Hudba ako čin

„Hudbu nemožno vysvetliť slovom. Možno ju spoznávať iba činom. Hudobná edukácia je zážitok hudby na vlastnej koži,“ hovorí klavirista, skladateľ a hudobný pedagóg TOMÁŠ BOROŠ. Ako skladateľ skúma vzťah jazyka a hudby, ako pedagóg vychováva ďalšie generácie učiteľov hudby, a ako metodik programu Superar zas hľadá cesty, ako hudbou meniť životy detí.

Vráťme sa na chvíľu do vášho detstva. Bola hudba jeho prirodzenou a  neoddeliteľnou súčasťou?  

Značný vplyv na mňa mala rodina, s  rodičmi sme na oslavách radi muzicírovali. Mám dvoch starších bratov, ktorí radi experimentovali s hudbou. Vtedy vôbec netušili, ako efektívne didakticky na mňa pôsobia. Najstarší brat alobalom obmotal struny klavíra – teda preparoval klavír bez toho, aby tušil, že existoval nejaký Cage. Prostredný brat zase napínal gumičky na stoličku, a tak sme si vytvorili strunový nástroj. Alebo sme priložili zobcovú flautu k vysávaču a tá hrala sama bez toho, aby do nej niekto fúkal. A my sme sa z toho tešili. Hľadanie a experimentovanie bolo asi aj vďaka tomu, že sme nemali dnešné výdobytky techniky…

Mottom projektu Superar, na ktorom sa dlhodobo podieľate, je hudbou meniť životy detí. Zmenila hudba vaše detstvo? Aké máte spomienky na hodiny hudobnej výchovy a pedagógov ZUŠ?

Na ZŠ nás hudobnú učili vždy hudobníci, ktorí mali vyštudované učiteľstvo, hudobnú výchovu, vedeli hrať na klavíri a sprevádzali náš spev. Navštevoval som aj ZUŠ na Daliborovom námestí v bratislavskej Petržalke, kde som mal šťastie na skvelú klavírnu pedagogičku Milicu Kajlingovú. Bola otvorená súčasnej hudbe i vlastnej tvorbe. V  puberte sme hrali veľa súčasných skladateľov, napr. Sofiu Gubajdulinu, ktorá nás v marci tohto roku opustila. Na tých hodinách bola ohromne silná atmosféra. Keď som mal asi desať rokov, doma som okrem cvičenia na klavíri aj improvizoval. Hľadal som možnosti nástroja a vytváral krátke skladbičky, ktoré som nezapisoval, ale vždy som to zahral učiteľke na hodine klavíra a tá ma neúnavne podporovala. Bola osvietená v tom, že vytvorila priestor na takéto aktivity. Postupne som prichádzal na to, že to treba aj nejako zapísať, ale výsledný zápis napokon často nebol celkom tým, čo som chcel…

Zapísať svoju skladbu nie je pre dieťa jednoduché. Je to nutné?

Dnes si uvedomujem, že pre hudobnú kompozíciu je kľúčový priamy kontakt s nástrojom bez zapisovania. Chodievam do poroty súťaže Talent Revúca, čo je na Slovensku jediná kompozičná súťaž pre deti. Považujem za veľmi rozumné, že súťažiaci v mladšej kategórii nemusia mať zápis, pretože ten zahlcuje dieťa racionálnymi postupmi, ktoré môžu obmedzovať tvorivosť. Elementárna kompozícia sa podobá objavovaniu nástroja, hľadaniu, experimentovaniu. Postupne môže pedagóg usmerňovať dieťa vo forme, vytvárať kontrast k už vytvorenému. 

Je celkom legitímne, ak niekedy súťažiaci v kategórii, ktorá nemusí mať zápis, predsa len zápis má – dieťaťu s  ním pomôže dospelý, učiteľ. Dieťa tak môže sledovať: „Aha, takto vyzerá to, čo som vymyslel…“  Môže ho to podnietiť k zapisovaniu hudby. Ide o to, aby sa netrápil, ako to zapíše, či je to príliš nízko alebo vysoko, ale išiel za zvukom. A tiež aby sa nenaľakal a nepovedal „to tam radšej nedám“. Prílišné bazírovanie na zápise môže dieťa obmedziť. Často obmedzujú v tvorivosti aj začiatky interpretačného školenia, keď deti hneď musia vstrebať veľa informácií súčasne: tón, ktorý vidia v  zápise, musia nájsť na nástroji, uvedomiť si, ktorým prstom ho zahrajú… Tam už vôbec nie je priestor na úžas nad zvukom. Takže zápis je dôležitý pre interpretáciu aj pre kompozíciu, ale netreba sa stresovať, ak to v začiatočnom štádiu školenia nie je prioritou.

