jazz v emigrácii - Nikola Bankov

Talent, intelekt a tvrdá práca. Tak by sa dali pomenovať základy, na ktorých je postavený úspech mladého slovenského saxofonistu, skladateľa a bandlídra Nikolu Bankova (25). Ako chutí život v európskej jazzovej komunite mimo Slovenska? Ako sa z neznámeho slovenského chlapca stane jazzman, o ktorom sa píše v DownBeate? O svojej ceste hovorí mladý hudobník, ktorého časopis Forbes zaradil do zoznamu najúspešnejších Slovákov do 30 rokov.

Zo Slovenska som odišiel, aby som sa mohol vzdelávať, hrať, cvičiť a komponovať. V roku 2015 som sa prihlásil na letný jazzový tábor Berklee College of Music vo Valencii. Zaujímavé bolo, že sa zameriavalna jazz a flamenco. O rok neskôr som sa v Holandsku zúčastnil ďalšieho letného workshopu, ktorý usporiadalo konzervatórium Van Amsterdam v spolupráci s newyorskou Manhattan School of Music. Medzi lektormi boli špičkoví americkí jazzmani, bubeník Jon Riley alebo saxofonista Dick Oatts. Mal som len 17 rokov a jazzu som sa venoval asi rok. Všetci moji „spolužiaci“ boli minimálne o 10 rokov starší. O improvizácii vedeli, samozrejme, oveľa viac, a keď sme na hodine preberali blues a profesor nás požiadal, aby sme ho hrali postupne vo všetkých dvanástich tóninách, cítil som sa ako outsider. Dovtedy som sa o nič podobné ani len nepokúsil. Keď som však počul, ako sa s tým dokázali vysporiadať ostatní, motivovalo ma to viac pracovať na sebe.

Na kempe v Holandsku som sa zoznámil s dánskym bubeníkom Noahom Dimonom, ktorý mi odporučil študovať po maturite na Kráľovskej hudobnej akadémii (The Royal Academy of Music) v Kodani. Škola samotná je zdarma a každý študent môže získať štátne štipendium vo výške 750 eur na mesiac, ak sa zaviaže odpracovať 42 hodín na brigádach. Prijímacie skúšky, vrátane prehrávky s kapelou, som vďaka Noahovi a jeho dvom ďalším kamarátom zvládol bez problémov. Škola si pri výbere uchádzača overuje nielen technické schopnosti a zmysel pre kreativitu, ale aj jeho umelecký názor, umeleckú víziu. Podstatnou časťou môjho trojročného bakalárskeho štúdia boli hodiny s profesorom saxofónu Christianom Vuustom, absolventom Berklee. Preberali sme stupnice, študovali štandardy a pracovali na transkripciách. V tomto štýle sme však vydržali iba prvý polrok, potom sme už na hodinách preberali len to, na čo som sa spýtal.

V Dánsku hovoria všetci aj po anglicky, a keďže už v detstve som chodil na súkromné hodiny angličtiny, nepociťoval som žiadnu jazykovú bariéru. Horšie to bolo so škandinávskou mentalitou. Skamarátiť sa s Dánom je problém, ktorého riešenie trvá niekedy aj roky. Uvedomil som si to, keď ma na druhý deň po zoznámení na ulici odignoroval môj nový známy. Deň predtým sme strávili hodiny v srdečnom rozhovore a ráno, keď ma uvidel, prešiel na opačnú stranu ulice... Na druhej strane, mal som veľké šťastie s dánskymi spoluhráčmi v mojej prvej kapele. Pomohli mi nahrať debutový album Bright Future, vďaka ktorému som v roku 2020 získal cenu Danish Music Awards v kategórii New Name of The Year. Album vydalo dánske vydavateľstvo APM Music & Records v roku 2019. Na jeho nahrávanie prijal pozvanie renomovaný saxofonista Seamus Blake.

Album však nestačí len nahrať. Nech by bol akokoľvek kvalitný, treba mu spraviť promo. To som pochopil už pred štyrmi rokmi. Spočiatku som túto prácu robil ja sám a až neskôr som sa zoznámil s PR manažérom Chrisom DiGirolamom, ktorý sa podieľal na zisku 25 cien Grammy rôznych umelcov a túto prácu robí za mňa. Je potrebné poslať CD spolu s tlačovou správou do relevantných médií, aby sa o albume vedelo. Ide o desiatky takýchto „balíčkov“, na ktoré nemusí prísť žiadna odozva. Úspechom je uverejnenie čo i len jednej recenzie. Ja sám som začínal od nuly a dnes som v kontakte s redaktormi z printových médií The Guardian, DownBeat alebo z britskej  BBC.

