Jasmine Choi a Martin Leginus v ŠFK

6. 2. 2025

Košice, Dom umenia

Štátna filharmónia Košice,

Martin Leginus, Jasmine Choi
Weber – Reinecke – Sibelius

Dirigent má rozhodujúcu úlohu pri kreovaní celistvosti orchestra, na ktorú nadväzuje celková interpretačná predstava a výrazové uchopenie. Po sľubnom úvode Predohry k opere Euryantha op. 81 Carla Mariu von Webera, prejavujúcom sa najmä v intonačnej čistote a presnom frázovaní sa súhra orchestra postupne začala drobiť. Záver ešte dýchal v spoločnom pulze, niesol sa však v značnej výrazovej a dynamickej bezfarebnosti. 

Neistota hráčov orchestra sa podpísala aj na koncertantnom diele večera, v ktorom sa blysla hviezda flautového sveta Jasmine Choi, pôvodom z Južnej Kórey. Priezračným a istým tónom zreteľne formulovala myšlienky Flautového koncertu D dur op. 283 Carla Reineckeho. Jej technická pripravenosť a osobitá muzikalita podopreli zreteľný interpretačný názor. Bolo fascinujúce počúvať jej „moderné“ stvárnenie diela, keď vo viacerých frázach zachádzala až do novodobých interpretačných nuáns, akými sú prefuky, nenápadné frullata, ostré staccatto či rôznorodé typy artikulácie. Všetko však bolo dávkované v symbióze s romantickým estetickým nábojom opusu. Interpretácii to dodalo nadčasovosť a osobitý šmrnc ponúkajúci publiku nový pohľad na tradičný opus flautovej literatúry, nehovoriac o umnej dynamickej výstavbe, vďaka ktorej bolo možné počuť hrať flautu naozaj rôznorodými farbami a výrazmi. Najmä pochodová druhá časť odokryla sólistkinu bravúrnu prácu s dychom. Neuveriteľná plasticita zdobila aj tie intervalovo najkrkolomnejšie úseky.

Orchester pritom kopil chyby v intonácii i frázovaní, čo viedlo k značnej nevyváženosti. Nepochopiteľný vpád tympanov v subtílnom momente druhej časti začal stále viac upriamovať pozornosť na zvláštne, až akoby terasovité uchopenie dynamickej výstavby zo strany dirigenta Martina Leginusa. Neisté poňatie zmien tempa stále viac kúskovalo poslednú časť. Sólistka sa mohla spoľahnúť na koncertného majstra, vždy pripraveného Maroša Potokára, s ktorým komunikovala po celý čas svojho vystúpenia

Avšak po excelentnom výkone sólistky večera prišla v druhej polovici koncertu na rad Symfónia č. 2 D dur op. 43 Jeana Sibelia. Osobité inštrumentačné schopnosti severského autora dávajú punc príťažlivosti všetkým jeho orchestrálnym dielam. Fádna interpretačná koncepcia dirigenta pokračovala v akoby terasovitej dynamickej výstavbe, v nedotiahnutých frázach, interpretačnej neistote a celkovo veľmi nejednotnej súhre orchestra. Hráči chvíľami až akoby intuitívne pristupovali k svojim partom a snažili sa nachádzať možné interpretačné riešenia.

Sibelius svojou orchestráciou otvára nekončiacu paletu zvukovosti a farebných riešení. V podaní Štátnej filharmónie Košice však tentokrát znela neukotvene, rozkúskovane, ba priam až nudne. Interpretácii chýbala celistvá predstava, smerovanie a ťah, preto vyzdvihnem najmä jednotlivé vklady hráčov orchestra. Sláčiky už dlhodobo vykazujú schopnosť značnej dynamickej variability, čo potvrdili pizzicatové úseky v pianissime skupín violončiel a kontrabasov. Plechy v nádherne sa klenúcich oblúkoch vystavali väčšinu fráz. Nevyužitý interpretačný potenciál druhej časti zachránilo aspoň nadšenie sláčikovej sekcie, hoci triový úsek nasledujúcej časti sa opäť začal štiepiť. Masívne finále s mohutnou sibeliovskou zvukovosťou možno psychologicky napravilo dojem, pachuť neukotvenej a neucelenej interpretácie napriek tomu pretrvávala.