Konzervatóriá: zmenili sa vnútorné i vonkajšie motivácie
Počet konzervatórií na Slovensku stúpol v posledných tridsiatich rokoch z niekdajších troch na štrnásť, no je verejným tajomstvom, že úroveň ich študentov a absolventov klesá. A čo je najpálčivejšie, slovenské orchestre hlásia, že majú nedostatok kvalitných domácich uchádzačov o hráčske pozície. Aký počet konzervatórií je pre krajinu veľkosti Slovenska veľa a aký už málo? Ako zvýšiť úroveň študentov a absolventov našich konzervatórií? V Rádiu Devín sme nadviazali na rozhovor s Marekom Vráblom v marcovom čísle Hudobného života a odpovede sme ďalej hľadali so zástupcami troch slovenských konzervatórií: so ZUZANOU LIČKOVOU, konateľkou Súkromného konzervatória v Prešove, s MILANOM ORAVCOM, riaditeľom štátneho Konzervatória v Žiline a opäť s MAREKOM VRÁBLOM, riaditeľom Cirkevného konzervatória v Bratislave. Moderovali ANDREA SEREČINOVÁ a PETER ZAGAR.
Andrea Serečinová: Jeden z problémov, ktorý pán Vrábel otvorene priznal v rozhovore pre Hudobný život, je, že dnes chýba kvalitný štandard na konzervatóriách. Že máme nadaných, výnimočných študentov, ale medzi tými výnimočnými a ostatnými je veľký prepad, akoby tí výnimoční študenti boli výnimkami z pravidla. Zaujíma ma teda, či to aj vy ostatní vnímate podobne. Máme tu vlastne reprezentatívnu vzorku jestvujúceho spektra konzervatórií u nás – zástupcov štátneho, súkromného a cirkevného konzervatória.
Pán Oravec, vy ste v Žiline pedagógom už viac ako štyridsať rokov, asi dvadsať rokov ste riaditeľom, takže naozaj máte možnosť pozorovať vývoj, a to nielen na vašej škole. Viete porovnať súčasnú situáciu, resp. stav za posledné dve desaťročia s dobou, keď sme mali na Slovensku len tri skutočne výberové, elitné konzervatóriá. Ako vieme, postupne sa k nim pridalo viac než desať ďalších škôl...
Milan Oravec: Pôvodne sa predpokladalo, že sa vznikom ďalších konzervatórií zvýši úroveň, ale opak je pravdou. Kedysi sme mali možnosť prijať povedzme 60 žiakov zo 120 prihlásených, dnes k nám na prijímacie skúšky prichádza okolo 50 uchádzačov, prijímame povedzme 46. Takže „odpad“ je minimálny. Priznávam, že u nás býva z prijatých žiakov asi tretina takých, ktorých by sme v minulosti neprijali, no ak by sme ich neprijali, tak by som musel tretinu pedagógov prepustiť.
AS: Takže sa asi ťažko dá hovoriť o nejakej výberovosti. Sledujeme tu zvláštny úkaz, pretože keď sa v trhovom systéme zvýši počet súperiacich subjektov, narastá konkurencia a výsledkom býva zvýšenie kvality. Ale v prípade odborného hudobného školstva sa to nestalo. Akoby sa počtom škôl rozriedil potenciál v krajine. Ako to vidíte vy, pán Vrábel?
Marek Vrábel: Určite tu úlohu zohráva viacero aspektov. Normatívny systém – v skratke ho môžeme vysvetliť tak, že koľko žiakov jednotlivé konzervatórium prijme, toľko dostane finančných prostriedkov – sa zdal byť veľmi dobrým nápadom a riešením pred niekoľkými rokmi, no dnes už na to máme iný názor. Napríklad v Českej republike sa už dávnejšie upustilo od normatívneho financovania umeleckého školstva. Ich systém sa volá PH MAX a je akoby našitý na počet vyučovacích hodín v štátnom vzdelávacom programe.
