Konvergencie: Posolstvo zašifrované v hudbe sa poraziť nedá

Violončelista JOZEF LUPTÁK o začiatkoch festivalu Konvergencie píše: „Keď som sa v roku 1997 vrátil zo štúdií v Anglicku a v Kanade, kde som zažil festivaly komornej hudby, chcel som niečo podobné robiť aj na Slovensku. Pričom od začiatku som chcel, aby mal presahy aj do iných hudobných žánrov. V rokoch 1998–1999 som urobil sériu koncertov a od roku 2000 som sa rozhodol zmeniť tento formát na festival. Hneď v ďalšom roku som pozval Mariána Vargu a pozvanie prijali aj hostia zo zahraničia – Robert Cohen, Benjamin Schmid, Rena Sharon či Gabina Demeterová.“
So zakladateľom Konvergencií sme sa rozprávali pri príležitosti 25. výročia festivalu...

Pamätám sa na začiatky festivalu, keď bolo vašou ambíciou oživenie domáceho komorného muzicírovania, a dialo sa tak vďaka vám a vašim kolegom vrátane Roberta Cohena. Bol jedným z niekoľkých vzácnych mladých umelcov, ktorých som spoznala na začiatku mojej profesionálnej kariéry ako dramaturgičky BHS. Práve jeho festival, ktorý sa odohrával v anglickom mestečku Charleston, vás inšpiroval na vytvorenie niečoho podobného v Bratislave. Začínali ste v malom a dnes je to košatý projekt s presahmi do iných žánrov hudby a umenia a s celospoločenským významom. Ako sa vám podarilo udržať pôvodný cieľ domáceho muzicírovania?

Stále je základom festivalu. Založili sme aj Spoločnosť pre komornú hudbu, aby sme to zdôraznili. Naše špecifikum je, že dávame prednosť spájaniam rôznych domácich a zahraničných interpretov. Podľa mňa totiž existujú dva princípy hrania – kvarteto, ktoré hrá, povedzme, dvadsať rokov spolu a je geniálne, sme očarení, že dokáže znieť ako funkčný ansámbel. Druhý prístup ku komornej hudbe je ten, ktorý som sa naučil až v zahraničí. Stretneme sa na krátky čas a sme takí vyspelí, poznáme množstvo literatúry, že sa vieme zohrať za tri skúšky, niekedy viac, a hoci nemáme dirigenta, máme spoločné noty a navzájom komunikujeme.

Podľa vzoru môjho učiteľa Roberta Cohena boli prvé ročníky Konvergencií podujatím niekoľkých dní pred prázdninami, neskôr v septembri, kde sa vtedy takmer nič nedialo, dnes sa takmer prekrývame s BHS a inými festivalmi. Hoci sme sa vyvinuli a etablovali ako vyhľadávaný festival komornej hudby a prinášame aj zaujímavých slovenských a zahraničných umelcov, našou ambíciou je prinášať radosť z hudby, umenia, z priateľstiev. A nosným mottom festivalu ostala komorná hudba.

Porozprávajte, čo vás naučil Robert Cohen.

Musím sa vrátiť práve k TIJI, Medzinárodnej tribúne mladých interpretov v rámci BHS 1981, keď som ho ešte ako dieťa počul a fascinoval ma. Po revolúcii som sa dostal do nemeckého Sobernheimu (festival a majstrovské kurzy, pozn. aut.), kam som chcel ísť na stáž k slávnej violončelistke Marii Tchaikovskej z Moskvy, ale dostal som ponuku ísť k Robertovi Cohenovi. Mal iba päť žiakov, ona dvadsať, to bol pre mňa kľúčový moment. Strávili sme s ním desať dní, hrali sme celé hodiny, prešli sme spolu široký repertoár, obedovali sme spolu. Postupne k nám prichádzali študenti aj od prof. Tchaikovskej, ktorá bola autoritatívna, a z jej triedy prenikali náreky študentov. My sme popri vášnivej práci zažívali pohodu, bolo tam veľa smiechu, radosti z hrania, spájal nás obdiv k Robertovi, hrajúcom akúkoľvek skladbu bez prípravy. Stali sme sa celoživotnými priateľmi – nielen my, ale aj naše manželky a deti. Robert je silným pilierom festivalu po celých 25 rokov.

