Hudobný život

Ivo Kahánek, Dvořák – Smetana – Klein – Janáček – Martinů

Robert Kolář
Robert Kolář
19. február 2024
Hudobný život
Ivo Kahánek. Foto: D. Martinček
6. 2. 2024

Bratislava, Reduta

Ivo Kahánek

Dvořák – Smetana – Klein – Janáček – Martinů


Rok českej hudby na seba nenechal dlho čakať ani vo filharmonickom cykle Klavír a klaviristi, keď v Malej sále Slovenskej filharmónie dostal priestor interpret, ktorého na slovenských pódiách vídať pomerne často. Netreba vari pripomínať, že z toho neraz profituje aj domáca tvorba pre klavír.


Tentokrát bola programová ponuka výhradne česká, predstavovala zaujímavý mix pomerne dobre známeho aj takmer úplne neznámeho, romantiky aj moderny. Menším sklamaním pre mňa bolo, že z programu vypadla avizovaná skica Macbeth a čarodejnice Bedřicha Smetanu, pianistická tour de force, ktorej harmonické výboje museli vyľakať aj samotného tvorcu, nehovoriac už o dobovom publiku vo vtedy provinčnej Prahe. Dlho som ju túžil počuť naživo a veľmi ochotne by som pre ňu obetoval celú Dvořákovu Suitu A dur op. 98, ktorú Kahánek zaradil na úvod, možno ako sympatickú ukážku z majstrovho klavírneho diela, ktoré kompletne štúdiovo nahral. Chápem jeho zámer aj afinitu, no musím povedať, že prvý kontakt s klavírnou verziou tohto diela z Dvořákovho amerického obdobia ma nijako špeciálne neoslnil. Estetický efekt v porovnaní s neskoršou orchestrálnou verziou som vnímal ako slabší, melodický materiál trocha banálny, a to aj napriek Kahánkovej snahe vložiť do hry čo najviac vkusnej práce s dynamickým a artikulačným bohatstvom aj kultúrou tónotvorby, ktorými disponuje.


Omnoho živšiu a idiomatickejšiu klavírnu štylistiku priniesla skladba V Čechách z cyklu Sny Bedřicha Smetanu, ktorá bola časovo aj technicky menej náročnou náhradou za Macbetha. Pri sledovaní, s akou duchaplnosťou a iskrou spontánnej muzikality sa Kahánek pohráva so skladateľovou snovou víziou polky, som okamžite dostal chuť vypočuť si v jeho podaní okrem Macbetha aj kompletné Sny. Veru, už dávno dozrel čas „odmytologizovať“ Smetanu ako hrdinu českého národného obrodenia a pozrieť sa na jeho odkaz sviežimi očami (a ušami). Myslím si, že Ivo Kahánek by mohol byť skvelým adeptom na úspešné spustenie tohto procesu.


Ďalej už nasledovala česká (či, presnejšie, moravská) moderna. Okrem známeho cyklu V hmlách Leoša Janáčka, ktorý otváral druhú polovicu večera, zazneli dve oveľa menej frekventované diela. Prvým bola Sonáta pre klavír Gideona Kleina, rodáka z Přerova, ktorému sa v príliš mladom veku stal osudným jeho židovský pôvod. Kompaktné trojčasťové dielo trvajúce len okolo desať minút prezrádza vplyv Schönberga a Berga, ale aj skladateľovu vynikajúcu znalosť klavírnej idiomatiky a ambicióznosť. Ivo Kahánek vynikajúco tlmočil vnútornú drámu skladby, ono ťaživé napätie vojnových rokov, keď vznikala, a pripravil tak pôsobivý finiš prvej časti koncertu.


Druhým zo spomenutých diel bola Sonáta pre klavír H. 350 Bohuslava Martinů, kompozícia zo záverečného tvorivého obdobia veľmi plodného skladateľa. Fakt, že bola napísaná pre Rudolfa Serkina, hovorí za veľa. Po nostalgickej lyrike Janáčkových hmiel, kde Kahánek čaroval so zvukovými farbami a jemnými artikulačnými nuansami, prišiel na rad dvadsaťminútový opus naplnený zaujímavým vnútorným konfliktom – medzi familiárnou martinůovskou durovou žoviálnosťou a čímsi až prízračne temným. Fragmentárnosť a nepredvídateľnosť štruktúry dokázal Kahánek premeniť na devízy, servírujúc prekvapenia takmer na každom kroku. Navnadené publikum dostalo ešte tri (navzájom veľmi rôznorodé) prídavky, miera estetického uspokojenia bola skutočne vrchovatá…