Josef Beneš: The Complete String Quartets
Josef Beneš
The Complete String Quartets
Supraphon 2022
Pôvabne znejúce kompletné sláčikové kvartetá, zo súčasného uhla pohľadu nie príliš známeho česko-rakúskeho huslistu, skladateľa a dirigenta Josefa Beneša (1795–1873), odrážajú umelecké cítenie spoločnosti v období biedermeieru. V čase doznievania ducha viedenského klasicizmu, ktorého koncept hudobných foriem je Benešom zachovaný, a prieniku nového obsahového cítenia v znamení romantických predstáv a nových harmonických výplní.
Kvartetá sú dielom aktívneho hudobníka a pedagóga pohybujúceho sa v reprezentatívnej sociálnej vrstve, ktorej ako skladateľ predkladal len dôkladne vypracované a praxou overené opusy. J. Beneš (alebo Benesch) mal na svoju dobu veľmi kvalitné hudobné vzdelanie – v mladších rokoch študoval u husľového virtuóza Martina Schlesingera (riaditeľa prešporského Grassalkovičovho orchestra) a podnikol aj cestu do Talianska, kde sa zoznámil s učiteľom Alessandrom Rollom a jeho žiakmi – Niccolòm Paganinim a učiteľovým synom Antoniom Rollom). Tieto stretnutia boli pre Benešovu virtuóznu kariéru a husľovú tvorbu iste nenahraditeľné. Úspešne sa uplatnil vo viedenských dvorných spoločnostiach, kde potvrdzoval svoje husľové virtuózne umenie a v rámci operných vystúpení si jeho interpretačné majstrovstvo vypočuli aj v Prešporku, Badene či vo Viedni. Až do vysokého veku zastával miesta koncertných majstrov operných orchestrov, no napriek tomu sa mu ušiel osud menej známej osobnosti.
Dve Benešove Sláčikové kvartetá, č. 1 G dur a č. 2 F dur sú na CD radené opačne, ale z pochopiteľných dôvodov: z tieňa vystupujúci Josef Beneš sa umelecky ukázal najmä v 4.časti (Allegro) 1. kvarteta G dur. Finálna časť je umelecky hodnotná, ustupuje od komplikovanosti sadzby, „príliš veľa nôt“ nahrádza melodickou krásou, rytmickým temperamentom a umeleckou adresnosťou.
Rošádu by sme mohli nájsť aj v Benešovom cyklickom chápaní sonátového cyklu, kde pomalá časť (Poco adagio) je na treťom mieste a tanečná časť (Scherzo) je ako druhá časť cyklu. Aby toho nebolo málo, husľovú rošádu realizovali aj samotní členovia Kvarteta Martinů, keď si Adéla Štajnochrová zahrala part 1. huslí v F durovom kvartete a Lubomír Havlák si zahral prvé husle v G durovom. Sláčikové obsadenie na nahrávke tvoria ďalej Zbyněk Paďourek (viola) a Jitka Vlašánková (violončelo). Pôvodne Havlákovo kvarteto, neskôr Kvarteto Martinů, pôsobí od r. 1976 a jeho interpretácia je ukážkou súhry technickej, umeleckej, ľudskej aj rodovej (mäkší zvuk striedajú tvrdšie nasadenia); z kvarteta sála harmónia vo vyváženosti hlasov a umeleckých výpovedí.
„Znovuobjavením“ Benešovej komornej hudby aj dramaturgickým odhalením kvartetovej literatúry (po Vranického a Škroupových edíciách) dávajú členovia Kvarteta Martinů svetu na známosť (booklet v anglickom, nemeckom, francúzskom a českom jazyku), že romantický repertoár pre sláčikové kvarteto bývalej monarchie je naozaj rozsiahly a ukrýva aj opusy pôvodom českých hudobníkov a pedagógov, ktoré sa oplatí mať v repertoári.