Hromy divo bijú

Hromy divo bijú

Od chvíle, keď bola minulý rok zverejnená informácia, že si ministerstvo kultúry objednalo novú verziu štátnej hymny od Oskara Rózsu, napĺňala táto téma priestor médií, ale najmä sociálnych sietí. Legitimitu akéhokoľvek „vylepšovania“ štátnych symbolov bez vážneho dôvodu a širokej medziodborovej spoločenskej debaty spochybnil významný heraldik Ladislav Vrteľ. V prvej minúte Nového roka sa napokon Slovensko s novou verziou hymny zoznámilo vo vysielaní verejnoprávnej televízie, no táto verzia nebola prítomná na udeľovaní štátnych vyznamenaní prezidentom republiky o pár dní neskôr. Ministerstvo vnútra sa začiatkom januára vyjadrilo, že žiadna záväzná verzia štátnej hymny neexistuje. Ktorá verzia štátnej hymny je teda „oficiálna“? Viac svetla do problematiky prináša hudobná manažérka GABRIELA HUSKOVÁ, ktorá na prelome rokov prispela k téme dvomi konštruktívnymi a detailne spracovanými textami v denníku Postoj, a v hľadaní odpovede pokračuje aj ďalšími aktivitami.

V posledných týždňoch ste sa stali čítanou a citovanou autorkou na tému novej verzie štátnej hymny. Prečo ste začali na túto tému publikovať?

16. decembra 2024 zverejnil denník Postoj štúdiu Nad hymnou sa blýska, na ktorej som začala pracovať od októbra, keď som zachytila informáciu, že ministerstvo kultúry prišlo s iniciatívou vzniku novej štátnej hymny. Podnetom bola pre mňa aj atmosféra, ktorú vyvolala debata na sociálnych sieťach po viacerých verejných vyjadreniach pána Oskara Rózsu na tému štátnej hymny. Vnímala som vo vyjadrení pána Rózsu viaceré nezrovnalosti týkajúce sa úpravy hymny, ktorá bola nahratá roku 1992. Veľmi mi prekážala úroveň diskusie vo verejnom priestore na túto tému, zverejnením štúdie som chcela prispieť k tomu, aby sa diskusia posunula na odbornejšiu úroveň. Uvedomila som si, že príbeh vzniku slovenskej štátnej hymny nie je nikde ucelenejšie zachytený.

Oskar Rózsa napríklad tvrdil, že verzia z roku 1992 bola len „odstrihnutou“ časťou z československej hymny, že má socialistický podtón, že je v tom istom tempe a že sa hudba prvej strofy presne opakuje aj v druhej. Pamätala som si tieto veci inak a vyhľadala som si aj dostupné mediálne výstupy z tohto obdobia.

V tom čase som bola vedúcou výrobného štábu, ktorý zabezpečoval nahrávku novej verzie hymny v Slovenskom rozhlase. Pamätala som si, že Ladislav Burlas robil úpravu hymny na základe skíc Alexandra Moyzesa, ktorý sa so svojou úpravou zúčastnil na oficiálnej súťaži na harmonizáciu štátnej hymny pre miešaný zbor v roku 1934. Koncom októbra 1992 ma dramaturg Slovenskej televízie Stanislav Bartovič kontaktoval s otázkou, akú hymnu budeme v Slovenskom rozhlase hrať na Nový rok, po vzniku Slovenskej republiky, keďže on sám dostal na starosť v Slovenskej televízii zrealizovať dramaturgiu vysielania prvého dňa samostatnej Slovenskej republiky – 1. januára 1993, ktoré sa začínalo štátnou hymnou. S. Bartovič bol aj notopiscom, nazrel do partitúry československej hymny a uvedomil si, že potrebujeme novú verziu, keďže slovenská hymna mala mať podľa ústavy SR už dve strofy.

Pre časovú tieseň začal Stanislav Bartovič v spolupráci s hudobným historikom Ladislavom Kačicom hľadať v archívoch, či neexistuje nejaká verzia hymny od významného slovenského autora. Prof. Miloš Jurkovič našiel v pozostalosti Alexandra Moyzesa spomínanú harmonizáciu  z roku 1934 pre miešaný zbor. Ladislav Burlas, Moyzesov žiak, teda zaranžoval Moyzesovu verziu pre orchester a druhú strofu upravil sám. 

