Johann Sebastian Bach: Flute Sonatas
Johann Sebastian Bach: Flute Sonatas
I. Gabrišová, A. Ferienčíková, A. Gál
Pavlik Records 2025
Dvojalbum Flautových sonát J. S. Bacha (hoci autorstvo niektorých z nich je pripisované aj Carlovi Philippovi Emanuelovi Bachovi) a Partity a mol pre sólovú flautu BWV 1013 v podaní Ivice Gabrišovej (flauta), Agi Ferienčíkovej (čembalo) a Andreja Gála (violončelo) patrí v kontexte slovenského interpretačného umenia k prelomovým počinom.
Hoci sa Ivica Gabrišová profesijne nevenuje hre na historickej priečnej flaute, rozhodla čo najviac priblížiť estetike historicky poučenej interpretácie s použitím moderných nástrojov, a to v kombinácii s čembalom francúzskeho typu 18. storočia. Prax využívania historických princípov v interpretácii barokovej hudby na moderných nástrojoch nie je v dnešnej dobe v zahraničí ničím nezvyčajným, a tak som rád, že sa tento trend pomaly dostáva aj na Slovensko.
Zapracovanie poznatkov o dobovej interpretácii do hry nie je len akousi pózou či snahou o odlíšenie sa, ale predovšetkým prejavom úcty k zámerom samotných autorov. Ako píše Andrew Parrot vo svojej knihe Ako to skladateľ myslel?, aj skladatelia minulých storočí tvorili s istou interpretačnou predstavou, ku ktorej by sa mal interpret snažiť priblížiť. Paradoxne, uchýlenie sa k historicky poučenej interpretácii môže prinášať do hudobného prejavu viac voľnosti a odvahy, čo je počuť aj na tomto albume.
Ukážkovými sú v tomto ohľade najmä pomalé časti, ktoré Gabrišová prednáša prirodzene a rétoricky, s použitím rôznych afektových polôh patriacich k prednesu skladieb neskorého baroka a galantného štýlu, či už to je poetická agogika (Siciliano zo Sonáty Es dur BWV 1031), ťažobný nárek (Sonáta e mol BWV 1034, Adagio ma non tanto) alebo vznešené Adagio z pôvodne husľovej Sonáty g mol BWV 1020. Interpretkina hra pomalých častí by mohla byť inšpiráciou nielen pre iných flautistov, ale aj pre jej vlastnú interpretáciu rýchlych častí. Jej virtuózna a technicky spoľahlivá hra jej poskytuje všetky prostriedky na interpretačnú slobodu, ktorú by sa mohla odvážiť využívať viac i v týchto častiach.
Zaujímavú pozíciu medzi týmito dvoma interpretačnými svetmi Gabrišovej zastáva sólová Partita a mol BWV 1013, kde sa bez sprievodu i v rýchlych častiach cíti oveľa slobodnejšie, a Andante z azda najznámejšej z Bachových flautových sonát h mol BWV 1030. Hoci je táto časť napísaná virtuóznejšie ako iné pomalé časti, Gabrišovej sa do nej podarilo dostať sentimentálny lyrizmus. Primerane jej v tom pomáha čembalistka Agi Ferienčíková, ktorá sa nachádza na nahrávke sonát v dvojakej úlohe: buď ako obligátne čembalo, kde hrá druhý melodický a basový hlas v pomyslenej sadzbe triovej sonáty, alebo ako generálny bas.
Čembalistka pristupuje ku generálnobasovej realizácii veľkoryso s množstvom rôznych spojok a protihlasov. Jej hra stavia čembalo do pozície rovnocenného súpútnika flauty, no niekedy by zniesla plnší harmonický základ. Možno je to ale spôsobené zvukovým balansom na nahrávke, kde je flauta oproti čembalu jednoznačne v popredí. V sonátach s generálnym basom je Ferienčíkovej partnerom violončelista Andrej Gál, ktorého dynamicky a artikulačne plastická hra sa skvelo približuje hre na historickom violončele, a vytvára inšpiratívny základ pre hru Gabrišovej a Ferienčíkovej.
Zo zvukového hľadiska pôsobí nahrávka hlavne vo vysokých polohách príjemne mäkko, zaslúžila by si však o niečo väčšiu konkrétnosť a taktiež farebnosť, najmä čo sa týka zvuku violončela, ktoré miestami zaniká i oproti čembalu. Mierne rušivo pôsobí najmä v sólových pasážach čembala charakter jeho ataku, ktorý zrejme súvisí s akustikou nahrávacieho priestoru – Kaplnky Sedembolestnej Panny Márie v Slovenskom Grobe –, čo však nijako neznižuje celkovú kvalitu nahrávky. Som osobne veľmi rád za tento počin tria Gabrišová–Ferienčíková–Gál a oceňujem ich odvahu priniesť kus barokovej interpretácie do hudobnej oblasti, v ktorej u nás ešte stále nie je úplne žiadaná.