V  akom veku by už dieťa mohlo byť schopné notového zápisu?

Každé dieťa je iné a má rozvinutý iný typ učenia. Matematicko-racionálne typy milujú transformáciu zvuku na niečo vizuálne, grafické, citovo-emocionálne typy zápis nechcú ani nepotrebujú. Myslím si, že okolo deviateho roku sú deti schopné pekne zapisovať svoje skladby. Notačné programy môžu do istej miery v tomto procese pomôcť, ale zápis je už iná fáza než samotná tvorba. Je to tvrdá práca, ktorá môže deti po škole aj unaviť. Preto by sme nemali požadovať, aby sa zápisu venovali skôr, než na to majú kapacitu.

Čo potrebuje súčasná generácia detí zažiť, aby si vytvorila intenzívnejší vzťah k hudbe?

Dnes už nestačí spievať „imitačne“, ako sme to robili my. Deti musia preniknúť do štruktúry hudby cez vlastný pohyb a tvorbu, cez hru na elementárnych nástrojoch, hru na tele a vizualizáciu. Počúvanie hudby sa dnes učí aktívne – dieťa najprv pohybom obkreslí formu a motívy, až potom skladbu počúva s porozumením. Veľmi dôležité je aj to, aby rodičia mali vlastný zážitok z hudobného tvorenia, napríklad na workshopoch so svojimi deťmi. Vtedy ich dokážu podporiť a usmerniť.

Po základnej škole ste nastúpili na gymnázium. Nelákalo vás konzervatórium?

V kľúčovom období, keď som sa rozhodoval o strednej škole, bola moja učiteľka klavíra dlhodobo vážnejšie chorá. Očakávala, že ak sa chcem venovať hudbe, tak pôjdem za tým aj bez priameho kontaktu s ňou, no ja som ešte nebol dostatočne zrelý a potreboval som jej „ťahanie“. Keďže som sa nestihol pripraviť na prijímačky, ktoré boli vtedy oveľa náročnejšie než dnes, nastúpil som napokon na gymnázium.

Ste Bratislavčan, ale študovali ste na Pedagogickej fakulte v Nitre. Do akej miery ovplyvnilo toto štúdium vaše ďalšie smerovanie?

Koncom osemdesiatych rokov v Bratislave nebola katedra hudobnej výchovy, preto som dochádzal do Nitry. Keďže obaja moji rodičia boli učitelia, pedagogika mi bola vždy blízka. S  bratom sme sa v detstve hrali na školu, vyvolávali sme imaginárnych žiakov. Hudobnú výchovu som študoval v kombinácii so slovenským jazykom a literatúrou, za čo som veľmi vďačný. V Nitre v tom čase vznikol Ústav umeleckej komunikácie, čo bola veľká novinka v rámci vtedajšieho Československa. Učili nás o sémantike, semiológii, teórii komunikácie. Boli to pre mňa veľmi zaujímavé veci, z ktorých som čerpal aj neskôr na VŠMU pri písaní práce s názvom Metatexty v súčasnej hudbe. Nitrianska škola mala vysokú úroveň, na svojich študentov kládla pomerne vysoké požiadavky. Rástol som tam aj v klavírnej hre, ktorú ma učila vedúca katedry Eva Strelková. Počas prvého ročníka prebehla Nežná revolúcia a potom sa atmosféra na škole uvoľnila. Strelková pozvala na školu učiť Tadeáša Salvu aj Ivana Paríka, čo ma výrazne ovplyvnilo. Salva nás učil rôzne kolektívne hudobno-analytické predmety. Raz sme si urobili študentský kompozičný večer, kde sme si navzájom zahrali, kto čo tvorí. Salva bol na tom koncerte a navrhol mi, aby som k  nemu chodil na súkromné hodiny po škole – zadarmo. K štúdiu na VŠMU ma podnietil Ivan Parík, ale potom sa stal rektorom, nemal kapacitu na nových žiakov, takže som študoval aj absolvoval v triede Vladimíra Bokesa.

Spomínate si na svoje prvotiny? Vraciate sa k nim niekedy?

