Katedrálny organový festival Bratislava 2024

Katedrálny organový festival Bratislava 2024

Pri príležitosti 15. jubilea medzinárodného festivalu sa jeho riaditeľ, slovenský organista Stanislav Šurin rozhodol rozšíriť počet koncertov z osem na desať. Keďže koncerty v bratislavskej Katedrále sv. Martina bývajú pravidelne vo štvrtky (výnimkou je jeden nedeľný koncert v Lamači), festival sa „natiahol“ na takmer 2 mesiace. Na tejto ploche nie je možné venovať sa každému z koncertov podrobne, preto čitateľovi ponúkam skôr akýsi výber zásadných postrehov.

Festival dôstojne rámcovali dva veľkolepo koncipované sólové organové recitály špičkových umelcov. Na prvom (18. 7.) hral na Slovensku už viac ako štvrťstoročie pôsobiaci americký organista David di Fiore. Ani tentokrát nevybočil zo svojho zvyku v rámci recitálu radiť až nadmerne kontrastné nálady, kde sa pestro striedajú aj smrteľne vážne a rozpustilo humorné hudobné námety naprieč širokým spektrom štýlových období. Snáď najpríkrejším kontrastom bolo zaradenie skladby Hornpipe Humoresque Noela Rawsthorna medzi Chorál h mol C. Francka a výber dvoch častí z cyklu Jób (IV. Túžba po smrti a VIII. Božia odmena) Petra Ebena. David di Fiore opäť dokázal, že aj po sedemdesiatke ostáva tým istým virtuózom v skvelej forme, schopným nadchnúť poslucháčov sviežou muzikalitou, brilantnou technikou, zmyslom pre zvukový efekt a jasným interpretačným názorom.

Na záverečnom koncerte (12. 9.) sa slovenskému publiku predstavil francúzsky virtuóz Jean-Baptiste Monnot z Rouenu. Po úvodnej Bachovej skladbe pokračoval recitál v intenciách názvu koncertu Spirit of France. Monnotov skutočne špičkový umelecký výkon pôsobil z hľadiska dramaturgie celého festivalu tak trochu ako strhujúca záverečná rekapitulácia na najvyššej interpretačnej úrovni, pretože s výnimkou dvoch skladieb Luisa Vierna (Elégie z op. 31 a Toccaty z op. 53) všetky ostatné skladby už zazneli na predchádzajúcich koncertoch: Fantázia a fúga g mol BWV 542 J. S. Bacha, Chorál II h mol C. Francka, chorálové spracovanie Herzlich tut mich verlangen op.122/10 J. Brahmsa a úvodné Allegro zo 6. Organovej symfónie op.42/2 Ch.-M. Widora. Vzniknuté duplicity len potvrdzujú, že dané diela patria ku kmeňovému organovému repertoáru a sú poslucháčmi opakovane vďačne prijímané. Ak mám byť dôsledný, tak na festivale ešte dvakrát zaznel aj Chorál I E dur C. Francka a Toccata d mol BWV 565 J. S. Bacha. Príležitosť počuť tieto diela na festivale dvakrát v presvedčivých (hoci niekedy aj odlišných) interpretačných poňatiach vynikajúcich umelcov možno vnímať ako obohacujúcu poslucháčsku skúsenosť pre stálych návštevníkov koncertov.

Sólové organové koncerty boli ešte dva. Monika Melcová (25. 7.) tentokrát nehrala recitál z diel organovej literatúry, ale svoje vlastné improvizácie. Za námet si vybrala päť sugestívnych obrazov slovenského výtvarníka, spisovateľa a kňaza Teodora Tekela (1902‒1975), ktoré boli premietané na plátne počas znenia jednotlivých improvizácií. K názvom výtvarných diel priradila umelkyňa názvy vystihujúce podstatu inšpirácie na ich hudobné stvárnenie: Svätá rodina – Triptych; Muž bolesti – Preludium Grave; Pozerajú, ale nerozumejú – Contrapunctus; Válka, napadnutie Československa 1968 – Sonata Epica; Svietnik – Fantasia. Jedinečné improvizácie oplývali bohatstvom nálad, farebných odtieňov, formovou a sadzobnou pestrosťou, ako aj kontrastmi kvázi statického a dynamicky dramatického stvárnenia. Poslucháč-znalec postrehol použitie viacerých hudobných symbolov, napr. melódií cirkevných piesní (chorálov) z Jánových a Matúšových pašií J. S. Bacha či tému fúgy z jeho Dobre temperovaného klavíra, s ktorou organistka svojsky polyfonicky pracovala pri obraze Pozerajú, ale nerozumejú – Contrapunctus. Som však presvedčený, že aj bežného poslucháča, ktorý takéto hudobné odkazy nevnímal, zaujala príjemným a zrozumiteľným hudobným jazykom a vtiahla ho do magického sveta jej spontánnej invencie.

