Keď sa vás opýta Barenboim...
SOPHIE DERVAUX dnes reprezentuje absolútnu svetovú fagotistickú špičku. V apríli sa so Slovenskou filharmóniou predstavila najprv v Bratislave a vzápätí v Žiline, na záverečnom koncerte festivalu Allegretto. Ukončenie festivalu so symfonickým orchestrom bolo súčasťou hlavnej ceny, ktorú na Allegrette získala rok predtým. 31-ročná sympatická Francúzka je dnes hrdou prvou hráčkou Viedenských filharmonikov a s príznačným šarmom a bezprostrednosťou stúpa po rebríčku úspešnej medzinárodnej sólovej kariéry.
V Bratislave a v Žiline uvádzate Hummelov koncert pre fagot. Aké má miesto vo fagotovom repertoári, čo sa týka náročnosti, a pre aký nástroj – pokiaľ ide o vývoj fagotu –, bol napísaný?
Hummelov koncert vznikol roku 1805 a fagot nevyzeral tak ako dnes, išlo o takzvaný klasický fagot, ktorý ešte nemal všetky klapky. Ale je v F dur, čo je pre fagot veľmi dobrá tónina, pretože v nej nevyužívame tak veľa klapiek. Je to proste pohodlné. Napriek tomu je v Hummelovom koncerte veľa miest, ktoré sú aj pre hráča na modernom fagote veľmi náročné, takže ide o ťažký koncert. Ak chceme zahrať v tretej časti všetko tak, ako má byť, musíme predviesť naozaj virtuóznu hru. Nie som si celkom istá, či si bol týchto technických výziev skladateľ vedomý...
Je možné, že mal Hummel v tom čase v esterházyovskom orchestri veľmi dobre disponovaného hráča?
Áno, muselo to tak byť! Hummel bol virtuóznym klaviristom, často hral veľmi rýchlo. Myslím si, že tento spôsob hry sa snažil preniesť aj do fagotového i trúbkového koncertu.
Spomenuli ste klasický fagot. Je to nástroj, na ktorom sa hralo v období baroka?
Nie, je to akýsi medzistupeň medzi barokovým a moderným nástrojom. Oproti barokovému fagotu má viac klapiek a je inak ladený.
Hráte aj na barokovom nástroji?
Ovládam hru na ňom, ale nie som s ním v každodennom kontakte, takže si na ňom nemôžem dovoliť to, čo na modernom fagote. Ale veľmi rada na ňom z času na čas cvičím, objavujem jeho špecifiká, potom sa ich snažím adaptovať na moderný nástroj. Dobový nástroj má menšiu hmotnosť, jeho artikulácia je variabilná, nie taká jednoznačná ako pri modernom nástroji, používajú sa iné prstoklady, častejšie vidličkové hmaty.
Aktuálne ste na modernom fagote nahrali CD so súborom La Folia Barockorchester so šiestimi Vivaldiho koncertmi. Ako prebiehala vaša spolupráca, ako sa teleso hrajúce na dobových nástrojoch vysporiadalo so sólistkou na modernom fagote?
Myslím si, že to bolo naopak. Orchester hral tak, ako je zvyknutý. Sú to špecialisti a ja som nasávala podnety, veľa som sa učila. Áno, môže to pôsobiť trochu zvláštne, ale rozhodla som sa pre moderný nástroj, pretože aktuálne nemám kapacitu venovať sa dostatočne barokovému fagotu, nevedela by som na ňom predviesť všetko, čo chcem a viem. Chcela som sa proste dobre cítiť technicky i čo sa týka ladenia, aby som, mysliac na hudbu, vedela byť absolútne uvoľnená. Ide o veľký projekt, naplánovaný až na päť rokov, počas ktorých chceme nahrať komplet Vivaldiho fagotových koncertov. Bolo to najmä moje rozhodnutie hrať s barokovým orchestrom. Fakt, že sama hrám na modernom nástroji, už nepovažujem za taký podstatný, keďže dnes už máme veľa informácií o poučenej interpretácii. Spôsob, ako hráme – artikulácia či celkový koncept –, je podstatnejší ako to, na akom type nástroja sa hrá.
Kde ste získavali informácie o historicky poučenej interpretácii?
Na konzervatóriu v Lyone som absolvovala aj tri roky barokového fagotu. Vo Francúzsku je to pre fagotistov už celkom bežná situácia, že sa istý čas zoznamujú aj so starým nástrojom.
Od roku 2015 ste prvou hráčkou Viedenských filharmonikov. Prekvapilo vás tu niečo, keď ste sem prišli po pôsobení v Berlínskej filharmónii?