Prvá skladba, na ktorej som pracoval ešte s Tadeášom Salvom, bola Meditácia (1993). Minulý rok som mal koncert zo svojej tvorby v Slovenskom rozhlase. Práve vydávam troj-CD, na ktorom som sa vrátil k svojim starým skladbám, teda aj k Meditácii. Ale zistil som, že jej noty som niekde stratil, tak som vytvoril verziu rozpamätávania sa, akúsi fresku…

Predstavte nám svoju najmladšiu tvorbu.

Tento rok si pripomíname sté výročie úmrtia Erika Satieho. S Ivanom Šillerom sme pri tejto príležitosti uviedli jeho sedemdielne Tri kusy v tvare hrušky pre štvorručný klavír. Dramaturg Expozície novej hudby v Brne Daniel Matej oslovil viacerých európskych skladateľov, aby na túto skladbu reagovali. Vytvoril som preto vlastný hudobný komentár, ktorý sa pripojil k ďalším 24 komentárom. Zaujímavé je, že podobná reflexia vznikla už v roku 1995 v rámci Večerov novej hudby, takže sa symbolicky prepojili dve jubileá.

Moja najnovšia skladba Text Rhapsody (2024) je určená pre soprán a dva klavíry, premiérovala ju Eva Šušková. Už v Radio Rhapsody (2022), ktorá vznikla k 50. výročiu Rádia Devín, som skúmal prepojenie slova a hudby – tému, ktorá ma ako dlhoročného rozhlasového redaktora sprevádza celý život. Eva Šušková tu vystupuje nielen ako speváčka, ale aj ako moderátorka: komentuje procesy, cituje skladateľov a hovorí text vždy do iného hudobného „podmazu“. Takýmto spôsobom som skúmal, ako a do akej miery dokáže hudba meniť či až zmanipulovať obsah textu.

Vo svojich metodických materiáloch prepájate hudbu so slovenským i anglickým jazykom. Sú tam podobnosti?

Reč a hudba ma fascinujú. V didaktike hovoríme o hlasových činnostiach – nielen o speve, ale aj o deklamácii, rytmizácii a práci s rečou. Znejúca reč má totiž všetky atribúty hudby: rytmus, výšku, melódiu či dynamiku, ktoré ovplyvňujú význam. Má svoju „interpunkciu“ aj štruktúru: od hlások, slabík k rozvitým vetám, podobne ako hudba postupuje od tónov cez motívy a témy až po zložené súvetia. V jazyku prechádzame od recitovania básničiek k písaniu slohov, postupne sa učíme gramatiku. V hudobnej výchove však často ostávame pri jednoduchých pesničkách a ďalej už nejdeme. Pritom už deti dokážu cez hravé aktivity preniknúť aj do samotnej hudobnej štruktúry, objavovať tak gramatiku hudby a samy tvoriť.

Tento rok oslavujeme aj sté výročie narodenia Carla Orffa, ktorý vytvoril jeden z najvplyvnejších konceptov hudobnej edukácie 20. storočia, tzv. Orff-Schulwerk. Jeho hlavnou ideou je hravý prístup k hudbe založený na improvizácii, rytmizácii a  tvorivosti. Na Slovensku funguje organizácia, ktorá chce niesť jeho odkaz – Slovenská Orffova spoločnosť. Spolupracujete s ňou?

Skvelá didaktička Miroslava Blažeková importovala celú ideu z Orffovho inštitútu Univerzity Mozarteum v  Salzburgu. Iniciovala fantastické kurzy, pozývala zahraničných lektorov, napojila sa na komunitu Orffových spoločností. Robila to skvele, ale posledné roky sa už chce viac venovať svojim vnúčatám. Stále učí prípravné ročníky na ZUŠ v Nitre, kde vedie elementárnu hudobno-pohybovú výchovu a venuje sa Montessori pedagogike v aplikácii na hudbu, ale už nie je organizačne činná. Viac rokov ma „lámala“, aby som to prevzal, ale ja nie som zdatný v manažérskych veciach či v medzinárodných vzťahoch, networkingu. Žartom hovorievam, že ja som skôr robotník. Keď ma niekto manažuje a povie, napíš toto, choď urobiť workshop, tak ja to urobím, ale nie som typ, ktorý by to chcel prevziať.