Ďalší dosť závažný problém je aj v tom, že my ako konzervatóriá máme povinnosť medzi sebou sa odlišovať tzv. disponibilnými hodinami v školskom vzdelávacom programe. Čiže konzervatóriá by mali mať možnosť fungovať v rámci istých špecializácií, ako som to naznačoval aj v rozhovore pre Hudobný život. Lebo ani jedna nemocnica nemôže mať všetky špičkové pracoviská, ani jeden hospodár nemôže na malom políčku pestovať všetko... Disponibilné hodiny, teda voľné hodiny v Štátnom vzdelávacom programe, sú určené na to, aby škola kreovala také predmety, resp. hodiny, ktoré sú pre danú školu originálne, charakterizujú povahu školy alebo jej výnimočnosť. Problém je v tom, že podľa mojich výpočtov nie je možné finančne pokryť všetky disponibilné hodiny, predovšetkým v odboroch, kde je prevaha individuálneho vyučovania.
Normatívne financovanie bolo nastavené tak, aby konzervatóriá, ktoré sa ukážu ako slabé, jednoducho zanikli. No stal sa pravý opak, a tak ako spomínal pán riaditeľ Oravec, teraz prijímame aj nekvalitných študentov. A súvisí to aj so systémom kvót, kde sa v niektorých krajoch stáva, že samosprávne kraje majú zo zákona povinnosť určovať počty žiakov aj pre školy, ktoré nezriadili a s ktorými sú v priamej konkurencii.
AS: Môžete byť konkrétnejší – čo vám prekáža na kvótach od VÚC?
MV: Nedostaneme len celkové číslo, koľko žiakov môžeme prijať, ale aj koľko žiakov môžeme prijať na jednotlivé odbory. Napríklad dostaneme kvótu na odbor spev, a môže sa stať, že práve v tomto roku sa neukáže spevácky talent, ale príde napríklad viac lepších klaviristov. Ale my klaviristov môžeme prijať len určený počet...
Peter Zagar: Máme to chápať tak, že VÚC povie, koľko máte prijať spevákov a koľko klaviristov, lebo vie, že koľko napríklad klaviristov sa uplatní na trhu práce?
MV: Som presvedčený o tom, že práve tí, čo sedia v týchto komisiách, nemajú dostatočné dáta na to, aby vedeli odhadnúť, koľko napríklad klaviristov bude v celom bratislavskom samosprávnom kraji potrebných na základných umeleckých školách. Viac ako polovica našich absolventov končí na vysokých školách. Pokiaľ viem, Bratislavský samosprávny kraj nemá všetky relevantné dáta. Nefunguje dobre prepojenosť potrieb pracovného trhu, či už u nás, alebo v nejakom širšom geografickom kontexte.
AS: Pani Ličková, ste štatutárka Súkromného konzervatória v Prešove a iste chcete reagovať...
Zuzana Ličková: Chcem reagovať, lebo tu zaznelo viacero nepresností. Konzervatórií je sedemnásť na Slovensku, tých s hudobnými odbormi je dvanásť. Zo sedemnástich konzervatórií má päť škôl menej ako päťdesiat žiakov. Nehovorme teda len o počte konzervatórií, hovorme o celkovom počte žiakov, ktorí na konzervatóriách študujú, a to je 2978. Gymnazistov máme 74 000. Z tých 2978 žiakov študuje vyše 1500 na štátnych konzervatóriách. Takže je to taký mýtus, že súkromné konzervatóriá majú veľa žiakov. Mám dáta z 15. 9. 2023. Z nich vyplýva, že štátne školy prijímajú najviac žiakov a súkromné školy majú priemerne do dvesto žiakov. Sú v regiónoch potrebné a aj sa špecializujú. V našej škole okrem klasickej hudby vyučujeme aj populárnu hudbu a jazz, v tanci sa špecializujeme na charakterový tanec, v speve na rôzne štýly a podobne.
Rada by som vysvetlila, prečo vzniklo také množstvo konzervatórií. Po roku 1989 ministerstvo školstva zákonom nariadilo, že každý učiteľ ZUŠ musí mať absolutórium na konzervatóriu. Napríklad moja mama pracovala celý život na ZUŠ, bola výbornou učiteľkou, vychovala množstvo výborných hudobníkov, no nemala konzervatórium, ale gymnázium, podobne ako veľa iných učiteľov na ZUŠ...
AS: Čiže potreba dokvalifikovať personál na ZUŠ bola jednou z motivácií pre vznik nových konzervatórií?
