Konvergencie: Rajter 120

14. 10. a 17. 10. 2026

Bratislava, Dom Albrechtovcov, Koncertná sieň Klarisky

Konvergencie

Rajter 120

Rajter – Albrecht – Schmidt – Dohnányi

Môžem len privítať, že jesenné vydanie tohtoročných Konvergencií bolo zacielené na okrúhle výročie narodenia Ľudovíta Rajtera. Najmä preto, že počas svojho života bol v našom kultúrnom povedomí prítomný v prvom rade ako dirigent, hoci vyštudoval aj skladbu a bol rovesníkom „trojhviezdia“ našej hudobnej moderny. Ako skladateľa ho na vedľajšiu koľaj odsunulo nepochybne aj to, že kompozíciu nevyštudoval v Prahe, ale vo Viedni, mentalitou bol reprezentantom prešporsko-viedensko-budapeštianskej línie. Festival ho prirodzene zasadil do tohto kontextu a popri Rajterovi znela aj hudba jeho bratislavských súpútnikov: Albrechta, Schmidta a Dohnányiho.

Z bratislavských festivalových podujatí sa mi podarilo navštíviť dve. Prvým bola diskusia v Dome Albrechtovcov (14. 10.), ktorú moderoval spisovateľ Michal Hvorecký a ktorého hosťami boli syn Ľudovíta Rajtera Adrian a Anton Popovič, Rajterov posledný (súkromný) žiak. Išlo o „oral histories“ v najlepšom zmysle; plné auditórium sa dozvedelo informácie, čiastočne zachytené v skoršom rozhovore Adriana Rajtera s Andrejom Šubom, no prirodzene aj zaujímavé detaily, týkajúce sa najmä jeho umeleckého pôsobenia v Budapešti v predvojnových a vojnových rokoch. Reč bola o vtedajšom vnímaní jeho osoby ako maďarského dirigenta, problematických rokoch horthyovského režimu a ešte problematickejšieho obdobia vlády krajne fašistickej Strany šípových krížov na sklonku vojny, dramatických prechodov hraníc bez platných dokladov a nasledovné budovanie novej, československej identity, ktoré sprevádzali ďalšie problémy vrátane stodňového pobytu vo väzení… Od Antona Popoviča sme sa mohli dozvedieť o Rajterovom prístupe k výučbe dirigovania, ktorý bol, podľa všetkého, rešpektujúci voči prirodzenosti konkrétneho adepta a zameraný viac na veľké tektonické celky než úradnícke manažovanie každého detailu.

Možno ešte zaujímavejšie bolo to, o čom sa nehovorilo. Akiste z osobných dôvodov, čo treba jednoznačne rešpektovať, no najmä pre krátkosť času – jednoducho, osobnosť Ľudovíta Rajtera (svojím dlhým životom chronologicky vypĺňajúca takmer celé 20. storočie) je natoľko komplexná a doba jeho života natoľko farbistá, že by si zaslúžila hrubú, faktograficky kvalitne fundovanú monografiu. Myslím si, že v tomto smere je najvyšší čas.

Škoda je aj to, že sme sa nič nedozvedeli (od prítomných hostí ani z festivalového bulletinu) o skladbe, ktorá večer zakončila. Bola ňou Rajterova Sonáta pre kontrabas a klavír, jej expertnou interpretáciou publikum potešilo Sperger Duo, teda manželia Filip Jaro (kontrabas) a Xénia Jarová (klavír). Duchaplná, melodicky invenčná hudba napísaná pevnou rukou a s dôvernou znalosťou idiomatiky písania pre sláčikové nástroje. Predpokladám, že mnohí kontrabasisti so sólistickými ambíciami ju majú v repertoári, pre menej zainteresovaných bola nepochybne dobrou pripomienkou potenciálu, ktorý drieme v katalógu diel Ľudovíta Rajtera a čaká na svoje rozvinutie.

