Jazz v emigrácii - Tomáš Lukáč
Odhodlanie, skromnosť a pracovitosť. Atribúty úspešného slovenského gitaristu, skladateľa a bandlídra Tomáša Lukáča (32). Svoj profilový album Heart–Shaped (2021) rovnako ako nasledujúci Minga Sessions (2022) nahral s rakúskymi a nemeckými hudobníkmi. Ako sa študuje jazz, zarába na živobytie hudbou v nemecky hovoriacich krajinách, kde strávil posledných desať rokov? Prečo je atmosféra v Berlíne zaujímavejšia ako v Grazi či v Mníchove?
Vždy som sa chcel profesionálne venovať hudbe. Bola to asi logická voľba, veď život oboch mojich rodičov bol spojený s prácou v rozhlase. Bavilo ma hrať rôzne štýly, ale najviac informácií som mohol načerpať štúdiom jazzu. Amerika mi pripadala drahá a prostredie v Poľsku a Českej republike príliš podobné Slovensku. Hovoril som si, že ak už chcem odísť „von“, tak do Rakúska. Škola v Grazi bola najlepšia a najdostupnejšia, akú som poznal. V Bratislave som ako 18-ročný začal študovať kulturológiu na Filozofickej fakulte UK, ale vždy som to považoval len za dočasné riešenie.
Na Kunstuniversität v Grazi som sa však dostal až na tretíkrát, a to už som mal na konte bakalársky titul z UK. Môj prvý neúspešný pokus mal jednoduchý dôvod: nemal som poriadne základy, pohorel som hlavne na sluchovej a rytmickej analýze. Keď sa ma profesor Guido Jeszenszky spýtal, kto je mojím obľúbeným bluesovým gitaristom, povedal som mu, že Stevie Ray Vaughan. Keďže nejde o žiadneho jazzmana, mal ma hneď zaradeného... Na druhé prijímačky som sa pripravoval u Borisa Čellára. Mal som pocit, že som dobre pripravený. O to ťažšie som niesol, keď ma znovu nevzali. O rok neskôr som sa cítil oveľa sebavedomejšie a ako prvú skladbu som komisii zahral bopový štandard Donna Lee. Prijali ma. Možno som mal šťastie, možno sa Jeszenszkému páčil môj repertoár, neviem. Jedno je však isté: technická úroveň gitaristov sa zvyšuje každým rokom a ak by som v komisii sedel ja, nesmierne ťažko by som sa rozhodoval, koho vybrať. Počet študentov, keďže škola je zdarma, je obmedzený na jedného-dvoch v ročníku, a preto všetkým svojim žiakom radím, aby sa prihlásili na viacero škôl.
Hoci mesto Graz poskytuje študentom príspevok na bývanie, na pokrytie všetkých nákladov to nestačilo. S brigádami, keďže som bol občanom EÚ, nebol problém. Často som chodil vypomáhať ako čašník na rôzne cateringy. Horšie na tom boli spolužiaci zo Srbska alebo Bosny, ktorých pre daňové odvody nechcel nikto zamestnať. Ak som chcel učiť na hudobnej škole, potreboval som bakalársky titul s IGP (Instrumental- und Gesangspädagogik) alebo potvrdenie zo školy, že základy pedagogiky už študujem. Ja som však vtedy ešte učiť nechcel.
Po dvoch rokoch som už mal aj príjem z hrania v Grazi alebo Bratislave, keď som si odskočil domov. Napriek všetkým týmto možnostiam som žil až donedávna veľmi skromne. Moje mesačné náklady v Grazi však nikdy neboli príliš vysoké, popri študijných povinnostiach by som na brigády aj tak nemal čas. Mne to však nevadilo, lebo som vedel, že to chcem robiť, že tam chcem byť.
S mojím gitarovým pedagógom, profesorom Guidom Jeszenszkým som mal vždy pomerne voľný vzťah. Osnovy považoval za rámec, ktorý sa dal okrem polročných prehrávok prispôsobiť žiakovi a jeho umeleckej vízii. Nikdy ma do ničoho netlačil, skôr rozvíjal moju kreativitu. Bol som zvedavý žiak. Stále som sa pýtal. Okrem toho som absolvoval hodiny akustickej gitary u Huga Gonzalesa, aranžovanie, komponovanie, sluchovú a rytmickú analýzu, hodiny jazzovej teórie a improvizáciu u Renata Cicca.
Už na škole som si všimol rozdiel medzi prístupom k práci rakúskych a slovenských hudobníkov. Rakúšania sú zodpovednejší a spoľahlivejší než my. Príčinou nie je len ich typická „nemecká“ poriadkumilovnosť, ale hlavne tlak prostredia, konkurencia. Nikto si nemôže dovoliť prísť na skúšku alebo hranie nepripravený. Naplnenie umeleckej vízie umelca je tu ľahšie, jej základom je vzdelávací systém od škôlky až po „univerzitu“. Klubov a možností na usporiadanie koncertov, ako všade vo svete, ubúda. Honoráre sú však štedrejšie a čo ma v Rakúsku najviac prekvapilo, rozumný kompromis medzi učením a koncertnou kariérou je možný. Je tu aj viac možností uplatnenia sa v bigbandoch. Hudobná kariéra má v Rakúsku viac odtieňov.
