Transparent Sculptures
Hevhetia 2023
Jula Fujaka vnímam ako tvorcu, ktorý osobitým spôsobom premosťuje hudbu tradične označovanú pojmami ako „vysoká“ či akademická (Cage, neidiomatická improvizácia a ď.) s hudbou „alternatívnou“ či „undergroundovou“, ktorá priniesla a prináša naozaj autentické prejavy hľadania svojského výrazu, nachádzajúce sa, žiaľ, často mimo pozornosti „akademickej obce“. A robí tak nielen vo vlastnej hudobnej tvorbe, ale aj v teoretickej reflexii, napríklad vo vynikajúcej knihe Slovenské hudobné alternatívy, voľne dostupnej v elektronickej podobe. Práve pre uvedené a, samozrejme, aj pre kvalitu jeho tvorby je pre mňa dôležitou a potrebnou osobnosťou na (slovenskej) scéne „inej hudby”, hudby v opozícii voči tzv. mainstreamu v tom najširšom a najčistejšom zmysle slova.
Na najnovšom albume Transparent Sculptures, podobne ako aj na jeho predchádzajúcich profilových albumoch, môžeme pozorovať pluralitu či súznenie „vysokého“ a „nízkeho“ (úvodzovky sú zámerné) sveta inej hudby. Gestá typické pre svet súčasnej klasickej hudby sa prepletajú s gestami typickými pre (post)jazz či iné alternatívne žánre. Cítiť z nich, že Fujak obľubuje mnohoznačné a pestré hudobné situácie a akúsi polyštýlovosť či skôr hudobnú pluralitu alebo neurčenosť. Podobne rôznorodé sú aj samotné zdroje nahrávok zvukov a ruchov – pochádzajú z piešťanského parku, bývalého cukrovaru v Rimavskej Sobote, Jadranského mora a i.
Dôležitou súčasťou Fujakovej poetiky sú aj časté odkazy na dôležité osobnosti avantgardy a konceptuálneho umenia, s ktorými vedie dialóg a nadväzuje na ne. Samotný názov albumu odkazuje na Duchampovu slávnu ideu, tzv. Sculpture Musicale. Na albume pracuje Fujak s dielami Milana Adamčiaka a Mariána Vargu, ktorí mali zásadný význam pri formovaní Fujakovej estetiky. Príjemným prekvapením medzi týmito „poctami“ je pre mňa vynikajúca, zvukovo znepokojujúca realizácia skladby Composition No. 9 priekopníka „minimalizmu dlhých tónov“ La Monteho Younga, pochádzajúca ešte z jeho obdobia spolupráce s Fluxusom. Album obsahuje aj svojrázny „sound-walk“ – realizáciu mapy P.O.P. U.F.O., zvukovej prechádzky po obvode imaginárneho UFO konceptuálneho umelca Júliusa Kollera. Konkrétne ide o deväť zvukovo vyhranených zastávok (napríklad Fontána, Strom, Stolný tenis...), ktoré slúžia ako akési zvukové plátno „podfarbené“ či „dokreslené“ hudobníkmi. Pojem tzv. zvukovej fotografie, ktorý Fujak používa, je tu teda na mieste.
Pre mňa osobne sú najpôsobivejšie tie skladby, v ktorých Fujak pracuje so zvukovými viacvrstevnatými plochami na spôsob zádrže. Úvodná fantastická Voda do očistca (2022) podľa vlastných slov autora pozostáva z počítačovo extrémne augmentovanej „témy“ (technika vzdialene príbuzná napr. Perotinovmu spomaleniu gregoriánskeho chorálu či Reichovej Music for 18 Musicians), nad ktorou sa rozvíja part fláut a viol, a simultánnej „terénnej nahrávky“ dua Davida Kollara a TJ Vjugu. V skladbe Švábenie zase mechanické „šváby“ vytvárajú zvukovo „trblietavú“ zádržovú plochu, ktorá sa na nahrávke krásne spája s džavotom a smiechom detského publika a klavírnymi a hlasovými vstupmi.
Adamčiakovu grafickú partitúru La mer (ide teda o „odkaz na odkaz“ v línii Debussy-Adamčiak-Fujak) môžeme na albume počuť v dvoch verziách s odlišným hráčskym obsadením: kompozične „disciplinovanejšej“ Mer la nuit využívajúcej zádrže a krásne hydrofónne nahrávky Manji Ristićovej, alebo spontánnejšie a voľnejšie pôsobiacej La vie dans(e) la mer.
Fujakove „komprovizácie“ (autorov vlastný termín) dávajú hudobníkom značnú voľnosť v rámci sveta jednotlivých kompozícií. Hudobne sa na albume podieľali viaceré známe osobnosti slovenskej a českej alternatívy: okrem tradičných spoluhráčov z Fujakových zoskupení Hypianosis+ a tEóRia OtraSu (Jan Kavan, Jana Ambrózová, Gabriela Vermelho a i.) hrajú na albume napríklad Mikoláš Chadima, Peter Katina či David Kollar. Album Transparent Scultpures považujem za veľmi prínosný a vydarený počin.