Za akých okolností prebiehala súťaž v roku 1934 a ako bol vybratý Ladislav Burlas ako autor novej verzie v roku 1992?

Súťaž v roku 1934 bola oficiálne vyhlásená ministerstvom školstva a národnej osvety a zúčastnilo sa na nej viac než 200 autorov, Alexander Moyzes skončil ako tretí. Roku 1992 sa žiadne výberové konanie pre krátkosť času nevyhlasovalo. Vtedajší parlamentný výbor pre vzdelanie, vedu a kultúru však rozhodoval za prítomnosti odborníkov z hudobnej oblasti medzi dvomi verziami – jednej od Ladislava Burlasa a druhej od Otakara Jeremiáša a Václava Trojana, autorov dovtedy platnej československej štátnej hymny. Výbor napokon vybral verziu Ladislava Burlasa.

Pri zbieraní podkladov do štúdie som si robila prehľad o tom, ako tieto procesy prebiehali v Českej republike. Do dnešného dňa sa nezrealizovala jednoznačná zmena verzie českej štátnej hymny, len vznikla nová, aktualizovaná nahrávka hymny v roku 2008 pri príležitosti 90. výročia vzniku samostatného československého štátu. Pri tejto príležitosti bol vo vzťahu k hymne vykonaný historický výskum, prebehla odborná debata, bola vydaná reprezentatívna publikácia o histórii hymny, ktorej súčasťou je CD s rôznymi interpretáciami hymny. U nás nemáme na odbornej úrovni zmapovanú históriu hymny, dotyky významných skladateľov s jej materiálom – Bellu, Schneidera–Trnavského, Alexandra Moyzesa... Je to dôležité nielen pre aktuálne prebiehajúce diskusie, ale aj pre pamäť budúcich generácií. 

V druhom texte pre denník Postoj, ktorý vznikol v spolupráci s notografom Marekom Bartovičom, ste porovnali notové zápisy hymny v prílohe zákona o štátnych symboloch so zápisom verzie Oskara Rózsu. Porovnania ukazujú odklon Rózsovho zápisu od zápisu v platnom zákone – text sa začína na „zdvihu“, jeho dikcia je vzhľadom na posunuté ťažké doby odlišná a vidíme tu striedanie až 5 druhov metier. Vďaka svojej analýze ste poukázali aj na zaujímavosť, že ani zápis Burlasovej verzie nie je celkom totožný so zápisom v prílohe zákona. Pracuje s textom dvoch sloh Matuškovej básne, znenie platného zákona však cituje len jednu strofu a uvádza aj iný metronomický údaj. Používame teda od vzniku samostatného Slovenska na oficiálnych štátnych akciách verzie, ktoré sú v rozpore s platným zákonom?

Otázkou je, do akej miery je závažným a záväzným parametrom metronomický údaj, ktorý aj v rámci interpretácie býva všeoobecne v nejakej miere pohyblivý. Ladislav Burlas rešpektoval  predpísané metrum v dvojštvrťovom takte a charakter hymny. Pamätám si, ako v roku 1992 pri nahrávaní dirigent Ondrej Lenárd a Ladislav Burlas hľadali to správne tempo, aby hymna znela slávnostne a zachoval sa jej typický charakter vzdoru. Zo zachovaných dokumentov, ako  rukopis Ladislava Burlasa a tlačená verzia, vyplýva, že profesor Burlas do rukopisu uviedol tempo štvťová nota = 84 bpm, v tlačenej verzii už metronomický údaj nie je, uvádza sa tam tempové označenie „slávnostne“.  Podstatné je, že parlamentný výbor sa vtedy zaoberal aj zmenou tempa a schválil moyzesovsko-burlasovskú verziu. V roku 1993 sa v zákone mal objaviť zápis tejto verzie, no zrejme sa tomu nevenoval nik  s hudobným vzdelaním a notáciu do zákona neaktualizoval. Burlasova úprava znela viac než 30 rokov na oficiálnych štátnych akciách, takže de facto bola oficiálnou.

Istý čas bola verejnoprávnymi médiami vysielaná aj verzia od Petra Breinera. Prečo ste sa jej nevenovali?