Vždy som veril, že úspech príde. Bol som ochotný za ním ísť bez ohľadu na to, ako dlho to bude trvať a čo to bude stáť. Treba mať len pevné nervy, modliť sa a veriť. Veľakrát sa mi stalo, že mi usporiadatelia jazzových festivalov pár týždňov pred koncertom oznámili, že pre „objektívne príčiny“ musia znížiť honoráre. Často som tam mal ísť hrať s renomovanými hudobníkmi, ktorým som už nechcel dohodnutý termín zrušiť. Jediným riešením bolo festival odohrať, vyplatiť spoluhráčov podľa pôvodnej dohody a tešiť sa, ak ja sám ostanem na nule... Chápal som to vždy ako investíciu a súčasť cesty tam, kde seba o päť rokov vidím. Je to nastavenie, ktoré sa dá chápať ako „staviť všetko na jednu kartu“ alebo „all in“. Nie každý hudobník je však ochotný ísť za svojou umeleckou víziou.

V Dánsku som žil niekoľko rokov v meste Aarhus. Pred dvomi rokmi som sa však kvôli magisterskému štúdiu na Zürišskej vysokej škole umení (Zürcher Hochschule der Künste) presťahoval do Švajčiarska. Mojím hlavným predmetom je jazzová pedagogika a hra na saxofóne, vedľajším jazzová kompozícia. Doháňam resty hlavne v kompozičnej oblasti, pretože skladby na mojich predchádzajúcich dvoch albumoch vznikali skôr intuitívne než na základe skladateľského remesla. Mojím učiteľom kompozície je Martin Streule, skladateľ a aranžér, ktorý vedie vlastný bigband. Keďže som na škole jeho jediným žiakom, môžeme sa venovať práci na skladbách, ktoré budú na mojom treťom albume.

V štúdiu saxofónu pokračujem pod vedením profesora Christopha Graba. Švajčiarski hudobníci sú vysoko profesionálni a perfektne organizovaní. Podobne ako v Dánsku, aj tu je množstvo jazzových klubov. Horšie je to s grantmi, tých je vo Švajčiarsku menej.

Keď som odchádzal z Dánska, všetci ma varovali, že ľudia sú vo Švajčiarsku chladní a  ťažko s nimi nadviažem kontakt. Opak je však pravdou. Všetci sú tu milí a oproti uzavretým Dánom sa mi s nimi komunikuje oveľa lepšie. Výhodou je, že som sa za rok a pol naučil slušne po nemecky, pomohlo mi  to lepšie tu zapadnúť. Už v Dánsku som uvažoval o transfere do nemecky hovoriaceho prostredia. Predsa len je to väčší trh než Škandinávia...

Minulý rok som sa zúčastnil na projekte, ktorý tu každoročne organizuje saxofonista a skladateľ Fritz K. Renolds. Išlo o koncertnú nahrávku s bigbandom, ktorý si každoročne zostaví z vybraných európskych študentov a hostí z USA. Podujatie s názvom Jazzaar Festival prezentuje bigbandový jazz vo dvoch formátoch: jeden je zameraný na fusion a funk a druhý na latino hudbu. Ja som sa dostal do funkovej kapely, v ktorej hosťovali gitarista Mark Whitfield, hráč na klávesových nástrojoch Ray Angry z kapely Roots a basista James Genus. Jedna takáto nahrávka z minulosti, na ktorej účinkuje Ron Carter, bola nominovaná na cenu Grammy.

Momentálne pracujem na svojom treťom albume. Snažím sa, pokiaľ je to len možné, udržať vlastnú pôvodnú kapelu. Obom členom rytmiky sa však narodili deti, a preto som musel za nich nájsť náhradu. Na nahrávanie som pozval aj hostí, gitaristu Eivinda Aarseta a basistu Tima Lefebra, ktorý nahrával posledné CD Davida Bowieho Blackstar. Album bude postavený viac na produkcii a zvuku, preto som musel dlho uvažovať, s kým ho nahrávať. Teším sa tiež na ďalší Jazzaar Festival, pretože medzi pozvanými hosťami budú Herbie Hancock a bubeník Steve Gadd...

Keď som mal 15‒16 rokov, lákalo ma odísť do USA. Dnes to už cítim inak. Chcem ostať v Európe, kde sú podmienky pre život jazzového hudobníka oveľa lepšie. Život v Zürichu je minimálne taký drahý ako v New Yorku. Veľmi mi pomohlo, že som dostal nielen plné školné, ale aj určitú sumu na život. Aj tak to však nestačí, takže mojimi ďalšími zdrojmi príjmu sú práca v kaviarni a súkromné hodiny saxofónu pre deti. Som však na ceste za naplnením môjho sna...