ZL: Áno. Vtedy bolo možné študovať na konzervatóriách popri zamestnaní. Riaditelia ZUŠ vlastne porušovali zákon, keď zamestnávali nekvalifikovaných pedagógov. V tom čase môj otec založil prvé súkromné konzervatórium v Topoľčanoch. Samozrejme, s liberalizáciou trhu stúpal aj počet nových ZUŠ. V súčasnosti je na Slovensku 382 ZUŠ, len v prešovskom kraji 54, v žilinskom 50, v košickom 50...
AS: O aký nárast ide oproti 80. rokom?
ZL: Z aktuálnych 382 ZUŠ na celom Slovensku je takmer 200 novovzniknutých. Hudobný odbor na nich navštevuje 77 801 detí. Štáty V4, resp. bývalý východný blok, majú unikátnu sieť základných umeleckých škôl, kde sa dieťa už od malička stretne s klasickou hudbou, s tancom, s divadlom. A myslím si, že keď je dopyt žiakov a rodičov, tak jednoducho treba vzdelávať učiteľov, ktorí tieto deti budú učiť. Práve v prešovskom kraji, kde pôsobím, máme veľa škôl...
AS: Prešovský kraj je v tomto zmysle veľmi špecifický, muzikálny kraj...
ZL: Tam sa naozaj venuje najviac detí hudbe, konkrétne 13 000, ale podobne je to aj v žilinskom kraji, v košickom máme na ZUŠ 11 000 detí a v bratislavskom 11 000 detí, ktoré sa venujú hudbe, ďalšie tisíce sa venujú ostatným odborom, akými sú tanec, literárno-dramatické umenie, spev a výtvarné umenie. To sú ďalšie tisíce detí.
AS: Zdá sa teda, že naozaj potrebujeme nové konzervatóriá, aj tie súkromné na prísun kvalifikovaného personálu na ZUŠ. Rozumiem aj tomu, že otvárať dnes otázku rušenia konzervatórií je citlivou témou aj preto, že medzičasom tento systém vygeneroval veľa pracovných miest. Na druhej strane tento stav dnes naozaj vnímame problematicky...
MO: Asi pred piatimi rokmi sa objavil termín duálne školstvo. Aj na našej škole máme vlastne duálne školstvo, pretože vyučujeme hru na hudobných nástrojoch, spev a zároveň hru v symfonickom orchestri. Lenže v posledných rokoch nám tento systém trochu zlyháva, začínajú chýbať niektoré nástroje. Okrem toho, ktoré konzervatória si môžu dovoliť postaviť symfonický orchester? Len tie pôvodné tri. Nový štátny vzdelávací program zmenil terminológiu a hru v symfonickom orchestri zmenil na hru v orchestri. Čo to je hra v orchestri? To môže byť aj ľudový, populárny, jazzový orchester alebo komorný orchester.
V prípade symfonického orchestra je veľmi dôležité, aby v ňom boli zastúpené všetky nástroje. Lebo aj o tom je orchestrálna prax. Stalo sa mi, že som vypomáhal v školskom orchestri, kde chýbal fagotista a počas skúšky som vykoľajil hráčov na drevených dychových nástrojoch, pretože neboli zvyknutí hrať vedľa fagotu. Aktuálne je na slovenských konzervatóriách asi osemdesiat flautistov. A viete koľko je fagotistov? Asi päť...
AS: Dychové nástroje sú zrejme špecifické aj preto, že dnes väčšina ľudí žije v bytoch a dychové nástroje sú hlučné. Zároveň patria aj k tým drahším. Takže už na ZUŠ vzniká problém s obsadením v dychových odborov...
MO: Aj preto je naša škola otvorená od šiestej ráno do ôsmej hodiny večer. Mali sme študenta, ktorý prišiel študovať na konzervatórium a myslel si, že príde na ôsmu a o druhej pôjde domov. Ale tí, čo chcú niečo dosiahnuť a priblížiť sa k svojmu stropu, prichádzajú na šiestu a odchádzajú o pol ôsmej. Nedávno sa ma pýtala jedna nekvalifikovaná učiteľka ZUŠ, či máme aj možnosti štúdia pre dospelých, no zároveň sa priznala, že jej kolegyňa povedala, aby nešla do Žiliny, lebo tam majú veľké nároky, že na inej škole to zvládne „hravo“... Takže znamená to, že ak chcem získať viac žiakov, mám znížiť úroveň? Aj toto vnímam ako problém konzervatoriálneho školstva v súčasnosti...
