Konvergencie: Milan Paľa a Anna-Liisa Eller
22. 3. 2025
Bratislava, Moyzesova sieň
Milan Paľa, Anna-Liisa Eller
Byrd – J. H. Kapsberger – Dowland – Tulve – Frescobaldi – Kellner – Bach – Romano – Hume – Mudarra – Palestrina – Rameau – Paľa
Jedným z najväčších lákadiel jarných Konvergencií bol pre mňa tento rok jednoznačne recitál Milana Paľu, na ktorom premiérovo uviedol vlastné, takmer 70-minútové dielo pre sólové husle Objekty (Amfisbain-symfónia pre sólové husle). Paľa je umelec až obsesívne zahĺbený do toho, čo práve robí. S dielom na pódiu splýva v jeden neoddeliteľný celok a jeho interpretačná sústredenosť spolu s bytostnou zapálenosťou pre hudbu sú v slovenskom koncertnom prostredí zriedkavosťou. Jeho skladateľsko-interpretačný debut na Konvergenciách bol preto mojou veľkou motiváciou pricestovať z Čadce do Bratislavy.
Prvú časť večera ovládla renesančná a baroková hudba v transkripciách pre estónsky tradičný nástroj kannel. Bratislavskému publiku ho predstavila Anna-Liisa Eller, jedna z najaktívnejších propagátoriek tohto nástroja. „Nebeský“ zvuk kannelu ma spočiatku pútavo vťahoval do jej precíznej a dosť kompetentnej interpretácie, hoci obmedzené dynamické možnosti tohto nástroja sa čoraz viac ukazovali ako nevýhoda. Najväčším hendikepom však bola samotná dramaturgia, zostavená z voľne priradených kusov staršej hudobnej literatúry – zlomyseľnejšie jazyky by takto zostavený program označili ako „čo dom dal“. Štýlové a poslucháčske vykúpenie mi prinieslo dielo Silmaja od Ellerovej krajanky Heleny Tulve.
K druhej polovici koncertu... O tom, že Milan Paľa popri svojich koncertných a nahrávacích aktivitách už desaťročia s obľubou a zanietením komponuje, vedela len hŕstka ľudí. S jeho dielami sme sa pritom stretávali pod rozmanitými „krycími menami“ už roky. To, aké pseudonymy používal, mi teraz nepripadá až také podstatné ako samotný fakt, že ho slovenské umelecké prostredie motivovalo vlastnú tvorbu takto „chrániť“. Objekty sú starším dielom, ktoré sám označil za opus završujúci jeho minulé tvorivé obdobie. Skladbu tvorí jedenásť prepojených častí s usúvzťažňujúcou myšlienkou: „Každý priestor, či už skutočný alebo imaginárny, obsahuje vlastné objekty, a to prevažne skryté. Skryté skutočnosti, ktorých energia na nás vplýva, či už ich ľudské srdce vníma, alebo nie.“
Zaiste! Vyše hodinová hudobná plocha predstavuje výzvu tak pre skladateľa, ako aj pre poslucháča. Namiesto detailného, analytického počúvania som sa však tentokrát nechal unášať celkovým dojmom. A Paľa ani trochu nesklamal. Jeho sláčik raz iskril, inokedy zaplakal na prahu počuteľnosti. Bolo vzrušujúce sledovať mieru detailov jeho sláčikovej hry. Za jednu z jeho najväčších interpretačných predností považujem šírku farebnej palety, ktorú modeluje ľavou rukou – nuansami dotyku prstov na štyroch strunách. Chvíľami pôsobí ako zlovestný černokňažník, inokedy zas ako tá najzraniteľnejšia bytosť. Prekvapovali ma intímne a materiálom holistické časti na dlhých časových plochách, ktoré Paľa dotiahol do krajných možností.
Na záver by som ešte rád vyzdvihol samotné Konvergencie. A to predovšetkým v kontexte poslednej sezóny, keď diela slovenských autorov predstavovali v programoch všetkých slovenských štátnych orchestrov výnimku v ich dramaturgii. Je skutočnou hanbou, že uvádzanie pôvodnej slovenskej hudby musia u nás suplovať festivaly organizované malou hŕstkou zanietených ľudí. A pre neprajníkov dodám, že bolo takmer plno! Paradoxné a rovnako neuveriteľné bolo, že koncert prilákal iba dvoch slovenských skladateľov. Tým nezúčastneným by som teraz rád položil otázku: Koho bude zaujímať vaša hudba?