Áno, hneď na prvej skúške som zažila šok, pretože som zistila, že vo Viedni sa doba začína s výrazným oneskorením oproti všetkým orchestrom, v ktorých som dovtedy hrala. Hráči reagujú, samozrejme, naraz, v dokonalej súhre, ale proste oveľa neskôr „na dobu“. A taktiež som bola pozitívne šokovaná, ako jemne dokáže hrať orchester. Som presvedčená, že je to vďaka účinkovaniu v Opere, kde sprevádzame spevákov, musíme ich počúvať a prispôsobiť sa im...
Na svojom youtubovom kanáli máte filmový portrét, v ktorom hovoríte, že až po príchode do Viedne ste zažili ten pocit, keď byť hudobníkom znamená „byť niekým“. Zaujalo ma to, keďže pochádzate z Francúzska, ktoré považujeme za veľmi kultúrnu krajinu, o Berlíne, v ktorom ste predtým hrali, ani nehovoriac...
Viedeň je mimoriadne hudobné mesto. To množstvo koncertov a operných predstavení na každodennej báze sa nedá porovnať s Parížom, kde máme veľa kultúry, ale kultúrny život tvoria do veľkej miery napríklad aktivity okolo výtvarného umenia. Vo Viedni mám ako hudobníčka úplne iný pocit, akoby hudba bola niekde na vrchole. Krajina je veľmi hrdá na náš orchester, to proste cítiť. Viedenskí filharmonici Rakúsko reprezentujú. Takto sú Francúzi hrdí azda len na futbal. Pre Viedenčanov je absolútne normálne chodiť na koncerty, do opery, a keď im poviete, že hráte u Viedenských filharmonikov, cítite uznanie. Vo Francúzsku by sa vás opýtali, čím sa v skutočnosti živíte, čo je vaše „skutočné“ zamestnanie. Berlín je veľmi kultúrne mesto, ale tým, čo spomínam, sa tiež nevyrovná Viedni...
Konštrukčne využíva fagot dva systémy: nemecký, tzv. Heckel, a Buffet, typický pre francúzske prostredie, no oveľa zriedkavejší. Hráte teda na „buffetovi“?
Nie. Začínala som na buffetovi, no nakoniec som sa vyškolila v nemeckom systéme. Ani vo Francúzsku nepoužívajú všetky orchestre francúzsky systém, je to asi len polovica telies. Vždy sa treba rozhodnúť. Je prakticky nemožné hrať na oboch systémoch na špičkovej úrovni. Aj zmena z jedného na druhý si zvyčajne vyžaduje asi ročný tréning.
Ak by ste zostali pri francúzskom systéme, mali by ste problém zamestnať sa v nemeckých alebo rakúskych orchestroch?
Áno, určite. Ani Berlín, ani Viedeň neakceptujú francúzsky systém. Ide totiž nielen o konštrukčné rozdiely, ale aj odlišnosti vo zvuku, vo flexibilite nástroja, intonačných problémoch. Podobný problém je aj s hobojom. Vo Francúzsku neakceptujú takzvaný viedenský hoboj a, naopak, vo Viedni vám neumožnia hrať na francúzskom type nástroja.
Aktuálne hráte na nástroji z nemeckej dielne Püchner. Čím sú pre vás tieto nástroje výnimočné?
Majú veľmi bohatý, no pritom jemný zvuk. Zároveň sú zvukovo veľmi flexibilné a pre mňa je zvuk zásadný. Páči sa mi, že aj ambíciou samotnej dielne je vytvárať v prvom rade krásny zvuk, nie silný, ale naozaj čo najkrajší.
Do akej miery sú dnes hrateľné staršie nástroje?
Dnes máme ladenie zväčša 440 Hz pre komorné a. Staršie nástroje sú nižšie ladené, takže to predstavuje jeden problém. Druhým je fakt, že staršie fagoty majú jemnejší zvuk a dnes sa v symfonických orchestroch preferuje stále silnejší zvuk. Občas sa objavia veľmi dobré 70-80-ročné fagoty, ale so staršími už naozaj býva problém.
Používate viaceré nástroje?
Nie, hrám vždy len na jednom, ale mením ho približne každých päť rokov. Asi šesť mesiacov trvá, kým sa nástroj dobre nastaví a získa pre mňa vyhovujúci zvuk.
A čo strojčeky? Máte nejakého preferovaného výrobcu?
Toto je zaujímavá téma, pretože posledné roky nakupujem strojčeky zo Slovenska, od ukrajinského výrobcu Sergeja Mikhalchuka, ktorý sa asi pred siedmimi rokmi presťahoval do Jelky. Roky som si vyrábala strojčeky sama, no raz sa mi Sergej ozval, či by som mu neposkytla spätnú väzbu. Zistila som, že jeho strojčeky mi absolútne vyhovujú a sú dokonca lepšie ako tie, ktoré som si sama pripravovala. Veľmi mi to šetrí čas, nemusím sa už viac zaoberať ich prípravou. Zavolám mu dvakrát do roka a vždy ich mám dostatok v rezerve. Je bežné, že si ich my hráči zhotovujeme sami, pretože každý z nás potrebuje niečo iné. Ide o časovo náročný proces, ktorý má niekoľko fáz. Celkovo zaberie niekoľko týždňov, kým je strojček pre hráča vyzretý a pripravený. Musíme ich mať permanentne k dispozícii niekoľko, ak to tak nie je, vznikajú stresové situácie. Sergej Mikhalchuk sa medzitým dostal do medzinárodného povedomia a v súčasnosti už má odberateľov doslova po celom svete.
