Hudba smrti a nádeje v bratislavskej Redute

29. 5. 2025

Bratislava, Reduta

Slovenská filharmónia, Jozef Benci, Tomáš Netopil

Janáček – Musorgskij – Ives – Beethoven

Aj napriek tomu, že smrť je v celom ľudskom bytí jednou z najpálčivejších tém, snahy o jej reflektovanie nachádzame nielen vo filozofických konceptoch svetových mysliteľov, ale aj v umeleckých dielach európskych hudobných velikánov. Slovenská filharmónia v odvážnej dramaturgii predstavila diela skladateľov rôznych štýlov a historických epoch, ktoré spájala práve myšlienka nevyhnutnej konfrontácie s osudom.

Orchester pod taktovkou Tomáša Netopila naplnil Redutu v úvode trojčasťovej rapsódie Taras Buľba zasnívanými melancholickými líniami dychovej sekcie striedanými príkrymi rytmicko-dynamickými kontrastami. Emotívna naliehavosť sršala z orchestra i v druhej časti diela aj napriek zavádzajúcemu figuratívnemu úvodu. Programom poučený poslucháč však určite tušil, že úvodná hravosť rýchlo pominie. Orchester v trýznivom afekte ďalej zrkadlil literárnu predlohu pomocou výbušných bicích nástrojov či sláčikových „výkrikov“. Prekvapením bola posledná časť, od základov nasiaknutá rapsodickým hudobným afektom. Monumentálny, miestami až heroický ťah slákov či slávnostné prvky, ktoré orchester oddelil od zvyšku hudobného vývoja, vrcholili v zvukovo naplnenom závere.

Piesňový cyklus Piesne a tance smrti Modesta Musorgského za sprievodu orchestra predniesol Jozef Benci (bas) s dokonalým pátosom, ktorý predlohe piesní prináležal. Na pozadí kolísavej, miestami až monotónnej kantilény Uspávanky vytvorili interpreti napätú atmosféru striedanú Serenádou s tanečným rytmom a zlovestne príťažlivým tónom. Tanečné rytmy typické pre ruský folklór zaznievali aj v tretej piesni Trepak. V závere cyklu sólista so sprievodom dospeli k najväčšej gradácii i dynamickej expresivite v piesni Generál, v ktorej príhodne tlmočili textovú predlohu zobrazujúcu smrť ako absolútneho vládcu chaosu.

V treťom diele večera, meditatívnej scéne The Unanswered Question Charlesa Ivesa, výraz napätia vystriedalo statické vlnenie sláčikov. Nad ním sólová trúbka sedemkrát tlmočila skladateľovu „nezodpovedanú otázku“, na ktorú sa drevené dychové nástroje dychtivo pokúšali zodpovedať. Snaha o čo najprecíznejšie piano v husliach však vo viacerých úsekoch skončila nepríjemným „zachrípnutým“ tónom, čo do značnej miery poznamenalo výsledný efekt. Ten však poslucháči vstrebať ani nestihli, keďže hneď po subtílnom závere skladby orchester attacca zachvátil Redutu strhujúcim ťahom Symfónie č. 5 c mol Ludwiga van Beethovena. Priebeh celej prvej časti nestrácal dramatický náboj s neodbytným niekoľkonásobným štvortónovým „klopaním osudu“. V druhej časti sa orchestrálne sekcie predstavili ako homogénne hudobné organizmy prezentujúce variačné obmeny dvoch tém. Po temnom Scherze orchester predstavil dynamicky vyostrený triumfálny vrchol symfónie. Redutu tak na záver naplnili zbesilé sláčikové behy i mohutná inštrumentácia vrcholiaca v extatickom závere. Pochmúrnu dramaturgickú líniu večera, točiacu sa okolo tematiky smrti a neistoty, tak uzavrel Beethovenov odkaz viery v prekonanie vlastného osudu a jeho neuhasínajúcej nádeje na lepšiu budúcnosť.