Kolářov Equinox, Glière a Mendelssohn v SOSR

4. 10. 2025

Bratislava, Slovenský rozhlas

Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, Radek Baborák, Konstantin Ilievsky

Kolář – Glière – Mendelssohn Bartholdy 

Uvádzanie nových diel súčasných slovenských skladateľov sa v našom koncertnom živote, žiaľ, stalo zriedkavou udalosťou. Druhý abonentný koncert SOSR pod taktovkou Konstantina Ilievského preto predstavoval vítanú výnimku – premiérovo uviedol kompozíciu Roberta Kolářa Equinox, za čo si nepochybne zaslúži uznanie. Menej presvedčivo však už pôsobilo jeho zaradenie do kontextu osvedčených diel – dramaturgia akoby sa uspokojila len s prvoplánovým kontrastom štýlov namiesto hlbšej koncepcie či tematickej väzby medzi skladbami.

Večer otvorila premiéra Kolářovho Equinox pre orchester – introspektívnej kompozície, ktorá sa už samotným názvom odvoláva na princípy rovnováhy a symetrie. Skladateľ dielo dedikoval básnikovi Garymu Snyderovi, duchovnému hlasu beatnického hnutia. Dielo je inšpirované epizódou románu Dharmoví tuláci Jacka Kerouaca, opisujúcou spoločný výstup priateľov na vrchol Matterhorn Peak v Sierra Nevade. Fyzický výstup je však metaforou pre hlbokú spirituálnu púť – cestu k vnútornej rovnováhe, ktorú sa Kolářovi podarilo hodnoverne pretransformovať do hudobného jazyka a štruktúry diela.

Samotnému orchestrálnemu „výstupu“ predchádzalo chvejivé flautové frullato. Zaslúžilo sa o krehký hudobný úvod, vyúsťujúci do spoločného momentu pozastavenia, po ktorom sa začala postupne rozvíjať hudobná štruktúra. Citlivé striedanie prevažne ascendentných motívov medzi nástrojmi prirodzene vytváralo dojem pohybu a stúpania, avšak dynamické stvárnenie orchestra pôsobilo až príliš opatrne – akoby sa napätie prítomné v partitúre nepodarilo naplno pretaviť do výslednej interpretácie. Na mieste, kde by poslucháč prirodzene očakával najväčšie rozvinutie energie, orchester len krátko zotrval na dynamickom vrchole. Tento azda najdôležitejší okamih si v skladbe jednoznačne zaslúžil rozhodnejší zvukový obraz. Po ňom sa vývoj akoby prevrátil – stúpajúce motívy nahradilo klesanie a sonórne bohatá štruktúra sa začala uvoľňovať. Reverzný pohyb zrkadlil formálnu symetriu diela, ústiaceho opäť do vnútorného ticha a kontemplácie, zakončenej flautovým echom úvodu. Harmonické myslenie v tejto skladbe stojí na intervalovej logike, ktorá v spojení s chromatickými postupmi a jemnými disonanciami vytvára bohatú sonórnu kvalitu. Vďaka tejto zrozumiteľnej, no zároveň kultivovanej zvukovosti má dielo potenciál osloviť nielen úzku skupinu „zasvätených“, ale aj širšie, hudobne vnímavé publikum.

„Cítil som celým svojím bytím, že koncert sa vydaril. Skladateľ doň vložil srdce, dušu, talent i hlbokú lásku k tomuto nástroju.“ Takto spomínal na svoje dojmy po prvom naštudovaní Koncertu pre lesný roh a orchester B dur op. 91 Valerij Polech, hráč na lesnom rohu, ktorý podnietil Reinholda Glièra na vytvorenie diela. Hneď od prvých taktov sa naplno prejavila estetika, nadväzujúca na ideály 19. storočia, postavená na spevnosti a priezračnej harmonickej logike. Úlohy sólistu sa ujal Radek Baborák, jeden z najvýraznejších svetových hráčov na lesnom rohu, ktorého interpretačná kultivovanosť a schopnosť vystavať rozsiahle frázy dodali koncertu prirodzene spevný charakter.

Už v úvodnom Allegre uviedol dve charakterovo jemnejšie témy s prirodzenou noblesou a vybudoval v nich dostatočné vnútorné napätie, čím podčiarkol „romantický“ aspekt skladateľovho myslenia. Po lyrickej pomalej časti koncert vrcholil energickým finále, v ktorom dominoval tanečný pohyb a brilantné pasáže sólistu. Baborák si zachoval istotu a ušľachtilý tón aj v poslednej časti, orchestrálna sekcia plechových nástrojov niekoľkokrát výrazne intonačne vybočila. Problematickými sa napokon stali aj pasáže s rytmickými zmenami, kde sa sláčikové nástroje rozchádzali v súhre.

Napriek tomu orchester ešte dokázal interpretačnú istotu a súdržnosť zjednotiť v záverečnej interpretácii Symfónie č. 5 D dur op. 107 Felixa Mendelssohna Bartholdyho. V prvej časti spočiatku zaujala jasnou artikuláciou violová sekcia. S prirodzenou ľahkosťou viedla viaceré dialogické pasáže s ostatnými sláčikovými nástrojmi či sekciou plechových nástrojov. Orchester po druhej časti, v ktorej predstavil rytmicky zjednotenú a nadľahčenú interpretáciu úsečných motívov, plynulo prešiel do temnejšie zafarbeného Adagia. Ilievsky v ňom upustil od predchádzajúcej rytmickej prísnosti, čoho výsledkom bol vysoko sústredený – meditatívny moment pred dramatickým finále. V ňom sa orchester vrátil k monumentálnemu zvukovému prejavu, vystavanému na rozsiahlej dynamickej gradácii.

Aj napriek kvalitnej interpretácii Reformačnej symfónie zostala nad koncertom visieť otázka dramaturgickej logiky. Zatiaľ čo rozhodnutie uviesť skladbu predstaviteľa „živej“ slovenskej hudby možno len oceniť, do budúcna by určite stálo za zváženie umiestňovať súčasnú tvorbu v kontexte esteticky a ideovo príbuznejších diel.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 11/2025.)