Dr. Igorovi Čechovi z Rotary vďačím za to, že ma navrhol na výberové konanie Rotary klubu do Rakúska, kde zo štyridsiatich adeptov vybrali šiestich na štúdium a ja som bol medzi nimi. Pomohli mi odporúčania prof. Lapšanského, Roberta Cohena a získal som štipendium na Royal Academy of Music v Londýne. Bol som prakticky prvým riadnym študentom Roberta Cohena na Royal Academy. Robert má obrovské renomé nielen ako umelec, ale aj ako pedagóg. Vlani získal na tejto prestížnej akadémii Chair Williama Pleetha – to je veľká prestíž, možno viac ako naša profesúra, je zárukou kvality a kontinuity po svojom slávnom pedagógovi prof. Pleethovi.

Konvergencie – to je štvrťstoročie tvrdej, ale zaujímavej práce v oblasti nezriaďovanej kultúry. Hráte síce veľa na festivale a v zahraničí, ale menej na dôležitých slovenských koncertných pódiách. Aj toto priniesli Konvergencie?

Myslím si, že sa nám podarilo jedno také dôležité pódium aj vytvoriť. Musím povedať, že mám dobrú komunikáciu a vzťahy s predstaviteľmi zriaďovanej kultúry, ale napríklad Dvořákov violončelový koncert som hral naposledy na Novom Zélande. A recitály? Na jeden neviem zabudnúť – hneď ako sa počas korony dalo (9. júna 2020, pozn. aut.), urobil vtedajší generálny riaditeľ Slovenskej filharmónie Marián Lapšanský veľké gesto a pozval ma na recitál s klaviristkou Jordankou Palovičovou do Reduty. Je však pravda, že mi trochu chýba osobná spolupráca mimo festivalu, napríklad so Štátnym komorným orchestrom Žilina alebo Košickou filharmóniou. Veď mám aj veľa krásneho repertoáru s orchestrom.

Komorná hudba sa vinie celým festivalom, zoskupenia sú variabilné, opierajú sa o veľké umelecké osobnosti, piliere festivalu, ktoré posúvajú festival do vysoko profesionálnej roviny – Nora a Miki Skutovci, Ronald Šebesta, Martin Ruman, Eva Šušková, Boris Lenko, Igor Karško či Katarína a Milan Paľovci, britský huslista Tom Norris a mnohí ďalší…

V tomto smere sme mali veľkú diskusiu s naším hlavným podporovateľom Fondom na podporu umenia, kde som narazil na malé nepochopenie, keďže festival budujem s niekoľkými stálymi hosťami. Pre mňa je veľmi dôležité, že sa cyklicky vracajú, lebo čerpáme z ich poznania a skúseností, učia sa od nich mladí slovenskí interpreti a študenti a vzniká prirodzené odovzdávanie skúseností a prepojenia. Na jednom ročníku festivalu vystúpi 60– 70 umelcov, to znamená, že ide o 50 nových, vrátane svetových...

Váš vklad je hlavne umelecký...

Priznám sa, že to ma baví najviac. Snažím sa vystihnúť podstatu umenia, hudby, spolu s dramaturgom Andrejom Šubom naprogramovať hlavné línie festivalu. Hudbu milujem a manažovanie postupne delegujem na manažérku a môj vynikajúci tím.

Prenikli ste na scénu Bratislavy – do  Moyzesovej siene, Primaciálneho paláca, krásne obnovenej Slovenskej národnej galérie, do Design Factory či na pôdu zahraničných inštitútov, ale aj do ďalších slovenských miest. Festival obohatili semináre, workshopy, diskusie, filmy, čítania, skladateľské kurzy a súťaže, presahy do iných druhov umenia – výtvarného, divadelného, filmového, literatúry a najmä do celospoločenských tém. Ako sa vám pri tomto zábere darí prenikať do podstaty hudby a umenia?