Škola v Grazi je výborná a mesto veľmi príjemné. Graz je najväčšie „malomesto“ v Európe, lebo vzhľadom na to, aké je malé, sa tam toho veľa deje. Ja som však vždy chcel žiť v nejakej svetovej metropole, život vo veľkomeste mám rád. Keď som končil štúdium v Grazi, hovoril som si, že sa ešte nechcem vrátiť domov, že chcem ešte niečo vidieť a zažiť. Mal som len 26 rokov, takže môj prístup k životu bol tak trocha „ruka hore“. Rozhodol som sa pokračovať v magisterskom štúdiu na Hochschule für Musik und Theater v Mníchove. Pôvodne som chcel ísť do Berlína, no nechcelo sa mi pre posunuté prijímacie pohovory pol roka čakať na začiatok štúdia. V Mníchove mohli prijať iba jedného študenta. Prijímacie pohovory boli pre mňa vďaka vedomostiam z Grazu bezproblémové. Hru na gitare tam ešte vtedy učil Austrálčan Peter O’Mara, ku ktorému som na jeseň roku 2018 nastúpil.
Zatiaľ čo pri bakalárskom štúdiu študenta nahustia množstvom vedomostí z rôznych oblastí, pri „magistrovi“ pracuje už viac-menej samostatne na vlastnom projekte. Najväčší rozdiel bol v tom, že O’Mara je aktívnym hráčom. Nebol to typický pán profesor, ktorého človek stretne len v škole na vyučovaní. V nedeľu hrával pravidelne na jamoch v mníchovskom klube Unterfahrt a v pondelok ráno som s ním mal hodinu. Peter ma od začiatku môjho presunu do Mníchova veľmi podporoval. Bavorsko bolo novým začiatkom, svoje postavenie som si musel vybudovať od nuly. Po troch semestroch sme sa začali venovať učivu, ktoré ma veľmi zaujímalo. Riešili sme skôr otázky zvuku a umeleckých koncepcií.
Ak moje 2,5-ročné štúdium hodnotím spätne, univerzita v Mníchove mi dala hlavne chuť do hrania. Končil som však v období pandémie, absolventský koncert som mohol mať len online v prázdnom klube Unterfahrt. Kluby boli zatvorené a pre nedostatok koncertných možností som začínal byť frustrovaný. Druhým problémom bola mentalita mníchovských hudobníkov. Sú uzavretí, malo spontánni a ťažko sa s nimi nadväzuje spolupráca. Koncertné honoráre sú v Bavorsku nastavené vysoko a hudobníci sú ochotní ísť hrať len vtedy, ak to majú zaplatené. Takto však umenie nefunguje. Po piatich rokoch v Mníchove som zistil, že som si s miestnymi hudobníkmi nedokázal vybudovať žiadne vzťahy. Dokonca ani s ľuďmi, s ktorými som pravidelne hrával vo svojej kapele. Po pandémii som zašiel do Berlína, kde som mal pocit väčšej otvorenosti. To uľahčilo moje ďalšie sťahovanie…
Berlín je obrovské štvormiliónové mesto, v ktorom sa stále niečo deje. Ľudia sa tu chcú v porovnaní s Mníchovom viac baviť, tancovať. Dominuje elektronická tanečná scéna a dopyt po živej hudbe je ako všade vo svete, nižší než v minulosti. Napriek tomu je tu ešte stále záujem o hudbu hranú naživo. Kluby sú vždy plné a ľudia si každý koncert veľmi vážia. Prejaví sa to hlavne vtedy, keď sa hrá za dobrovoľné vstupné. V Berlíne žijúci hudobníci sú ochotní hrať aj za menej peňazí, pretože majú chuť si zahrať alebo vyskúšať nový projekt. Kúsok z koláča, ktorý predstavuje jazz, je síce malý, ale vďaka veľkosti mesta je to ešte stále dosť na to, aby scéna fungovala. Berlín je mekkou kreatívnych umelcov a zároveň „party town“. Súvisí to práve s klubovou kultúrou, ktorá je vďaka mentalite miestnych ľudí veľmi živá. Výsledkom je, že po polroku v Berlíne mám oveľa viac kontaktov než po piatich rokoch v Mníchove. No aj keď mám pocit, že som sa tu celkom aklimatizoval, stále skúšam nové možnosti, nadväzujem nové kontakty. „Music business“ sa dnes rovná „relationship business“ a etablovať sa v novom prostredí trvá 2-3 roky. Čím viac hudobníkov človek pozná, tým má lepšie možnosti. Mojím hlavným zdrojom príjmov je však ešte stále učenie. Či už online alebo „naživo“ v Berlíne. Na pokrytie životných nákladov stačí, ak učením „zabijem“ dva dni v týždni. Okrem hudby nerobím nič iné. Život je tu oveľa lacnejší než v Mníchove, v niečom dokonca aj s v porovnaní s Bratislavou. Nie nadarmo je Berlín považovaný za „najlacnejšie“ hlavné mesto v EÚ, ako sa tu vraví „arm aber sexy“...
spracoval JK