Štvrtým sólovým recitálom bol do festivalu už tradične zaraďovaný Koncert v arcidiecéze v Kostole sv. Margity v Bratislave-Lamači, na ktorom sa predstavil nitriansky hradný organista Vladimír Kopec. Umelec si neustále rozširuje repertoár a v nedeľu 8. 9. popoludní ponúkol poslucháčom zmes starostlivo naštudovaných diel staršej hudby (Mozart, Pasquini, Händel, Bach) i tvorby 19. storočia (F. Mendelssohn Bartholdy, G. Morandi). Koncert zakončil skladbou Matin Provençal (Provensálske ráno) z cyklu Poèmes d'Automne (Jesenné básne) op. 3 Josepha Bonneta z r. 1908 a dvoma rozsiahlejšími prídavkami. Škoda, že dojem zo suverénneho umeleckého výkonu oslabil zvuk lamačského organa, ktorý bol následkom dlhotrvajúcich letných horúčav rozladený. (Mám na mysli labiálne registre, nie jazykové, ktoré sa spravidla pred koncertom vždy dolaďujú.)

Výrazným špecifikom tohoročného festivalu bola početná prevaha koncertov s vokálnou účasťou (celkovo 6), čo sa premietlo aj do jeho podtitulu Organ & Voices. Hudobná literatúra, v ktorej organ zaznieva spolu s ľudským hlasom, je obsiahla, no vzhľadom na výrazové bohatstvo nástroja sa dá ešte neustále rozširovať aj o transkripcie inštrumentálnej zložky vokálnych skladieb pôvodne napísaných s klavírnym alebo orchestrálnym sprievodom.

Stodvadsiate výročie úmrtia Antonína Dvořáka si festival pripomenul dvojnásobným uvedením kompletného cyklu Biblické písně op. 99. Sopranistka Ingrida Gápová (1. 8.) očarila suverénnou speváckou technikou a výrazovou hĺbkou, ako aj pozoruhodnou sýtosťou hlasu, keďže cyklus spievala v pôvodnej verzii pre nižší hlas. Martin Bako stvárnil pôvodne klavírne party cyklu na organe s takou mierou invenčnej kreativity v oblasti farby zvuku, dynamických kontrastov a sadzobných riešení (rozdelenie textúry medzi manuály a pedál) inšpirovaných veľkým organom, akú som doposiaľ nepočul ani na koncerte, ani na nahrávke. Program Bako obohatil takmer úplným uvedením nesmierne poetického a obsahovo hlbokého cyklu 11 chorálových predohier op. 122 J. Brahmsa (chýbali len č. 1, 4 a 9) kladúcich vyššie nároky na vnímavosť poslucháča a záverečnou skladbou C. Francka.

Skvelé švajčiarske duo Gudrun Sidonie Otto (soprán) a Andreas Liebig (organ) uviedli Dvořákov cyklus Biblické písně v nemeckej jazykovej verzii, pričom organista bol v stvárnení inštrumentálneho partu oproti Bakovi zvukovo zdržanlivejší, no veľmi vkusný. Výrazným dramaturgickým vkladom v rámci festivalu bolo uvedenie vokálnych skladieb Luigiho Nona a žijúcich autorov (Sofia Gubaidulina a Daan Manneke).