Začiatkom septembra jedna z našich bývalých študentiek z Pedagogickej fakulty Erika Coyle, ktorá sa realizuje v hudobnej pedagogike a absolvovala aj kurzy v Salzburgu, prevezme pomyselnú orffovskú štafetu od Mirky Blažekovej.

Orffove bicie nástroje, najmä tie melodické, sú skvelým prostriedkom pri výučbe hudby, no sú pomerne drahé a nie každá škola si ich môže dovoliť. Mnohí učitelia s  nimi nemajú skúsenosť... Ako budovať tento inštrumentár?

Dnes už existujú melodické bicie nástroje rôznych typov, značiek a veľkostí. Výber je široký – od základných modelov až po profesionálne sety. Výroba nástrojov značky Studio 49 sa začala už v roku 1949 v úzkej spolupráci s Carlom Orffom. Sú drahšie, ale zaručene kvalitné po zvukovej i konštrukčnej stránke. Najlepšie je zažiť ich na kurzoch a vyskúšať si ich v praxi. Mrzí ma, že v školstve sa veľa investuje do digitalizácie, no hudba zostáva často na okraji záujmu. Keď sme pripravovali vzdelávacie štandardy, podarilo sa nám do nich zahrnúť aj Orffove nástroje, preto verím, že sa postupne stanú prirodzenou súčasťou výučby. Základ tvoria altové xylofóny, basový xylofón, metalofóny a väčší počet zvonkohier. Pri jednom nástroji sa môžu striedať aj dvaja žiaci, ideálne je, ak je umiestnený na nastaviteľnom stojane.

Počas pandémie som sa prihlásila na váš online kurz Mesiace a čísla a  musím povedať, že viaceré aktivity dodnes využívam na vyučovaní hudobnej výchovy. Praktické bolo, že súčasťou kurzu bola aj vaša kniha Hudba ako čin, ktorá aktivity podrobne opisuje.

Áno, práve to bol zámer. Písať o hudobných aktivitách iba do textu je pomerne náročné, preto sme k nim pripravili aj videá, ktoré sú voľne prístupné online. Učiteľ si ich môže pozrieť kedykoľvek a  rýchlo si osviežiť postup. Kniha Hudba ako čin tak funguje ako metodická príručka, ale v kombinácii s videami sa stáva praktickým nástrojom do každodennej praxe.

Cyklus Hudobná akadémia pre materské školy, predtým Filharmonická škôlka, považujem za veľmi pekný projekt Slovenskej filharmónie. Zaujal ma váš prístup k deťom – v  tichosti, bez zbytočných slov…

Na orffovských kurzoch sa začína vždy činom, nie slovom. Lektor príde a začne hrať či hýbať sa – vysvetľovanie by bolo zbytočné, preto razím prístup: málo hovoriť a veľa robiť. A ak už niečo komentujem, tak až po zážitku, teda v  duchu Komenského – od konkrétneho k abstraktnému. Na záver pridám len krátke zhrnutie. Vždy mám premyslenú koncepciu a cieľ, ku ktorému sa s deťmi dostaneme cez ich vlastné prežívanie.

Je záujem mladých o štúdium hudobnej výchovy?

Prekvapivo áno. Ivan Šiller robil prieskum, v ktorom mladí ľudia zoraďovali rôzne študijné odbory a učiteľstvo vyšlo veľmi vysoko. Žiaľ, často ich odradia rodičia či okolie argumentom, že ide o zle platenú profesiu. My sa však stále snažíme vychovávať kvalitných pedagógov. Po rokoch, keď som musel z Pedagogickej fakulty UK odísť pre konflikty s vedením, sa tam teraz – po zmene vedenia – vraciam. A teší ma, že nové vedenie je otvorené novým prístupom k učeniu.

Čo si myslíte o myšlienke hudobných gymnázií na Slovensku? Nebolo by pre nadaných mladých, ktorí váhajú medzi gymnáziom a  konzervatóriom, vhodné ponúknuť aj takýto typ školy?

Nedávno som bol v porote celoslovenskej súťažnej prehliadky v hre na klavíri Pianoforte v Starej Ľubovni. V tretej kategórii som videl, akí sú trinásť- až štrnásťroční klaviristi šikovní a aké výkony dokážu podať. V tomto veku často zvažujú, či pôjdu na konzervatórium. Keby existoval typ školy, ktorý by spájal gymnaziálne vzdelanie s hudobným, mohlo by to byť pre nich veľkou devízou. V starších kategóriách už vidno, že pre náročnosť stredoškolského štúdia už majú menej času na cvičenie, preto by bolo dobré podchytiť ich záujem o hudbu práve v období, keď sa rozhodujú o  svojom budúcom povolaní.

