratu Nabuc­ca nevyvracajú holý fakt, že v poradí tretia a prvá nadmieru úspešná opera Giuseppeho Verdiho je bezpochyby majstrovskou kompozíciou. Libreto Temistocla Soleru zasiahne rovnako vo svojom historickom pláne, ako aj v posunutom význame, keď najmä Verdiho zborové scény nabádali k „risorgimentu“, hnutiu za slobodu a národnú jednotu Apeninského polostrova. Partitúra je nabitá kontrastmi medzi drámou a lyrikou, obsahuje hudobné čísla od árií po ansámble, efektné zbory, preveruje štýlovosť a technickú vyspelosť sólistov. Áno, Nabucca nesporne zdobí visačka kvality. Nie je však jedinou atraktívnou partitúrou ranej Verdiho periódy.

Hudobné naštudovanie zverilo vedenie hosťujúcemu talianskemu dirigentovi Pietrovi Rizzovi. Niet pochýb, že Verdiho vníma bytostne, sú mu jasné priority, ktoré treba sprostredkovať divákovi. Jeho koncepcia bola štýlová, dostatočne plastická v tempách či v dynamike. Nie je typom dirigenta, ktorý by vyostroval kontrasty, nemá záujem nimi šokovať, ale dávkuje ich skôr v striedmosti. Pietro Rizzo tiež nepatrí k stúpencom bombastického zvuku, v jeho poňatí nájdeme veľa lyrických miest a pianových pasáží. Pozvať ho k naštudovaniu Nabucca bol pragmatický ťah, zvlášť pri súčasnej absencii šéfdirigenta. Na druhej strane je smutné, že k zdolaniu nie extrémne náročnej partitúry, ktorú má navyše súbor v pamäti, isteže aj s nánosmi neblahej rutiny, potrebujeme(?) zahraničnú posilu.

Spleť šifier

Český režisér Tomáš Ondřej Pilař, v súčasnosti šéf Juhočeského divadla v Českých Budějoviciach, Nabuccom v Opere SND debutuje. Spolu so svojím tímom, scénografom Petrom Vítkom, kostymérkou Danou Haklovou, svetelným dizajnérom Danielom Tesařom a choreografom Martinom Šintákom, poňali predlohu ako kombináciu rešpektu k libretistickej i hudobnej podstate diela s jej posunom v čase a vnášaním symboliky. Znamená to asi toľko, že charaktery postáv ostávajú zachované, vzťahy medzi nimi zrozumiteľné, pričom deklarovaný zámer zvýrazniť pomer pravej a domnelej dcéry Nabucca je zakotvený priamo v librete.

Výhodou pre režiséra je scénografické využitie hĺbky javiska, čo na viacerých miestach umožňuje, aj pomocou svietenia, rozšíriť priestor a podčiarknuť monumentálnosť nielen vertikálne. Zároveň výtvarné riešenie je v komornejších výjavoch prajné akustike (vysúvací panel na dvoch miestach je účinným hracím poľom) a zvuk neuniká. Problematickejšie je zasadenie príbehu do rôznych priestorov, korešpondujúcich skôr s inšpiráciou tvorcov berlínskym múzeom Pergamon, ako samotnou predlohou. Niektoré prvky dávajú zmysel, iné pôsobia samoúčelne. A je tu až priveľa rébusov. Symbolika a metafory sú v inscenáciách legitímnymi prostriedkami, no pokiaľ nie sú čitateľné, prípadne osvetlené režisérskym alebo dramaturgickým výkladom (toto v bulletine chýba), diváka odpútavajú.

Za rušivý element považujem choreografické dodatky, keď skupina okrídlených tanečníkov s maskami, pripomínajúcich dravcov, zbytočne ilustruje scény. Podobne dvojica malých dievčatiek, pobehujúcich po galérii, a uniformovaní dozorcovia (jeden v istom momente driemajúci), chcú nadstavovať predstavivosť diváka, no míňajú sa účinku. Myšlienka pridávania piesku je tiež skôr slepá.

Verdi je v prvom rade o spevákoch

Nabucco stojí a padá na troch protagonistoch. Nie je medzi nimi tenorista, no sopránový, barytónový a basový part preveria kvality a odhalia medzery interpretov. Nechápem, prečo ich v bulletine nenazývajú originálnymi menami (Abigaille, Zaccaria), ale poslovenčenými. Porovnávam s našou La traviatou, kde sú obaja Germontovci pomenovaní správne ako Alfredo a Giorgio. Nepodstatné, ale vypovedajúce o (ne)dôslednosti.