ZL: Myslím si však, že by sme si mali uvedomiť, že ani úroveň gymnázií dnes nie je tá, čo bola. Celá spoločnosť sa zmenila, zmenili sa vnútorné i vonkajšie motivácie žiakov, pretože ani finančné ohodnotenie v hudobníckych profesiách už nie je také ako kedysi. Ak máme na ZUŠ vyše 70 tisíc žiakov, tak zrejme neprešli nejakým prísnym výberom. Ak nám potom prichádzajú na prijímacie pohovory, celková úroveň sa potom odráža aj na konzervatóriách. Vieme pracovať aj so žiakmi, ktorí prídu s horším základom, máme s mnohými krásne výsledky a oni neskôr majú výborné výsledky so svojimi žiakmi na ZUŠ. Ak aj nepokračujú v umeleckej kariére, sú z nich úžasní učitelia ZUŠ.
AS: Z konzervatórií často študenti prechádzajú na naše vysoké školy. Čiže problém pokračuje...
ZL: Presne tak. Ale sú možnosti, ako to zmeniť, ako podať pomocnú ruku už základným umeleckým školám. Napríklad náš kolega Miro Zahradník, ktorý je aj vysokoškolský profesor, učí elektrickú gitaru, práve teraz vydal fantastickú učebnicu hudobnej teórie Muzička, ktorú naše konzervatórium finančne podporilo. Komunikujeme so ZUŠ, ponúkame túto knihu, aj ako spôsob, ako sa teoreticky pripraviť na konzervatórium, no hlavne chceme poskytnúť kvalitnú učebnicu pre ZUŠ.
AS: Som rada, že sa posúvame aj do roviny nejakých možných riešení. Pani Ličková teda spomenula konkrétnu vec, ktorou aj jej konzervatórium prispieva k zlepšeniu, pretože chápeme previazanosť úrovne na ZUŠ s úrovňou na konzervatóriách a následne na vysokých školách...
MV: S tým nemožno nesúhlasiť. Áno, konzervatóriá majú skutočne náročnú úlohu, lebo sme v strede systému. Nás sa bytostne dotýkajú ZUŠ a bytostne sa nás dotýka to, čo naši absolventi budú, aj na vysokých školách alebo na univerzitách v zahraničí, robiť. Chcem pripomenúť, že na Cirkevné konzervatórium sa prijímačky z hudobnej teórie a z dejín hudby robia podnes, sú riadne bodované a riadne zasahujú do celkového priemeru prijímacích tabuliek. Pozrime sa ale na fakt, že v takej hudobnej krajine, akou je Česko, je na počet obyvateľov polovičný počet konzervatórií a 531 ZUŠ...
ZL: A 20 konzervatórií...
MV: Ale z nich je viac tanečných ako u nás. Nechcem sa teraz štatisticky prekárať, ja by som skôr chcel, aby sme sa zamysleli nad tým, aby sa bežný žiak zo ZUŠ, kandidát na štúdium na konzervatóriu, vedel nejako dostať k hodnoteniu konzervatórií. Súťaž študentov slovenských konzervatórií je hlavná slovenská súťaž, ktorá by mala reflektovať kvalitu na školách. Ale napríklad zástupcov súkromných alebo cirkevných škôl nevolajú do porôt. Vznikajú potom zvláštne veci, keď pedagógovia môžu bodovať svojich vlastných žiakov, aj keď nechcem veľmi zachádzať do týchto „podivností“... Podstatné je, že keby boli konzervatóriá hodnotené aj podľa umiestnenosti absolventov na zahraničných súťažiach a zahraničných univerzitách, tak by tieto dáta vychádzali inak.
Veľkou témou je, samozrejme, financovanie stredného odborného školstva. Som veľmi milo prekvapený, že podľa mojich aktuálnych informácií odvetvová koncepcia ministerstva kultúry chce prehodnotiť normatívny spôsob financovania...
AS: Takže dôjde k pozitívnej zmene?