Áno, festival sa veľmi rozšíril, rástol postupne a prirodzene, ale boli sme do toho aj trochu dotlačení situáciou, ktorá vznikla počas korony. Predtým sme boli primárne hudobným festivalom. Prišiel 9. marec 2020, odohrali sme bachovský festival – J. S. Bach je jedným z mojich najobľúbenejších skladateľov –, a podaril sa obsahovo, vizuálne aj zostavou umelcov, ktorí tam boli, bol mozaikou rôznorodosti tvorby jedného autora, čo  nám dovolilo preniknúť do hĺbky, do podstaty.

Nastala situácia, že sme zo dňa na deň nemohli vystupovať. Hľadali sme náhradné možnosti. Iste je dobré robiť online koncerty, ale po určitom čase strácate kontakt s realitou, s publikom i s umelcami, no hlavne motiváciu. Hľadali sme inú formu komunikácie, pričom sme nevedeli, ako dlho to potrvá, tak sme sa orientovali na to, čo posilňovalo našu značku: vydávali sme CD, záznamy koncertov, live koncerty, venovali sme sa študentom, popri koncertoch sme robili semináre, workshopy. Chceli sme, aby prežila idea festivalu, aj aby sme mohli fungovať ďalej. To rozbehlo aktivity, ktoré sa teraz snažíme už trochu redukovať a vrátiť sa do pôvodného formátu. Tešilo nás, že sa môžeme venovať vzdelávacej činnosti. Myslím si, že ide ruka v ruke s tým, čo robíme pre širšie publikum. Snažíme sa pritiahnuť ľudí, ktorým je blízka hudba bez hraníc – stará, súčasná, nepoznaná, ktorí chcú objavovať, ale aj tým, ktorí sa s hudbou stretávajú po prvý raz.

Takou hodenou rukavicou bolo stretnutie s primáriom Brodského kvarteta Danielom Rowlandom vo fínskom meste Kuhmo na najväčšom festivale komornej hudby v Európe. Neskôr sme sa stretli na kurzoch v talianskom Cividale, kde sme obaja učili. Nadhodil mi ideu uvedenia kompletu sláčikových kvartet Dmitrija Šostakoviča. Vedel, že mám festival, vtedy to už bolo po roku, čo som ho pozval a zažil u nás atmosféru nabitú vášňou k hudbe, ale mal som obavy, že pätnásť kvartet za tri dni, to naše publikum nezvládne. Ale myšlienka už bola v hlave. Vymysleli sme to teda ako špecifický projekt, ktorý bude raz, a prispôsobili sme sa im dátumom – Brodsky Quartet tak vystúpil na Konvergenciách vo februári v roku 2016. Bola to taká silná skúsenosť, preto sme si povedali, že každý rok budeme venovať jednému autorovi. Mám pocit, že to je vždy fantastická časť roka, ktorá nám dovoľuje ísť do hĺbky. Už teraz sa teším, že na budúci rok prinesieme hudbu Bohuslava Martinů. Zvažovali sme viaceré návrhy, ale i vzhľadom na situáciu v našej kultúre by sme chceli ukázať, ako veľmi oceňujeme pomoc českých kolegov, napokon teraz je taktiež Rok českej hudby. Chceme spolupracovať s našimi susedmi, chceme posilniť česko-slovenské vzťahy. Martinů je fantastický autor, ktorý mal Slovensko rád takisto, ako Janáček, ktorého sme už mali. Keď som to povedal Igorovi Karškovi, s ktorým často konzultujem programy, reagoval, že som mu pripravil predčasné Vianoce...

A neváhate sa priblížiť ani k poslucháčom mimo hlavného mesta – tento rok v Žiline a Banskej Bystrici.

V minulosti sme dokonca deväť rokov robili samostatný festival Konvergencie v Košiciach, hrali sme v Piešťanoch, Nitre, Liptovskom Hrádku či Mikuláši a v mnohých ďalších mestách, ako aj v zahraničí.

