Konwitschného prvý kompletný Ring

Peter Konwitschny, nestor opernej réžie a režisérskeho divadla, ukončil Zlatom Rýna v dortmundskej opere svoju prvú inscenáciu kompletného Wagnerovho cyklu Nibelungov prsteň. Po Siegfriedovi (2022), Valkýre (2023) a Zlate Rýna zavŕši tetralógiu v Dortmunde budúcu sezónu obnovená premiéra inscenácie Súmraku bohov, ktorá bola prvýkrát uvedená v Stuttgarte v r. 2000.

Svoju mamutiu tetralógiu komponoval Richard Wagner zhruba 26 rokov. Jej inscenáciu Peter Konwitschny kompletne uzavrel po takmer 25 rokoch, a to nie poslednou, ale prvou časťou cyklu. V r. 2000 sa vtedajší stuttgartský intendant Klaus Zehelein pokúsil o nevídaný wagnerovský experiment: štyri časti Wagnerovho opusu magnum inscenovali štyria rôzni režiséri. Experiment sa podaril, pretože dramaturgia Wagnerovho diela je geniálna aj v tom, že každá z častí Prsteňa je vystavaná ako samostatný hudobnodivadelný opus. Hlbšie hudobnodramatické štruktúry a vzťahy medzi jednotlivými dielami sa poslucháčovi, pravdaže, vykryštalizujú až po grandióznom finále Súmraku bohov, no všetky opery majú uzavretý dej a sú lahôdkou operného kánonu (dramaturgiami slovenských operných divadiel, žiaľ, stále opomínanou).

Aj keď Peter Konwitschny nikdy nedostal pozvánku režírovať v Bayreuthe, faktom zostáva, že je jedným z najdôležitejších wagnerovských režisérov vôbec (mníchovské inscenácie Tristana, Parsifala a Holanďana, Tannhäuser v Drážďanoch, Lohengrin v Hamburgu). Fascinujúca schopnosť hĺbkového ponoru do partitúry a analýza dramaturgie v záujme minuciózne vystavanej motivácie dramatických postáv tvoria základ Konwitschného režisérskej šikovnosti, zvyšok je o jeho zmysle pre divadlo a talente myslieť aj v širších dramaturgických štruktúrach, ktoré svojimi réžiami s obľubou eroduje. V Dortmunde režíruje všetky časti Prsteňa, menia sa len scénografi.

Zlato Rýna v Dortmunde je pekným príkladom Konwitschného zmyslu pre humor aj v tragicky vypätých situáciách. Bohovia Wagnerovho panteónu sú pred krádežou zlata škriatkom Alberichom slobodnými neandertálcami z doby kamennej. Žijú vo vigvamoch z juty, odetí do zvieracích kožušín si pripíjajú nádobami z volských rohov. Alberich sedí na začiatku s nohami spustenými do orchestriska a rybárči, pri laškovaní s rýnskymi rusalkami si celý roztúžený skúša nájsť milenku podchvíľou aj v rozsvietenom hľadisku. Akoby jeho postava symbolicky vychádzala z oného prapôvodného hudobného dunenia v Es dur, z ktorého sa v priebehu večera postupne rozvinú leitmotívy postáv, dramatických situácií a predmetov.

Hneď v úvode trčí spoza zavretej červenej opony koruna svetového jaseňa, ktorá sa ešte pred prvým taktom zrúti na javisko. Konwitschny takto interpretuje predpríbeh diela, v ktorom Wotan zoťal jaseň držiaci svet pokope (Weltesche), aby si z jeho dreva vyrezal oštep. Zlatom je tu pozlátená plachta. Rusalky ňou vlnia, skrývajú sa pod ňou pred Alberichom – jednoduché a efektné zároveň. Obri, ktorí na objednávku Wotana postavia bohom hrad Walhallu, prichádzajú na scénu najprv ako mohutné čižmy spustené z povraziska.