MV: Je to na papieri, ale to ešte neznamená, že k tomu bude aj politická vôľa. Ide o isté navýšenie prostriedkov, a vďaka tomu by sa školy mohli špecializovať, lebo s tými prostriedkami, ktorými disponujeme teraz, to nejde. Ak budú mať niektoré školy odbory, kde sa bude hlásiť viac talentovaných detí, vyprofiluje sa istá špeciálnosť jednotlivých škôl, potom budeme môcť hovoriť o nejakej kvalite...
AS: Ak by bol systém hodnotenia konzervatórií správny, rodičia a záujemcovia o štúdium by teda videli, ktoré školy sú kvalitné. Lenže pán Oravec poznamenal, že mnohí študenti chcú ísť tou ľahšou cestou, vyberú si školu, o ktorej vedia, že tam ľahšie získajú diplom. Pýtam sa teda, máme dnes vôbec záujem o kvalitné vzdelanie? Nechceme len ľahko získať diplomy – či už na stredných alebo vysokých školách?
MV: Samozrejme, máme...
ZL: Uvedomme si, že študenti či absolventi, o ktorých hovoríte, mávajú problém sa zamestnať. Čo bráni riaditeľovi ZUŠ zistiť si, s akými výsledkami skončil žiadateľ o zamestnanie? Alebo ak má viacerých, zobrať toho najlepšieho? Vo vzdelávacom systéme je škála hodnotenia od 1 do 5. Na každom konzervatóriu sú aj žiaci slabí, a tí končia so zlými výsledkami, podobne ako aj gymnazisti či zdravotné sestry...
MV: Súhlasím, určite sa to deje. Skúsim byť teraz trochu pozitívny. Aktuálne prichádzajú do stredoškolského veku silné populačné ročníky, ako vieme. Aj najlepší žiaci, čistí jednotkári, začínajú mať problém dostať sa na gymnáziá. V Bratislave to už zažívame. Tu by som videl naše pole pôsobnosti a aj šancu, že na konzervatóriá budú prichádzať šikovnejšie deti. No a keby sa podarilo založiť na Slovensku prvé hudobné gymnázium, tak si myslím, že z tých kvalitnejších a, poviem to v úvodzovkách, „rozumnejších“ študentov by ešte viac profitovala muzikantská obec...
ZL: V Prešove sa naozaj snažíme o to, aby žiaci videli zmysel v tom, čo študujú. Roky bojujeme o špecializáciu na jazz a populárnu hudbu, s najrenomovanejšími umelcami z týchto žánrov sme vypracovali a predložili na ministerstvo päťstostranový dokument, no Štátny inštitút odborného vzdelávania odpovedal zamietavo. V minulom roku zmizli zo štátneho vzdelávacieho programu aj špecializácie ako stará hudba, cirkevná či ľudová hudba. Z odbornej komisie vyhodili nás riaditeľov, sú tam teraz renomované umelecké osobnosti, ale v podstate ako riaditelia nevieme komunikovať na odbornej úrovni, vysvetliť, aký štátny vzdelávací program potrebujeme.
Potrebujeme viac voľnosti, aby sme sa mohli špecializovať. Som rada, že to pán Vrábel otvoril v rozhovore pre Hudobný život. Snažili sme sa napríklad získať nové zameranie – čembalo. Dali sme vyrobiť kópiu Bachovho čembala, teraz sme si dali postaviť nový dvojmanuálový francúzsky nástroj, ale nemáme toto zameranie aktuálne ako učiť. Samozrejme, že sme predložili materiál, ktorý obsahoval všetky náležitosti...
MV: Chcel by som len upozorniť, že hovoríme o dvoch veciach. Na jednej strane o istej špeciálnosti konzervatórií, ako by sa mali v celku špecializovať, na druhej strane sú špecializácie, s ktorými sa počíta po ukončení konzervatória, ako sú napríklad nadstavby po maturitách. Bolo by samozrejme úžasné, keby prešlo to, aby mali absolventi konzervatórií možnosť študovať aj v rámci po-diplomových špecializácií. Ide teraz o to, ako ich dostať do systému, pretože všetky špecializácie, ktoré boli v kurikulárnom overovaní, od roku 2010 fungovali ďalej bez dôležitých dokumentov z ministerstva školstva a teraz sa stalo, že Štátny inštitút odborného vzdelávania ich rýchlo vyškrtol, pretože nemali svoje „číslo“. Keďže fungujeme v elektronických systémoch, máme technické problémy tieto legálne pokračujúce špecializácie dostať do systému.
