Jan Rozehnal sa efektne rozlúčil so SFZ
7. 12. 2025
Bratislava, Reduta
SFZ, Jan Rozehnal, Katarína Turnerová, Marek Štrbák, Ladislav Fančovič, Martin Ruman, Orsolya Kovács, Rastislav Sokol, Rie Hotta
W. z Szamotuł – Charpentier – Bach – Pärt – Britten...
Začiatok adventu priniesol do bratislavskej Reduty príjemné dramaturgické prekvapenie. Slovenský filharmonický zbor sa pod vedením Jana Rozehnala predstavil v konceptuálnej dramaturgii, ktorá neobstála len „na papieri“, ale predovšetkým ako ucelený poslucháčsky zážitok. Rozehnal sa koncertom lúčil ako stály zbormajster so Slovenským filharmonickým zborom, do ktorého vôd vstúpil druhýkrát v sezóne 2023/2024 po niekdajšom dlhšom, 14-ročnom pôsobení v r. 1990–2003. Pôsobivý program bez potleskov pripravil Rozehnal nielen dramaturgicky, ale aj ako aranžér originálneho inštrumentálneho ansámblu v zložení: saxofón (Ladislav Fančovič), viola (Martin Ruman), violončelo (Orsolya Kovács), kontrabas (Rastislav Sokol) a organ (Marek Štrbák). Členom svojho zboru dal príležitosť zaznieť v hudbe piatich storočí, v rôznych komorných formáciách, veľkej zostave, a cappella i v sólových číslach. Zboristi sa plynule preskupovali, hudba doslova pretekala atacca jedna do druhej v zmysluplných kombináciách i neopočúvaných verziách.
Už inštrumentálna úprava anglickej stredovekej koledy Coventry Carol predznamenala dôležitú devízu koncertu, na ktorej mohol Jan Rozehnal dobre stavať svoj dramaturgický formát – a síce interpretačnú solídnosť inštrumentálneho súboru. Ten bol kvalitným sprievodným ansámblom zboru, premosťoval jeho čísla a s vkusom, adekvátnou tónovou kultúrou i dobovým vhľadom hral starší repertoár programu. Fančovič, známy propagátor klasického saxofónu, zaujal miesto lídra zoskupenia nielen vďaka aranžmánom či prirodzenej prieraznosti svojho nástroja, ale najmä pre svoj interpretačný potenciál a presné hudobné inštinkty na pestrom hudobnom teréne. Jeho zamatový tón s minimálnym vibratom sa stal druhou červenou niťou vydareného konceptu. Napríklad v gregoriánskom choráli či anticipujúc Brittenovo dielo vlastnou improvizáciou na skladateľovu tému.
Výber skladieb i práca s hmotou filharmonického zborového telesa pripomenuli, že Jan Rozehnal počas svojho dlhšieho prvého pôsobenia v SFZ založil a viedol aj úspešný komorný zbor Camerata Bratislava. Práve tie časti adventného programu, kde pracoval s najmenšími zostavami, okolo dvadsiatich spevákov, sa ma dotkli najviac. Vhodný výber menšieho počtu hlasov v stredovekej Modlitbe Wacława zo Szamotuł, v Bachovom choráli Jesus bleibet meine Freude z Kantáty BWV 147 alebo Pärtovom Magnificate a De profundis umožnil precízne tvarovanie línií, zrozumiteľnosť frázovania i jasné vyjdenie v ústrety posolstvu diel. Artikulačne ťažkopádnejšie vyznelo začlenenie väčšej zostavy v kontrapunktickej faktúre ranobarokovej skladby Ach, Christe Jesu Kindelei od Zachariáša Zarevúckeho či v Charpentierovej In Nativitate Domini Nostri Jesu Christi Canticum H. 421, zatiaľ čo organicky znel volumen veľkej zostavy zboru v dynamických klenutiach nádherného Brucknerovho moteta Tota pulchra es WAB 46.
V sólových partoch či pasážach dostali príležitosť piati členovia SFZ. Zasvietila sopranistka Alena Táborský – najprv v Charpentierovom hymne In Nativitate Domini Nostri Jesu Christi, kde nežná prostota jej „dievčenského“ sopránu vhodne zapadla do pastorálneho konceptu diela i role Anjela, a neskôr v Pärtovom Magnificate, ktorému opäť svedčala istá priamočiarosť jej výrazu a rovná prieraznosť hlasu. Tenorista Mykola Erdyk zaujal v Brucknerovom motete nielen príťažlivým materiálom, ale aj výrazom adekvátnym pre duchovný terén. Len na chvíľu, ale jednoznačne zažiarila krásou hlasu a interpretačnou presvedčivosťou sopranistka Marianna Prievozníková Geleneky v záverečnej Chvále kolied od Benjamina Brittena.
Brittenov dvadsaťminútový očarujúci vklad do vianočného repertoáru bol nielen reprezentatívne zvoleným záverečným dielom pre veľký zbor (a svedectvom jeho aktuálnej výkonnosti), ale aj príležitosťou pre Katarínu Turnerovú, prvú harfistku Slovenskej filharmónie. V permanentne exponovanom parte je harfa v pozícii náročnej na výdrž, súhru so zborom, v prevažne motoricky vedenej priezračnej faktúre. Turnerová nesklamala, zbor „držala“ a výborne sa chopila i sólovej príležitosti v nádhernom, idiomaticky napísanom Interlúdiu, v ktorom efektne odprezentovala plejádu arpeggií, flažoletov a glissánd.
Inšpiratívny koncert, ktorý sa veľkým oblúkom vyhol predvianočnému pozlátku a klišé...