Intímne Mozartovo Requiem v Katedrále sv. Martina

24. 10. 2025

Bratislava, Katedrála sv. Martina

Capella Cracoviensis, Jan Tomasz Adamus

Mozart

Bratislava Mozart Festival (BAMF) aj v tohtoročnej edícii uviedol na otváracom koncerte Mozartovo Requiem. Jeho predvedenie v Katedrále svätého Martina je okrem iného tradičnou súčasťou slávenia Sviatku všetkých svätých a Pamiatky zosnulých. V historicky poučenom formáte ho na BAMF interpretovalo poľské zoskupenie Capella Cracoviensis pod umeleckým vedením dirigenta Jana Tomasza Adamusa.

Rekviem ako hudobná modlitba prekračuje hranice liturgie a stáva sa existenciálnou výpoveďou o ľudskej pominuteľnosti. Práve táto bytostná kvalita Mozartovej zádušnej omše je spomedzi všetkých tematicky podobných diel výnimočná. Spôsob a intenzita, akou Requiem prehovára k poslucháčom, sú absolútne jedinečné.

Interpretácia bola nielen štýlová, ale aj autentická minimálnym počtom umelcov, zodpovedajúcim historickým dispozíciám chórových priestorov. V poslucháčoch, ktorí dielo poznajú z modernejších predvedení, mohlo zarezonovať prekvapujúcou intimitou. Práca s dynamikou, akú predviedla Capella Cracoviensis, mala úplne rovnaký účinok, ako by mala produkcia v masívnejšom obsadení. Samozrejme, k výslednému dojmu dopomohla aj výnimočná akustika gotickej katedrály, ktorá amplifikovala komorné obsadenie orchestra i zboru.

V úvodnej časti Introitus sa Mozartov zmysel pre zvukovú homogenitu prejavil v dokonalom prepojení vokálnej a inštrumentálnej zložky. Temné farby dychových nástrojov a pomalý, takmer ceremoniálny pulz vytvárali dojem pokorného vstupu do chrámového priestoru. Každý tón akoby niesol prosbu o večný pokoj, no zároveň sa v ňom zrkadlila istota viery v pretrvanie duše.

V Dies irae sa táto kontemplatívna atmosféra náhle premieňala na dramatickú výpoveď. Prudké rytmy, kontrasty forte a pianissima a pulzujúce figúry sláčikov stelesňovali predstavu súdneho dňa. Zbor tu nepôsobil len ako komentátor textu, ale ako kolektívny hlas ľudstva konfrontovaný s vlastnou smrteľnosťou.

Zvláštnu silu mala Lacrimosa, v ktorej sa zbieha všetko – bolesť, viera, zmierenie. V pomalom tempe a jemnej dynamike sa hudba rozplývala, akoby sa sama blížila k svojmu koncu. Dokončenie diela Mozartovým žiakom Franzom Xaverom Süßmayrom síce prinieslo kompozične iný rukopis, no duchovná koncepcia zostala zachovaná – Lacrimosa sa tak stala symbolom ľudskej nedokonalosti i večnej krásy.

Špeciálnu pozornosť si zaslúži sólové obsadenie sláčikovej sekcie. V komornejšom poňatí sa javilo, že vokálnej zložke chýbala veľkoleposť rozhodne menej ako inštrumentálnej. Poddimenzovaná sláčiková sekcia znela miestami tlmene, pričom prvé husle boli len ťažko počuteľné – hoci hrali bez zaváhania. O to viac vynikla unikátna zvukovosť dychových nástrojov, najmä krásne premiešanie zvuku trombónov a basetových rohov s vokálnou zložkou, pričom hráči na replikách dobových nástrojov jednoznačne disponovali vysokou mierou profesionality.

Kombinácia takmer dokonalej dobovej interpretácie a nekonečnej zvukovej nosnosti sakrálnej stavby  vytvorila jedinečný a komplexný estetický zážitok. Intímna stránka diela bola pozdvihnutá oveľa viac než v bežnom orchestrálnom predvedení a pocity späté s reflexiou nevyhnutnosti smrti na tomto koncerte mimoriadne vynikli.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 12/2025.)