Pozitívne je, že ŠIOV aktuálne kreuje komisie, ktoré rozhodujú o tom, ako sa tie špecializácie budú volať, aký bude obsah ich predmetov, ale čo je hlavné, bude to kvalifikačné štúdium, čo znamená, že napríklad štúdium starej hudby nebude len dvojročné štúdium bez kvalifikácie, ako tomu bolo doteraz, ale bude to uzatvorené trojročné štúdium pre absolventov konzervatórií, naozaj odborná špecializácia. Aktuálne je s týmto administratívny problém, na našom cirkevnom konzervatóriu máme pedagógov, ktorí majú nostrifikované diplomy, vlastníme kópie starých nástrojov a naozaj môžem povedať, že učíme starú hudbu „vo veľkom“. Podľa mňa to aj patrí k povahe našej školy a máme aj dosť záujemcov. Lenže, ak nemáme „číslo“, nevieme tento rok prijímať nových záujemcov.
Sú problémy v komunikácii so ŠIOV, ktorý nemá dostatočné informácie o situácii na trhu práce. Väčšina hráčov v prostredí starej hudby nefunguje v zamestnaneckom pomere a ŠIOV ich akoby „nevidí“, nerozumie, že ide o pracovníkov „na voľnej nohe“ a títo opticky zo systému vypadávajú.
ZL: Nesúhlasíme so špecializáciami po skončení konzervatória a kto bude študovať deväť rokov strednú školu? My žiadame o špecializácie v rámci riadneho štúdia na konzervatóriu. Slovensko je napríklad jedinou z okolitých krajín, kde sa nedá vyštudovať na konzervatóriu elektrická a basová gitara. O to sme tiež žiadali na ministerstve. Máme vypracované učebné plány, desať rokov sa o to snažíme...
PZ: Kto vlastne reguluje stredné odborné školstvo na Slovensku? Zriaďovateľom tzv. štátnych konzervatórií sú VÚC, zaznieva tu ale aj Štátny inštitút odborného vzdelávania. Ako zasahuje do vášho života ministerstvo školstva?
MV: Náš jediný odborný zástupca pred ministerstvom školstva je práve ŠIOV, ten úzko spolupracuje s ministerstvom a odborne usmerňuje všetko, čo sa na konzervatóriách deje vo vzťahu ministerstvu školstva. To je vlastne jediná inštitúcia, ktorá by mala jednoducho sledovať všetky naše potreby, požiadavky, ale komplexne riešiť aj trh práce. Konzervatóriá sú medzi strednými školami takými čenkovej deťmi, pretože sme veľmi špecifickí, natoľko, že ŠIOV nemá ani kapacity, aby vedel celú našu problematiku úplne odborne postihnúť. Dokážu s nami komunikovať na slušnej úrovni, ale mnohokrát sa stáva, že spočiatku súhlasia s tým, čo chceme, no nakoniec je to troch inak...
ZL: S tým môžeme súhlasiť, všetci sme sa s tým stretli.
PZ: Je to preto, že tam nie sú kompetentní ľudia a nechápu vaše potreby?
MO: Môj syn Lukáš Oravec bol oslovený, aby vypracoval osnovy pre po-diplomovú špecializáciu na jazz. Na otázku, kto vypracoval podklady pre ostatné predmety, dostal odpoveď, že pedagógovia gymnázií. Do toho by predsa mali hovoriť aj pedagógovia konzervatórií...
PZ: Vráťme sa k ZUŠ, k momentu, keď rodič príde s dieťaťom a povie, že chce, aby hralo na klavíri. Učiteľ zistí, že dieťa nemá žiaden talent na hudbu, alebo to vidí po pol roku, po roku... Čo s tým? Má mu povedať, že by bolo lepšie, keby ho dali na šport, teda takého žiaka nevpustiť do systému, v ktorom by pokračoval vyššie? Výsledkom môže byť aj kvalitný amatér, domáce muzicírovanie... Absolvent ZUŠ môže byť aj hudobne vzdelaný človek, ktorý bude chodiť na koncerty, nemusí to byť len profesionál...