Vďačím vám za ochutnávku festivalu v parížskej Invalidovni, a to aj za účasti krstného otca festivalu Roberta Cohena.

Bol to krásny zážitok, vynikajúca sála, nadšené publikum. Hrali sme aj v Ríme, Maďarsku, pravidelne cestujeme do Ameriky – spojenie vzniklo cez priateľské vzťahy v Montane v USA, kde prinášajú mestu Billings niečo, čo obohacuje mesto a spoločnosť, a veľmi si v tom rozumieme. Zaujímavý je príbeh, ako toto partnerstvo vzniklo. Bolo to na koncerte SVJATI v roku 2013 v Dóme sv. Martina, kde zneli diela A. Pärta. J. Tavenera,V. Godára, P. Zagara či G. Bryarsa. Americký hosť Bill Simmons, hlavný hostiteľ našich koncertov v Montane, bol hlboko dojatý. Nielenže sa na Konvergencie vracia, ale pozýva na hosťovanie celý rad umelcov nášho festivalu. Boli sme tam ako kvarteto (Chassidic Songs) kvinteto, s Borisom Lenkom, Branislavom Dugovičom a ďalšími. Často nám na mobilitu prispel aj Fond na podporu umenia, pretože takto získané skúsenosti sú ďalšou vysokou školou.

Tomu hovorím v zmysle názvu jedného z vašich kľúčových projektov „building bridges“…

„Building Bridges“ je špecifický projekt ostatných troch rokov s nórskymi umelcami, ktorý vyvrcholil aj nahrávkou albumu Spev, ale obsahovo sme niečo podobné robili už roky predtým. Inšpiráciou pre nás bolo aj prepojenie s festivalom Arcus Temporum v Maďarsku. Ich dramaturgia sa vždy opierala o jedného autora z historického obdobia a jedného zo súčasnosti. Maďari prišli za nami a spolupráca sa pekne rozvinula obojsmerne. Podarilo sa nám odporučiť okrem iných aj Quasars Ensemble, Noru a Mikiho Skutovcov, hrali sme so skvelými umelcami, mimo iných aj s Gidonom Kremerom či fantastickými maďarskými umelcami. András Keller bol umeleckým riaditeľom tohto projektu.

A budete hrať aj v rakúskom Hainburgu – Karolinenhofe…

To je slovensko-rakúsky priestor, jeho majiteľom je Slovák, pripomína nám Design Factory a radi by sme tu hrali aspoň raz za rok, ako taký dezert. Mám k miestu aj osobný vzťah, keďže moja manželka Katka riešila architektúru časti usadlosti.

Variabilné zoskupenia, neznáma tvorba domácich, v totalite neuznávaných tvorcov, hľadanie súvislostí a prepojení v medzinárodnom kontexte, hosťovanie svetových tvorcov. Kde sa vzal ten celospoločenský kontext?

Vyrastal som tak, mám to v DNA. Môj otec nezaprel svoju vieru, bol na konci 50. rokov vo väzení, ŠtB ho zobrala priamo z práce v roku 1958, pretože bol aktívny v Cirkvi bratskej (vtedy Jednota česko-bratská), venoval sa mladým ľuďom, bol odsúdený na tri roky za rozvracanie republiky. Všetko to boli klamstvá. Súdila ho pani Colotková. Odsedel si na Pankráci takmer rok, neskôr bol v rámci amnestie pre politických väzňov prepustený, ale sledovanie pokračovalo. Každé tri mesiace sa musel hlásiť na Februárke (budova polície na Račianskej ulici, bývalej ulici Februárového víťazstva, jedno zo sídiel ŠtB, pozn. aut.). Mali sme aj problém cestovať, čo sa ešte zhoršilo, keď moja sestra emigrovala do Kanady. V rodine som však dostal do vienka otvorenosť a záujem o to, čo sa deje v spoločnosti.

Mne osobne veľmi imponujú vaše občianske aktivity. Raz mi jedna veľká osobnosť našej domácej a medzinárodnej scény povedala, že ste politik, nie hudobník...

