Jozef Chabroň o príprave SFZ do Ligetiho Le Grand Macabre
V čase, keď píšem tieto riadky, máme celú produkciu, premiéru a všetky predstavenia ikonickej Ligetiho opery Le Grand Macabre na pôde Viedenskej štátnej opery za sebou. Všetko, čo píšem, píšem s obrovskou radosťou, vďakou, ale najmä veľkou úľavou z výsledku, ktorý sa celému inscenačnému tímu podaril.
Išlo o dielo pre mňa takpovediac zlomové a symbolické vo viacerých rovinách. Bolo mojím posledným, ktoré som doma na Slovensku naštudoval ako zbormajster Slovenského filharmonického zboru, s ktorým som strávil neuveriteľných 17 sezón. A bolo zároveň prvým, pod ktoré som sa podpísal na svojom novom pracovisku – vo Viedenskej štátnej opere.
V čase, keď sme v Slovenskej filharmónii v roku 2021 prijímali ponuku v tomto náročnom diele účinkovať, som, samozrejme, nemal ani potuchy, že bude pre mňa takýmto medzníkom. Vedel som len, že nás čaká veľké sústo, veľa práce a možno aj neistý výsledok. Moderné produkcie mávajú v súčasnosti nevyspytateľné výsledky. Takmer niet takej, ktorá by nejako nepolarizovala, ktorá by neprovokovala. Zvyknú sa extrémne vydariť, ale aj extrémne sklamať. Ťažko sa to vopred odhaduje a umelec, teleso, ale aj celá inštitúcia idú vždy do veľkého rizika.
Tušil som, že nás čaká mimoriadne náročná príprava, ale zároveň som sa cítil povzbudený tým, že na takýto náročný titul oslovili práve náš zbor. O svojich kvalitách Viedeň presviedčal už od čias Claudia Abbada a počas tých viac ako 30 rokov si dokázal udržať reputáciu špičkového telesa. V kútiku duše som cítil, že je dôvod nám tú dôveru vložiť do rúk. Presvedčili sme v Mojžišovi a Áronovi, v Chovanščine, v Trójanoch, Tannhäuserovi, v Borisovi Godunovovi…
Koncom roka 2022 sme so Slovenským filharmonickým zborom pre Mannheim pripravovali uvedenie inej Ligetiho skladby – Lux Aeterna pre 16-hlasný zbor. Mnohí ju poznajú z filmu 2001: Vesmírna odysea režiséra Stanleyho Kubricka. Je plná klastrov, mikropolyfónie a namiesto melódie, rytmu a harmónie v nej dominuje hlavne farebnosť hlasov. Bola akousi ochutnávkou, predjedlom či predvojom toho, čo nás čakalo s jeho jedinou operou.
Mesiace pred tým, než som začal skúšať so zborom, som sa kúsok po kúsku prelúskaval náročnou partitúrou. Do hlavy som spamäti musel dostať všetky divoké rytmické zvraty, zanášky sólistov, zvuky a ruchy, chaotické výkriky, precítiť harmónie. A postupne sa z chaosu stávala jedna kompaktná a ucelená štruktúra s jasnou vnútornou logikou. V závere sezóny počas mája a júna 2023 som zbor, jemne povedané, uštval snahou dostať do hláv a namemorovať všetko, čo bolo treba. Vrátane najkomplikovanejšieho a cappella zboru, ktorý sám Ligeti predpísal ako zbor za scénou. Možno ho spievať z nôt s nenápadným sprievodom harmónia, no inštrukcia režiséra Jana Lauwersa bola jasná – aj toto bude na scéne. Nebolo teda inej cesty, len sa to naučiť spamäti.
V septembri pribudli scénické skúšky v Arsenali – na skúšobnom javisku Viedenskej štátnej opery. Videl som, ako si zbor užíval veľmi netradičné hodiny pohybovej prípravy s austrálskym choreografom Paulom Blackmanom. Deň za dňom pribúdali rekvizity, kostýmy, premyslené mizanscény a ja som sa neraz pristihol, ako „svoj zbor“ sledujem, neskutočne sa bavím a usmievam sa.
Záverečná fáza prebehla už na javisku operného domu na Ringu. Pridal sa orchester, pribudli svetlá, efekty, v jame sa to hemžilo nevídanými „nástrojmi“ – autoklaksónmi, telefónmi, píšťalkami… Všetko pevne a neomylne držal „v rukách“ Pablo Heras‑Casado.
Z naplánovaných 5 predstavení bola najprv vypredaná len premiéra. Odborná aj laická verejnosť vyčkávala na prvé kritiky, Nakoniec sa celá séria vypredala počas premiérového víkendu. Ohlasy boli fantastické. Ospevovaná bola odvážna dramaturgia, skvelý kasting, réžia, neskutočné výkony tanečníkov a nášho zboru.
Som nesmierne rád a hrdý na celý „môj“ Slovenský filharmonický zbor, ale aj na moje nové pôsobisko. Za to, že všetci išli do rizika, vstúpili odvážne opäť do neprebádaných vôd a že to vyšlo na jednotku.
Čítajte recenziu predstavenia TU