ZL: To je tiež veľmi dôležité, vychovávať si divákov. Ja si skutočne nemyslím, že každý riaditeľ by mal prijať do ZUŠ každé dieťa...
AS: Nie je to ale tak, že v normatívnom systéme chce každý „zarobiť“ a teda chce prijať čo najviac žiakov?
ZL: Každý systém je možné zneužiť, nie som zástankyňou tohto prístupu, ale také dieťa, ktorému to nejde, veľakrát odíde po prvej časti prvého stupňa, alebo aj po roku. Keď chceme iba elitu a venovať sa iba tým najlepším, tak musí zákonite nasledovať prepúšťanie a zatváranie ZUŠ, a to som hovorila už na začiatku.
AS: Situácia nie je ideálna, no napriek tomu z našich konzervatórií stále vychádzajú talentovaní a úspešní interpreti, často pokračujúci v štúdiách na zahraničných školách, uplatňujúci sa doma, ale aj v zahraničí. Takže, ako sa vám na školách darí dnes vychovávať týchto úspešných hudobníkov? Napriek všetkým problémom...
MO: Nechcem útočiť na ZUŠ, ale je pravdou, že žiaci prichádzajú na konzervatóriá čoraz menej a menej pripravení. Ale aj s týmito žiakmi sa dajú dosiahnuť veľmi pekné výsledky. Samozrejme, žiak sa nesmie brániť a pedagóg musí byť „vkusne“ nekompromisný a ísť si za svojim cieľom. Mal som žiačku, ktorá za mnou prišla po tom, čo nezmaturovala na gymnáziu z matematiky. Sestra jej povedala, že nech sa prihlási na fagot na konzervatórium, že ju určite zoberú... Začínala u mňa od nuly, o muzike nevedela takmer nič, no nakoniec absolvovala ako jedna z dvoch najlepších absolventov so Štátnym komorným orchestrom Žilina. Lenže pravdou je, že u mňa je dvojka taká, ako u iných jednotka. Nie som tu na to, aby som žiakom klamal...
PZ: A stáva sa, že musíte niekoho aj vyhodiť a ako škola idete vlastne proti sebe?
MO: Stáva sa to, a je to v prospech školy. Pretože ak máte lajdáka, a nič sa s ním nedeje, tak si povedia aj tí ostatní, že netreba pracovať.
MV: Áno, ja podčiarkujem, čo povedal pán Oravec. Asi sa všetci zhodneme na tom, že tie individuálne, dobré príbehy s dobrým koncom na našich školách nám zostanú dlho v pamäti. Zvyknem zdôrazňovať aj to, že sme najprv výchovno-, až potom vzdelávacia inštitúcia. Každá škola musí mať dnes podporný tím, dobrého psychológa, spoluprácu so sociálnym pedagógom, výchovné poradenstvo... Samozrejme, Cirkevné konzervatórium má v rámci výchovy istú pridanú hodnotu, na to ale tu nie je priestor.
AS: A ak sa vrátime k individuálnym predmetom a tomu, ako udržať ich úroveň aj za cenu, že sa niekedy treba niektorého žiaka vzdať?
MV: Je to o charaktere a osobnom nastavení každého pedagóga. Rozprávam sa o tom s každým pedagógom, máme povinné hodnotiace pohovory, aj keď mám 60 pedagógov, vediem o tom rozhovory s každým. Máme len dvesto žiakov a poznáme sa, vieme o tom, ktorý študent by mal odísť, a viacerých sme aj poslali na inú školu.
ZL: To, čo hovoril pán Vrábel o podpore žiakov, je kľúčové aj pre mňa. Množstvo detí má problémy, dysgrafiu, dyslexiu, sú talentovaní a zrazu zistíme, že niekto nevie poriadne čítať noty... To sú nové prvky, ktoré sa musia riešiť. Snažíme sa žiakov veľmi motivovať, využívame disponibilné hodiny a zvyšujeme odborné hodiny, praktické aj teoretické, aby mali a zachovali si radosť z hry, aby to nebol len dril...
AS: Radosť nájdená na konzervatóriu a uchovaná aj v ďalšom živote, to je azda pekný záver našej debaty. Som veľmi rada, že sme sa tu stretli v tejto zostave, že ste boli ochotní otvorene hovoriť, aj napriek niekedy opačným stanoviskám...