Máloktoré operné dielo sa Konwitschného večne prítomnej kritike kapitalizmu ponúka tak vhodne ako Zlato Rýna. Alberich sa zriekne schopnosti milovať, ukradne zlato z dna Rýna a s jeho pomocou zotročí škriatkov. Z Nibelheimu vybuduje megapolis sťaby vystrihnutý z legendárneho filmu Metropolis Fritza Langa. Pred kulisou mrakodrapov namaľovanou na zadnom prospekte trýzni Alberich svojho brata Mimeho (famózny Fritz Steinbacher) a škriatkovia mu vyrábajú atómové hlavice. Keď ho Wotan a Loge prídu obrať o zlato, aby ním mohli vykúpiť Freiu, ktorú Wotan nedopatrením sľúbil obrom ako plácu za Walhallu, zabudnúc, že len vďaka bohyni lásky zostávajú bohovia večne mladí, prezentuje helmu ukutú zo zlata, pomocou ktorej sa môže premeniť na rôzne tvory. Konwitschny inscenuje helmu ako tablet, prostredníctvom ktorého reguluje Alberich svetlo a mení svoj tieň. Keď sa podľa libreta premení na obrovského červa, jeho tieň je v nadživotnej veľkosti, keď na žabu, skúša sa učupený v prepadlisku skryť za tablet. Efektnejšia už takáto kritika virtuálnych identít v internete azda ani byť nemôže.

Jedným z typických znakov Konwitschného réžií je viera v silu lásky. Obra Fasolta, ktorý by si viac ako zlato (tu v podobe atómových hlavíc) prial Freiu, si divák až zamiluje. Keď si so svojím bratom Fafnerom príde po výplatu za stavbu Walhally, prinesie Freii kyticu. On je tým, ktorý chce milovať, nie vlastniť. Napriek hrubosti je nositeľom sympatií, keď ho Fafner v hádke o prsteň ukutý z rýnskeho zlata zabije, Freia za ním žalostne natiahne ruky. Wotan prsteň násilím odňal Alberichovi a vzdá sa ho v prospech obrov len po monológu bohyne pramatky Erdy, ktorá ho vystríha pred skazou každého, kto sa zmocní prsteňa. Konwitschny ju inscenuje ako bezdomovkyňu obklopenú viac než tuctom detí, tri z nich sa pohrávajú s klbkom červenej vlny. Nie je ťažké domyslieť si, že ide o sudičky, ktoré sa objavia v prológu Súmraku bohov. Zvyšné deti sú zrejme adolescentné valkýry.

Na záver zostávajú bohovia sami, zostarnutí sedia na invalidných vozíkoch. Rýnske rusalky v kostýme sestričiek im merajú tlak, do ich hudobne triumfálneho vstupu bohov do Walhally unavene spievajú o tom, že „všetko, čo sa tam hore tak teší, je falošné a zbabelé.“ Tento citát sa objaví aj na dúhovom transparente a vytlačený na letákoch sa sype aj z balkónov do hľadiska. Bohovia už nie sú slobodní divosi, ale majitelia imobílie. Majú adresu, majetok a zmluvy, no za cenu zotročenej prírody a bezútešného sveta bez lásky plného zbraní hromadného ničenia. Je len prirodzené, že Freia padne mŕtva na zem.

Ansámbel oddaný partitúre a režisérovi bol na veľmi slušnej úrovni. Joachim Goltz exceloval ako elokventný Alberich, Matthias Wohlbrecht podal suverénneho a charakterovo obratného Logeho. Denis Velev zaujal ako neobyčajne lyrický Fasolt. Na solídnej úrovni kreovali svoje postavy aj Tommi Hakala (Wotan) a Ursula Hesse von den Steinen (Fricka). Taktovka Gabriela Feltza sa pevne držala konverzačného štýlu partitúry bez okázalých artikulačných či intonačných experimentov.

Peter Konwitschny, niekdajší enfant terrible opernej réžie, prerozprával wagnerovskú klasiku bez radikálneho dramaturgického konceptu a verný predlohe. Budúci rok sa ukáže, či jeho Prsteň bude divadelne funkčný aj v klasickej chronológii a s obnoveným finále spred 25 rokov. 

Richard Wagner

Zlato Rýna

Réžia: Peter Konwitschny

Hudobné naštudovanie: Gabriel Feltz

Scéna a kostýmy: Jens Kilian

Svetlá: Florian Frantzen

Dramaturgia: Bettina Bartz, Dr. Daniel C. Schindler

Wotan: Tommi Hakala

Loge: Matthias Wohlbrecht

Fricka: Ursula Hesse von den Steinen

Freia: Irina Simmes

Erda: Melissa Zgouridi

Alberich: Joachim Goltz

Mime: Fritz Steinbacher

Fasolt: Denis Velev

Fafner: Artyom Wasnetsov

Dortmundskí filharmonici

Dortmund

Theater Dortmund

9. 5. 2024 (premiéra)