Venujete sa aj dirigovaniu. To je vždy zaujímavá téma v súvislosti s renomovanými sólistami. Aká bola vaša cesta?
Už na konzervatóriu som študovala aj zborové dirigovanie. Roku 2019 som dostala prvú príležitosť hrať i dirigovať. Veľmi sa mi to zapáčilo, no nemala som priestor viac sa dirigovaniu venovať, pretože som mala veľa povinností v orchestri aj ako sólistka. Ale potom prišiel kovid a zrazu bola šanca viac sa do toho ponoriť. Čítala som veľa o dirigovaní, študovala, trénovala... a moja túžba venovať sa viac dirigovaniu rástla.
Pomohlo vám štúdium dirigovania ako orchestrálnej a sólovej hráčke lepšie porozumieť dirigentom?
Jednoznačne. Mám viac trpezlivosti a lepšie rozumiem dirigentským gestám. Ale najmä, hlbší ponor do partitúr mi umožnil nový komplexnejší pohľad na diela, ktoré hrám v orchestri. Zo sústredenia na vlastný part som sa viac posunula k celkovej štruktúre, k hlbšiemu ponoru do diela. Ako orchestrálna hráčka som jednoducho získala nové zručnosti. Ako sólistka zase viac vnímam dirigenta, viac spolupracujem na tom, aby som poskytla orchestru, čo potrebuje. Mnohé veci som si predtým neuvedomovala.
Aký repertoár je vám najbližší v orchestri a v sólovej literatúre?
Ako sólistka hrám rada naozaj všetko, od raného baroka až po súčasnú hudbu. Nechcem sa špecializovať, pretože si myslím, že už samotný fagot je dostatočná „špecializácia“. V našom orchestri si veľmi užívam hranie v Štátnej opere, milujem napríklad Pucciniho...
Vo vašej diskografii sa nedá prehliadnuť spolupráca s flautistom Emmanuelom Pahudom a Danielom Barenboimom v beethovenskom komornom projekte. Aké bolo stretnutie a spolupráca s Barenboimom?
To bolo, samozrejme, „niečo“! Je to zaujímavý príbeh. Daniel Barenboim dirigoval Viedenských filharmonikov v roku 2020. Prišiel raz za mnou a opýtal sa ma, čo robím o týždeň. Prirodzene, odpovedala som, že „nič“, lebo keď sa vás opýta Barenboim... (smiech). Prídete za mnou do Berlína, bola jeho odpoveď. A tak vznikla nahrávka Beethovenovho Koncertantného tria na CD Emmanuela Pahuda. Kontakt s Barenboimom bol pre mňa úžasný, mala som pred ním obrovský rešpekt. Dielo sme však uviedli už v decembri 2019 v Berlíne v Boulezovej sále, takže nebolo to úplne naše prvé stretnutie.
Ako pracoval počas nahrávania?
Nahrali sme to za jeden deň a skúšanie s ním bolo veľmi efektívne. Povedal mi pár postrehov k artikulácii a frázovaniu, to, čo si predstavoval inak.
Bol on „šéfom“?
Samozrejme! Emmanuel Pahud je velikánom vo svojom odbore, ale obaja sme mali pred Maestrom obrovský rešpekt.
Sophie Dervaux (1991) patrí dnes k najprominentnejším protagonistom fagotovej hry. Od r. 2015 je prvou fagotistkou Viedenských filharmonikov a orchestra Viedenskej štátnej opery. Predtým bola prvou kontrafagotistkou Berlínskych filharmonikov. Študovala na Conservatoire National Supérieur de Musique v Lyone a na Hanns Eisler Academy of Music v Berlíne. Je laureátkou prestížnych súťaží, ako napr. ARD Music Competition Munich (2013) či Beethoven Ring Bonn (2014). Roku 2023 získala Cenu festivalu Allegretto Žilina. Jej debutový album Impressions (2021) s francúzskou komornou hudbou získal cenu German Record Critics’ Award. R. 2022 nasledovalo CD Mozart / Hummel / Vanhal s Mozarteumorchester Salzburg a CD s Münchener Kammerorchester s fagotovými koncertmi J. Ch. Bacha a symfóniou J. M. Haydna. Jej najnovším CD je spolupráca s La Folia Barockorchester so 6 koncertmi A. Vivaldiho. Objavila sa aj na profilovom CD flautistu Emmanuela Pahuda v spolupráci s Danielom Barenboimom.