Čo sa vám osvedčilo pri výučbe budúcich učiteľov hudby?

Budúcim učiteľom ponúkam konkrétne aktivity – prácu s hlasom, hru na nástroji, pohyb, vizualizáciu či hudobno-dramatické činnosti. Ak im poskytneme kvalitné hudobné vzdelanie, stanú sa kvalitnými pedagógmi. Zo strany Slovenskej Orffovej spoločnosti prišiel aj nápad, aby študenti chodili na kurzy do Salzburgu, vďaka takej skúsenosti sa pri učení nestratia. Dodnes máme kontakty s mnohými úspešnými absolventmi, ktorí takto začínali.

Keby ste mohli v hudobnej výchove na Slovensku zmeniť hoci len jednu vec, čo by to bolo?
Nerozmýšľam v intenciách veľkých celoplošných zmien, tie považujem za slepú uličku. Sústredím sa na malé, postupné kroky, ktoré sa dajú uskutočniť hneď, tu a teraz. Neustále sa snažím meniť aspoň niečo reálne a prakticky realizovateľné.

Mali ste niekedy chuť odísť zo Slovenska a pôsobiť v krajine, kde sa umeniu a hudbe venuje väčšia pozornosť?

Umenšovanie významu hudby vo vzdelávaní vidíme dnes všade, aj v  krajinách, ktoré sú vyspelejšie než Slovensko. Nemyslím si preto, že situácia v zahraničí je zásadne odlišná. Samozrejme, keď človek príde do Orffovho inštitútu v Salzburgu a vidí na každom kroku xylofóny, špeciálne sály na pohyb a celú budovu venovanú hudbe, je to pôsobivé, každému padne sánka. Keby som bol mladší a neštudoval v  čase zmeny režimu, možno by som tam zamieril. Ale nesťažujem sa, na Slovensku mám dostatok priestoru na realizáciu, prácu, čo ma baví, pekné ponuky aj zahraničné kontakty cez Superar.

V Hudobnom živote 6/2023 sme priniesli rozhovor s vami a Evou Šuškovou o projekte Superar. Kam sa odvtedy posunul?

Rozrástli sme sa – pribudli nové kolegyne a k doterajším piatim lokalitám pribudla Jelšava, Ve¾ká Lomnica, Štúrovo, Gbelce a Moddické testovanie pripravovanej uèebnice hudobnej výchovy pre 1. stupeò ZŠ, ktorú som vytvoril pre Superar a hudobné divadlo Baby 

Tomáš Boroš (1971) 

je hudobný skladateľ, klavirista, pedagóg a metodik. Na Pedagogickej fakulte UKF v Nitre študoval učiteľstvo v kombinácii hudobná výchova – slovenský jazyk a literatúra; skladbu u Tadeáša Salvu a klavír u Evy Strelkovej. V štúdiu pokračoval na VŠMU v triede Vladimíra Bokesa (kompozícia) a Zuzany Niederdorfer-Paulechovej (klavír). Od r. 1995 pôsobí ako hudobný redaktor Slovenského rozhlasu. V  r. 2010–2018 vyučoval hudobno-pedagogické predmety na Pedagogickej fakulte UK, istý čas viedol Katedru hudobnej výchovy. V r. 2023–2025 bol pedagógom na Katedre kompozície Akadémie umení v Banskej Bystrici. V súčasnosti je metodikom medzinárodného hudobnovzdelávacieho programu Superar a od r. 2025 opäť pôsobí na Pedagogickej fakulte UK.  

Jeho skladby interpretovali poprední slovenskí umelci (Elena Letňanová, Milan Paľa, Eva Šušková, Ivan Šiller, VENI ensemble) a viaceré z nich vyšli na profilových CD. Je autorom odborných monografií Hudobná edukácia – teória a prax a Hudobná tvorba v edukácii (spolu s Danielom Matejom a Erikou Coyle), metodických publikácií Hudba ako čin, Mesiace, Čísla, Slabiky či klavírnych zbierok Situácie a Tarantulky. Má na konte aj dve profilové CD – Situations a Divertimento a na jeseň 2025 vyjde trojalbum s jeho sólovou, komornou aj symfonickou tvorbou.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 09/2025.)