 

Druhým podujatím, ktoré som navštívil, bola Bratislavská noc komornej hudby / 2 (17. 10.), už tradičný konvergenčný formát, kde sa v pauzách medzi hudbou možno občerstviť a nadpriasť rozhovory zväčša so skalnými priaznivcami festivalu či interpretmi. Kým v prvej polovici večera išlo o závažnejšie komorné diela z pera Rajtera, Kodály a Bartóka, v tej druhej sa dostala k slovu aj ľahšia múza. Prečo nie, v meštianskych salónoch Prešporka, Viedne či Budapešti sa hranice medzi oboma svetmi určite javili ako priepustné, v prvom rade išlo o radosť zo spoločného muzicírovania.

Výber skladieb bol čiastočne tematicky zameraný na motív lásky: bok po boku sa zišli Rondo romantico pre husle a klavír 20-ročného Ľudovíta Rajtera, Romanca pre klavír Franza Schmidta a Andante amoroso Alexandra Albrechta. V prvom z nich spolu čarovali manželia Milan a Katarína Paľovci, spoločne odhalili spôsob melodického cítenia aj harmonického myslenia veľmi mladého skladateľa. Ešte o čosi viac moju pozornosť stimulovala nádherná Schmidtova kompozícia, nepochybne hodná častejšieho uvádzania. Potešil ma aj interpretačný prístup Kataríny Paľovej, ktorá skladbu umne a cieľavedome vystavala po tektonickej stránke. V Albrechtovom triu rozohriali notový text teplom vrúcneho vibrata Milan Paľa, Martin Ruman a Jozef Lupták. Violončelista sa predstavil na pomerne veľkorysej časovej ploche aj sólovo – v Rajterovej Fantázii na dve témy z opery Nížina. Opera (v origináli Tiefland) Eugena d’Alberta takmer zapadla prachom zabudnutia; Ľudovít Rajter na základe jej chvíľami zľahka exoticky znejúceho materiálu vytvoril pozoruhodné dielo pre „svoj“ nástroj. Vstupný kvartový motív (imitácia pastierskej píšťaly sólovým klarinetom) vložil do flažoletov, na viacerých miestach prezentuje duchaplne použitú hru v dvojhmatoch a ďalšie finesy virtuóznej sólovej hry. Zároveň však pred interpreta kladie úlohu vysporiadať sa s fragmentárnosťou formy, úlohu tak trocha nevďačnú. Možno preto zatiaľ skladba neprenikla do širšieho povedomia, hoci je chvíľami naozaj efektným violončelovým kusom.

Pred prestávkou sa na pódiu zišiel (roky hibernujúci) súbor Požoň sentimentál, aby publiku predstavil trojicu Rajterových „ľahších“ skladieb. Foxtrot, tango, valčík síce majú vročenie 1996, nemožno ich ponímať inak ako milé, nostalgické ohliadnutie 90-ročného tvorcu do čias jeho mladosti. Ľubomír Burgr na husliach, Marek Piaček na flaute, Boris Lenko na akordeóne a Peter Zagar na klavíri nimi vyčarili úsmevy a posunuli atmosféru večera do neformálnejšej a srdečnejšej roviny.

Po prestávke dostalo priestor ambiciózne Klavírne kvinteto c mol op. 1 mladého Ernő von Dohnányiho. Osvedčená klasika Konvergencií; mám v pamäti dávnejšie uvedenie v koncertnej sále na Bratislavskom hrade. Jordanu Palovičovú v Klariskách za klavírom vystriedala Katarína Paľová, Mariána Svetlíka v parte druhých huslí veľmi sľubný, len 18-ročný Jakub Lukáč, na viole dnes už nebohého Vladimira Mendelssohna Martin Ruman, prvé husle a violončelo zastali opäť Milan Paľa a Jozef Lupták. Pointou je zachovanie kontinuity, no zároveň s priestorom na zmenu. Aj pôvodní hráči za tie roky dozreli, ich spolupráca s „mladšou krvou“ je pozitívnym javom. Hoci bolo možné v sprostredkovaní Dohnányiho takmer symfonickej koncepcie zaznamenať drobné nezrovnalosti, živelná energia partitúry jednoznačne oslovila, bola ďalším pripomenutím odkazu, ktorý zanechali tvorcovia aktívni v našom najbližšom geografickom okruhu pred približne storočím, okruhu, ktorého neoddeliteľnou súčasťou bol aj Ľudovít Rajter.