Trochu ma to prekvapilo, lebo sa tak necítim, vyjadrujem len svoje občianske postoje. Na Slovensku to znie takmer ako negatívum, lebo u nás sú mnohí politici skorumpovaní a na krajine im viac menej nezáleží. Ale mne na tomto priestore veľmi záleží a myslím si, že každý umelec ide do verejného priestoru, spoluvytvára ho, a pre mňa je to prirodzené a myslím si, že je aj nutné, aby sme prezentovali svoj názor, postoj voči tomu, čo sa deje.

Samozrejme, veď už tým, koho pozvanie, na aké podujatie a v akom priestore prijmete, dávate signál verejnosti. Máte tak možnosť ovplyvniť kultúrne, spoločenské dianie. Vždy ste stáli na strane tolerancie, slobody, výchovy k demokracii, na tých pódiách, kde Ladislav Snopko pripomína Nežnú revolúciu alebo Michal Kaščák pozýva na Pohodu. Umelec je homo politicus.

Ja sa tomu nebránim, nemám však žiadnu politickú moc ani žiaden vplyv, žiadne nitky nepoťahujem, ale keď ma pozvú – či už zahrať hymnu alebo predniesť prejav, prijímam to. Keby som to odmietol, mal by som pocit, že zapieram sám seba. Som presvedčený, že treba stále pripomínať, k čomu sme sa dopracovali pred 35 rokmi. To bola jedna z najsilnejších skúseností môjho života. Niekto sa to snaží relativizovať, ale pre mňa to stále zostáva mimoriadne dôležité, naozaj sa otvorila železná klietka, v ktorej sme žili, a to, že sa niektoré veci následne nesprávne riešili, na tom nič nemení, hoci je to pravda. Mám na mysli skutočnosť, že sa neinvestovalo dostatočne do vzdelania, do kultúry, do zdravotníctva. Dôležité je teraz, aby sme dokázali otvoriť tú pomyselnú železnú klietku aj v našom vnútri a byť slobodní a pravdiví občania.

Keby sme aj v rámci nežnosti boli odstavili politicky aktívnych prisluhovačov režimu...

Áno, a aspoň symbolicky ich potrestali...

Medzitým nás ohýba internet a občania, zmätení z internetu a sociálnych sietí, a hoci to rieši celý svet, u nás sú tie roztvorené nožnice príliš okaté. Čo dokáže v takomto krízami zmietanom zraniteľnom svete hudba?

Tie vonkajšie prejavy, to je jedna vec – niekam prídem, prednesiem prejav, ale vydávanie signálov samotnou hudbou, to považujem za nezlomné a neporaziteľné posolstvo, o ktoré nás nemôže nikto pripraviť, aj keď je to veľmi krehký nástroj – skoro ako to kvarteto na lodi Titanic.

Vlani ste hudbou rozprávali príbehy – Hudba ako dobrodružstvo – Hudba, ktorá spája alebo Hudba ako sen, koncert s názvom bach-berger-beethoven-brahms, Building Bridges... Závan politickej výzvy nepôsobil nasilu, bol chcený a možno aj neustále potrebný, ale vytváranie hudobných a umeleckých mostov, kde sú prirodzene v láske a priateľstve zapojení všetci, by mohlo byť aj v politickom posolstve silnejšie. Aké posolstvo budete prinášať tejto zraniteľnej spoločnosti?

To je veľmi ťažká otázka, prinášanie krásy zahŕňa všetky tieto atribúty, o ktorých sme sa rozprávali, či je to slušnosť, tolerancia, láska, základné piliere otvorenej a demokratickej spoločnosti. Názov festivalu som zvolil preto, lebo mi to pripomínalo to, čo som na začiatku chcel priniesť a aj sa to celých tých dvadsaťpäť rokov sa deje, vždy trocha inak, ale deje sa to. Konvergencie – spájanie, prepájanie ľudí, ktorí sú zdanlivo ďaleko od seba, štýlov, ktoré zdanlivo spolu nesúvisia, umeleckých odvetví. Pre mňa to v tom čase znamenalo aj prepájanie slovenských a zahraničných interpretov, lebo sa nám vtedy zdalo, že to nefunguje, chýbalo nám tiež prepájanie umelcov s publikom. Toto prepájanie sa však akýmsi spôsobom preklopilo aj do spoločnosti. To, čo sme komunikovali na pódiu, sa vlastne ukázalo ako dôležité. Chýba nám totiž stred, ľudia, ktorí sú slušní a nepotrebujú sa prezentovať, prijímajú akúkoľvek minoritu ako samozrejmosť, pomáhajú si. Jednoducho, ten stred mizne. Odpoveďou na rastúcu nenávisť a zlobu má byť pokoj, slušnosť, dialóg.

