Karol Ondreička - Kolesá

Karol Ondreička (1935–2013) patril ku generácii, ktorá v 60. a 70. rokoch zásadne ovplyvnila vývoj moderného jazzu na Slovensku. Ako gitarista, skladateľ a aranžér sa profiloval už koncom 50. rokov. Jeho najproduktívnejšie obdobie je však spojené s účinkovaním v projektoch klaviristu Ladislava Gerhardta v 70.–80. rokoch.

Nahrávka Ondreičkovej kompozície Kolesá vyšla na CD Slovak Mainstream Jazz (Hudobný fond, 1994). Karol tu vystupuje z tieňa svojho kapelníka Ladislava Gerhardta a po 30 rokoch, podobne ako vo svojom Combe 4, bezproblémovo zvláda úlohu lídra. Jeho spoluhráčmi sú Jozef Brisuda (kontrabas) a Jozef Döme (bicie nástroje). Kritici o ňom často písali, že jeho gitarovými vzormi boli Tal Farlow a Barney Kessel, mne však Ondreička na analyzovanej nahrávke pripomína skôr Jimmyho Raneyho.

Skladba má typickú 32-taktovú štruktúru AABA a je napísaná v F dur. Diel A sa začína (1.–2. takt) harmonickou kadenciou v As dur  (II–V⁷–I–VI) a v 3. takte sa vracia do F dur (II–V⁷–I), čiže toniky. V 5. takte ide postup o IIIm⁷–V⁷/II v As dur. F⁷ je mimotonálnou dominantou, ktorá je rozvedená do Bbm⁷, čiže do II. stupňa As dur. Dominantné jadro |Bbm⁷ Eb⁷| v 6. takte nejde do Abmaj⁷, ale podobne ako v 3. takte moduluje cez dominantné jadro |Gm⁷ C⁷| do Fmaj⁷. Diel A je teda rozdelený na dvojtaktia, v ktorom sa strieda As dur a F dur. V kontrastnom B diele sa moduluje najprv do D dur (17.–20. takt) a potom do C dur (21.–24. takt). V analýze sa pozrieme na prvé dva chórusy Ondreičkovho sóla.

Z hľadiska výberu tónov ide prevažne o improvizáciu vo vnútri harmónie. Striktne doškálny priebeh začiatku improvizácie, ktorý obsahuje parafrázu témy skladby Pick Yourself Up, naruší melodická reharmonizácia v 6. takte. Ide o rozklad akordu Db^7#11, teda mimotonálnu substitučnú dominantu (v F dur je to tritónová náhrada za dominantu dominanty). V 9. takte sa Ondreička „pozabudne“ na akorde Bbm⁷ a priamo cezeň prejde do dočasnej toniky Ab. Chromatické smerné tóny (označené znamienkom +) nájdeme v 13. a 14. takte.

Improvizácia v stereotype osminových hodnôt bez disonancií môže byť pre poslucháča po krátkom čase nezaujímavá. Tvorbu kontrastov v Ondreičkovom sóle čiastočne nahrádza striedanie pasáží s rovným a swingovým frázovaním. Stredný diel (17.–24. takt) sa začína redukciou dominantného jadra na jediný akord, v ktorom je alterovaná kvinta (z A⁷ sa stane A^7#5), inak má doškálny, konsonantný priebeh. Reharmonizácia v 30.–31. takte naznačuje sofistikovanejší spôsob myslenia. Zaujímavý je hlavne 31. takt, kde sa akordom B^7b9 blížime k veľkej septime akordu Fmaj⁷.

Ondreička rieši gradáciu v 2. chóruse výrazom a melodickým hraním. V 38.–39. takte je harmónia zjednodušená a z postupu |Bbm⁷ Eb⁷|Gm⁷ C⁷| ostane 
|Bbm⁷|Eb⁷|, čiže jeden akord na celý takt, čo má však vplyv na harmonický rytmus. Ide o ozvláštnenie jednoznačného toku akordov. Na rozdiel od predchádzajúceho, viac-menej doškálneho priebehu sa v 47. takte vyskytujú chromatizmy vrátane „double chromatic approach“, čiže obalu, ktorý mieri do tónu c. V 48. takte nachádzame bluesový prvok, keď v Fmaj⁷ použije malú septimu.

Opakovanie a chromatické posúvanie melodického motívu nájdeme v 55.–57. takte. V 59. takte je dominantné jadro |Gm⁷ C⁷| redukované na dominantu |C⁷|, na ktorej hrá Ondreička blue note (es), čiže malú terciu. Smerný chromatický tón e do Fmaj⁷ je zároveň veľkou terciou akordu C⁷.

Sólo má nenápadný šarm, nesnaží sa ohúriť množstvom tónov alebo reharmonizácií. Ide o spôsob hrania typický pre cool jazz resp. West Coast jazz, ktorého bol Ondreička verným prívržencom. Zároveň je dokumentom o hudobnom myslení našich predchodcov, v ktorom sa disonancie, presne ako v živote, používali skôr ako vzácne korenie než základ improvizácie.