Kim André Arnesen: Magnificat
Magnificat
Kim André Arnesen
Septemthillis, Saria Silvis, Arco Orchestra, I. Dohovič
Pavlik Records 2025
Nie je úplne bežné, aby slovenské spevácke zbory nahrávali súčasnú hudbu mladej generácie svetových skladateľov. A ako úplné zjavenie na mňa pôsobí, keď sa do takého ambiciózneho projektu pustia žiaci, učitelia a absolventi základnej umeleckej školy. ZUŠ Lipany a jej telesám sa to však podarilo.
Septemthillis je spevácky zbor s dlhoročnou tradíciou, ktorý tvoria žiaci školy vo veku 11–18 rokov. Jeho bývalé členky, ktoré chceli v zborovom speve pokračovať, si neskôr založili ženský spevácky zbor Saria Silvis. A napokon, na škole pôsobí aj Arco Orchestra, sláčikový orchester zložený zo žiakov a učiteľov. Spojením týchto telies a prizvaním ďalších hostí vznikol rozsiahly projekt, ktorého zavŕšením je práve recenzovaný album.
Korene tohto nápadu siahajú do r. 2022, keď vďaka spolupráci s brazílskym dirigentom Altamirom Bernardesom odštartovala koncertná šnúra lipianskych hudobníkov. Cieľom bolo naštudovať a predniesť kompozíciu Magnificat od nórskeho skladateľa Kima Andrého Arnesena (1980), ktorý je známy predovšetkým svojou zborovou tvorbou (Even when He is silent, Cradle Hymn, Flight Song a ď.). Približne 40-minútový Magnificat z r. 2010 je jeho prvou väčšou vokálno-inštrumentálnou kompozíciou. Skladateľova práca s motívmi, prízvukmi, ale aj s faktúrou tu ešte nie je rozvinutá v takej miere ako v neskorších dielach. Arnesen píše síce priezračne, no nie prvoplánovo.
Partitúra diela obsahuje aj viaceré interpretačné výzvy, s ktorými sa speváci musia popasovať. A lipianskym zboristom sa to darí veľmi dobre. Intonačne, rytmicky aj výrazovo. Niekoľko drobností (napr. nejednotné sykavky či koncovky slov) nenarúšajú celkový dojem. Treba ešte spomenúť, že spievajú verziu pre ženské hlasy (SSAA), prirodzene teda na nahrávke chýbajú hlbšie tóny. Ich absenciu však vhodne balansuje sláčikový orchester pod taktovkou Igora Dohoviča, ktorý znie vyvážene a zohrane.
Podstatnú rolu v skladbe má aj sopránové sólo, ktorého sa zhostila operná speváčka Katarína Haščáková, tiež absolventka ZUŠ Lipany. Svojím žiarivým a zároveň lyricky ľahkým prednesom skladbe výrazne pomohla. V súvislosti s interpretáciou musím spomenúť aj negatívum tohto albumu – nekonzistentnú latinskú výslovnosť, raz prednášanú tvrdo (magnifikat), inokedy zasa mäkko (fečit). V jednej z častí dokonca zbor spieva tvrdo (generaciónes) a sólistka mäkko (dženeraciónes). Je to škoda, no z môjho pohľadu ide o jediné výraznejšie negatívum, ktoré by som nahrávke vytkol.
Magnificat je dielo interpretačne prístupné aj poslucháčsky zaujímavé. Súčasné a zároveň v kontinuite s tradíciou. Pokladám za mimoriadny úspech, že sa ho podarilo v takejto kvalite naštudovať, nahrať a vďaka úspešnej crowdfundingovej kampani aj vydať. Úprimne si želám, aby podobných príbehov bolo viac a aby mali naši mladí hudobníci ešte bližší kontakt so súčasnou hudbou.
(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 12/2025.)