Závažným umeleckým počinom bol večer (8. 8.) mladého poľského dua, ktoré tvoria Angelika Rzewuska (soprán) a Mateusz Rzewuski (organ). Ich vystúpenie očarilo nielen špičkovou interpretačnou vybrúsenosťou, ale aj obdivuhodnou zvukovou vyváženosťou, sviežou ľahkosťou, zrozumiteľnosťou a dokonalým synchrónom aj v najrýchlejších skladbách v rozľahlej akustike chrámu. (Sólistka stála pri zábradlí chóru niekoľko metrov za chrbtom organistu.) Pútavá a pestrá dramaturgia zahŕňala diela od 11 autorov a presahovala od 2. polovice 18. do začiatku 20. storočia.

Publikom vďačne prijatým bol z pohľadu dramaturgie populárnejšie ladený koncert poprednej sopranistky Simony Šaturovej, huslistu Miloša Valenta (hral na barokovom nástroji) a organistu Stanislava Šurina, riaditeľa festivalu (22. 8.). Sopranistka nadchla obecenstvo kultivovaným a súčasne zanieteným spevom dvoch árií G. F. Händla a známeho Laudate Dominum W. A. Mozarta. S citlivým interpretačným vkladom predniesla Štyri mariánske antifóny S. Šurina, ktorý ako autor odel svoj part do nádherných farieb organa. Koncert zakončil sólovým organom ‒ invenčnými Variáciami na Victimae Paschali Laudes už zosnulého pražského virtuóza Jiřího Ropeka. Celý program som mal možnosť počuť aj o deň skôr v absolútne odlišných akustických podmienkach piešťanského Domu umenia.

Z Talianska pricestovali sopranistky Marina Malavasi a Lidia Bastarretxea Vila s organistom Giuliom Mercatim, aby 29. 8. predniesli u nás zriedka uvádzané skladby cirkevnej hudby pre dva hlasy a organ od Jeana-Baptista Farého, Gabriela Faurého, Gioacchina Rossiniho a Camilla Saint-Saënsa. Všetci festivaloví organisti sú permanentne koncertujúcimi umelcami v skvelej hráčskej forme a vokálne koncerty obohatili uvedením náročných skladieb pre organ sólo.

Sériu po sebe nasledujúcich vokálnych koncertov zavŕšil jedinečný večer s názvom The Festival goes Bach (5. 9.). Tento koncert ma obzvlášť potešil, lebo sprístupnil slovenskému poslucháčovi reprezentatívnu ukážku zriedka uvádzanej cirkevnej hudby J. S. Bacha a jeho staršieho bratranca Johanna Christopha Bacha. Spolu s 25-členným Miešaným speváckym zborom Tirnavia (zbormajster Michal Stahl) vystúpilo kvinteto vokálnych sólistov v zložení Helga Varga Bach, Hilda Gulyás (soprány), Angelika Zajícová (alt), István Hajdu (tenor) a David Harant (bas). Interpretačne (intonačne i rytmicky) náročnú vokálnu polyfóniu zanietene a s osobitým stvárnením dirigoval Norbert Brandauer z Rakúska. Basso continuo realizovali Vladimír Kopec na organovom pozitíve a Michal Vavro na kontrabase. V dvojzborovom 8-hlasnom motete Lieber, lieber Herr Gott J. Ch. Bacha tvorilo jeden zbor kvarteto sólistov, druhým bol zbor Tirnavia stojaci za nimi. Aj v záverečnom približne 20-minútovom 5-hlasnom motete Jesu, meine Fruede BWV 227 J. S. Bacha spievalo viaceré úseky kvinteto sólistov. Vyznenie skladieb v tvorivej spolupráci s poloprofesionálnym trnavským speváckym zborom bolo obdivuhodné. Tentokrát ma menej zaujali sólové organové skladby J. S. Bacha v podaní špecialistu na starú hudbu Tomeu Seguí Campinsa zo španielskej Malorky.

Ešte malá poznámka k dramaturgii festivalu ako celku. Je potešiteľné, že na podujatie stále prichádza početné publikum. No zároveň som si vedomý toho, že udržať jeho záujem si vyžaduje neustále balansovať medzi ambíciou zaraďovať vysoko hodnotné, no poslucháčsky náročné hudobné projekty, a zároveň vychádzať v ústrety očakávaniam mainstreamového poslucháča. Myslím si, že práve návštevnosť koncertov ukazuje, že organizátorovi sa v tomto smere dlhodobo darí nachádzať optimálne riešenia.