Vedenie opery si veľa námahy v hľadaní pre Bratislavu objavného obsadenia nedalo. Z tohto hľadiska sú ambicióznejšie obe menšie slovenské divadlá. V titulnej postave sa na prvej premiére predstavil španielsko­‑americký barytonista Daniel Luis de Vicente (hosťoval už v bratislavskej La traviate), ktorý sa s Nabuccom stretol po prvýkrát. Podal najhodnotnejší výkon, podložený talianskou školou, schopnosťou štýlového frázovania, adekvátneho timbru i objemu hlasu. Jediné, čo ho zatiaľ čiastočne limituje, je najvyššia poloha, kde má ešte rezervy v plnosti a kovovom lesku tónu.

Z domáceho sólistického ansámblu si svoj ďalší verdiovský debut zapísal Daniel Čapkovič. Titulný part Nabucca je zrejme najdramatickejším z tejto oblasti, no umelcov barytón naznačuje dispozície pre daný odbor. Zvlášť v plnom tóne znie objemne, s leskom v absolútne istých výškach. Naďalej by mohol pracovať na vláčnosti kantilény pri nižšej dynamike a postavu (čo súvisí s réžiou) vyprofilovať aj herecky.

Pre najexponovanejšiu rolu Abigaille nemá SND ideálny hlas. Popasovala sa s ňou v Bratislave dobre známa Maida Hundeling. Jej dramatickému sopránu s mimoriadne úderným vysokým registrom, ale aj chladnejšou farbou hlasu, lepšie sedí nemecký repertoár, prípadne Turandot. V ranom Verdim povinné ozdoby dramaticko­‑koloratúrneho partu obchádzala, po behoch sa kĺzala a rozdiely medzi jej obľúbeným fortissimom a hlbokou polohou boli priepastné. Jolane Fogašovej vyšli presvedčivejšie lyrické pasáže vo výškach, kde jej hlas znel okrúhlo a bez nadmerného vibrata. Problémom sú prechody do hrudného registra i samotná hlboká poloha, kde jej soprán stráca zvučnosť a obsažnosť. Ani v koloratúre nebola celkom dôsledná a hoci jej výkon počas predstavenia rástol (herecky mala vypracovanejšie detaily), tiež nie je optimálnou predstaviteľkou dramatickej Abigaille.

Nemá zmysel zastierať známy fakt, že vek Petra Mikuláša (Zaccaria) sa blíži k sedemdesiatke. Všetka česť a úcta, v akej kondícii stále vytvára najnáročnejšie party. No nie každý večer. Ani to nie je prekvapujúce. Premiéra Nabucca ho nezastihla v optimálnej forme, majestátny materiál pôsobil unavenejšie a nie všetky tóny (hlavne okrajové) poskytol v rovnakej kvalite. Skúsenosť ho viedla ku kryciemu manévru v zintenzívnení výrazu a dynamiky. Jozef Benci má pre part Zaccariu všetky predpoklady vo zvučnom, technicky bezpečne vedenom base, ktorý znel vyvážene v každej polohe. Dnes je v štádiu, keď nepotrebuje ukazovať len veľkosť fondu, ale, naopak, pracuje so širokou škálou dynamiky.

V ďalších postavách bol Tomáš Juhás štýlovo adekvátnejším Ismaelom než zaskakujúci pražský Josef Moravec, ktorý je doma hlavne v českom repertoári. Vrúcnou farbou hlasu a emóciou vo výraze predstavila Fenenu Monika Fabianová. Denisa Hamarová ju spievala objemnejším, no menej koncentrovaným tónom. Zbor má v Nabuccovi veľký priestor, jeho režijné aranžmány nie sú zložité (niektoré herecké gestá umelo štylizované), takže v prednej časti javiska môžu demonštrovať kvality, rozvíjajúce sa pod vedením zbormajsterky Zuzany Kadlčíkovej vo viacerých podstatných parametroch.

Prijatie nového Nabucca, ako inak v SND, sa skončilo ováciami postojačky. Nenechajme sa však opiť naším „folklórom“. Vznikla inscenácia v rovine slušného priemeru, ktorá úvahu o dramaturgickom opodstatnení titulu a smerovaní súboru neodsúva bokom. 

Giuseppe Verdi

Nabucco

Hudobné naštudovanie: Pietro Rizzo

Réžia: Tomáš Ondřej Pilař

Scéna: Petr Vítek

Kostýmy: Dana Haklová

Svetelný dizajn: Daniel Tesař

Choreografia: Martin Šinták

Zbormajsterka: Zuzana Kadlčíková

Dramaturgia: Jozef Červenka

Nabucco: Daniel Čapkovič, Daniel Luis de Vicente

Ismael: Tomáš Juhás, Josef Moravec

Zachariáš: Jozef Benci, Peter Mikuláš

Abigail: Jolana Fogašová, Maida Hundeling

Fenena: Monika Fabianová, Denisa Hamarová