Komorné muzicírovanie by mohlo byť princípom spoločnosti, je to krásny, nasledovaniahodný model, symbol, ako by mohla fungovať, keď sa vzájomne počúvame, rešpektujeme, raz je jeden vpredu, druhý ho sprevádza, potom je druhý vpredu a kolega sprevádza jeho. To je priam fascinácia hudbou a umením, človek zažíva radosť, aj jeden aj druhý a tretí môže byť hodnotný a každý môže byť nápomocný. Toto ma mimoriadne napĺňa.

Počas 24 ročníkov sa festival Konvergencie vyvinul na zásadný umelecký a celospoločensky prospešný projekt. Tu je na mieste otázka názvu festivalu – uctievate priateľa Mariána Vargu a aj jedného z najvýznamnejších slovenských skladateľov a mysliteľov Romana Bergera, ktorý tak pomenoval svoje sólové skladby pre husle, violu a violončelo (Konvergencie I, II, III). Obaja boli rebeli a aj si za to svoje museli vytrpieť. Kde sa vzalo spojenie s týmito osobnosťami?

Títo dvaja umelci sú mi zvlášť blízki. Pre mňa je obrovskou poctou, že môžem pokračovať v tom, čo oni začali. Máme veľa vzácnych osobností, pekný vzťah som mal a mám k Iljovi Zeljenkovi, Jurajovi Benešovi, Vladovi Godárovi, ale „Hudba a pravda“ je z úst Romana Bergera a toto chceme niesť ďalej, dúfam, že sa nám to podarí.

Roman Berger bol raz na Konvergenciách, po druhý raz už bol chorý a nemohol prísť, ale poslal mi rukou písaný list – obdiv voči tomu, čo robím, a k hodnotám, ktoré prinášam, to bolo pre mňa obrovským povzbudením. A podobné to bolo s Mariánom, pýtal som sa ho, či mu to nebude prekážať, ak sa festival bude inšpirovať názvom jeho albumu. Odpovedal mi, že ten názov nevlastní, a bude rád, keď sa v tom bude pokračovať. S jeho manželkou Jankou sme dodnes priatelia a po jeho smrti som sa stal predsedom Spoločnosti Mariána Vargu.

Necítim sa supermanom, často sa bojím pred festivalom, či prídu ľudia, či sa všetko podarí..., aj teraz, keď robíme tento rozhovor, myslím na to, čo ešte musíme dokončiť pred začiatkom festivalu, a potom, celospoločenská situácia, ktorá nás skľučuje, a neistá budúcnosť kultúry a umenia mi nie vždy dovolia zaspať.

Povzbudzuje ma výrok Václava Havla, ktorý povedal, že dôležité je, aby nás neopustila nádej. „Nádej nie je optimizmus. Nie je presvedčenie, že niečo dobre dopadne, ale istota, že to má zmysel bez ohľadu na to, ako to dopadne“.

Jozef Lupták (1969) je absolventom VŠMU u Jozefa Podhoranského, študoval na Royal Academy of Music v Londýne (štipendium Rotary Foundation) v triede Roberta Cohena, absolvoval štipendijný pobyt v kanadskom The Banff Centre for the Arts, ako aj majstrovské kurzy u popredných svetových violončelistov. Je laureátom a víťazom viacerých národných a medzinárodných súťaží. V roku 2000 založil festival komornej hudby Konvergencie, ktorý tento rok vstúpil do svojho 25. ročníka.