Breinerova úprava nikdy nezískala status „oficiálnej“ verzie. Vznikla pre vydavateľstvo Naxos v roku 2004 za účelom vydania CD Hymnen Europas (NAXOS), kde sú národné hymny 25 krajín Európskej únie. Nepoznám detaily jej využívania v Slovenskom rozhlase. V tejto hudobnej úprave nebola slovenská štátna hymna používaná na verejných podujatiach organizovaných orgánmi štátnej správy SR alebo na udalostiach štátneho významu. Nebola ani zverejnená na webovej stránke prezidenta SR, Úradu vlády SR alebo MV SR. Máme aj iné verzie hymny – od Igora  Bázlika či Ľubice Čekovskej pre film Dubček – Krátka jar, dlhá zima a dokument 38 – filmová pocta hokejovej legende Pavlovi Demitrovi. Hoci pojem oficiálna verzia štátnej hymny u nás nie je definovaný, za oficiálnu verziu môžeme považovať tú, ktorú používa vláda a prezident. Tieto orgány mali celé roky zverejnenú úpravu „Burlas–Moyzes“ a aj ju používali na oficiálnych štátnych akciách.

Ktoré verzie visia dnes na internetových stránkach prezidentskej kancelárie a úradu vlády?

Stále je zverejnená verzia Ladislava Burlasa. Prezidentská kancelária uvádza aj inštrumentáciu pre dychové hudby od Adama Hudeca, ktorá vychádza z Burlasovej verzie. Chcem podotknúť, že práve dychové hudby najčastejšie hrávajú štátne hymny naživo na oficiálnych podujatiach. Neviem o tom, že by bola k dispozícii takáto praktická verzia z pera Oskara Rózsu, napríklad na stretnutia na najvyššej úrovni, kde býva k dispozícii na hymny oboch štátov práve dychový súbor. Neviem ani o verzii pre zbor.

Ako človek, ktorý sa venoval organizačnej práci, považujem novú verziu hymny s tromi zbormi a veľkým orchestrom za produkčne mimoriadne náročnú na realizáciu. Problémom je aj to, že nie je zatiaľ k dispozícii notový materiál. Aj zmluva medzi ministerstvom kultúry a firmou Oskara Rózsu spomína len partitúru, hoci z prílohy k zmluve vyplýva, že ministerstvo hradilo aj rozpis partov. Na internetovej stránke ministerstva kultúry je na stiahnutie k dispozícii len partitúra. Ak by sa aj niekto podujal novú verziu v tomto veľkom obsadení uviesť, znamená to, že si má dať vyhotoviť party? Bolo by príhodné, aby nejaký renomovaný vydavateľ pri príležitosti vzniku novej verzie hymny vydal partitúru aj celý notový materiál...

Podnikli ste kroky aj na to, aby sa zodpovedné orgány vyjadrili k tomu, či je nová verzia štátnej hymny v súlade so zákonom...

Najprv treba povedať, že ministerstvo vnútra k používaniu novej verzie hymny doteraz nevydalo žiadne oficiálne stanovisko alebo metodický pokyn, teda dokument istej právnej sily, ktorý by bol pre dané subjekty (napríklad štátne orgány) záväzný a publikovaný vo vestníku. Ministerstvo zverejnilo len tlačovú správu, v ktorej uvádza: „za štátnu hymnu SR sa považuje v zmysle zákona každá prezentácia tejto skladby, pokiaľ jej melódia a text zodpovedajú notácii, ktorá je prílohou zákona o štátnych symboloch. Ministerstvo vnútra SR nemôže nariadiť výber konkrétnej verzie hudobnej úpravy štátnej hymny SR.“ Ešte predtým, než bola v denníku Postoj zverejnená štúdia Nad hymnou sa blýska, poslala som ju 10. decembra 2024 spolu s podnetom na Výbor pre kultúru a médiá, aj všetkým poslancom, aby som upozornila na problém kompetencie ministerstva kultúry na iniciovanie či objednávanie novej úpravy. Štátne symboly vrátane hymny totiž nepatria do kompetencie ministerstva kultúry, ale ministerstva vnútra. Opozičné strany mali záujem, aby sa tým zaoberala vláda a parlament, no návrh neprešiel.

Z vyjadrenia ministerstva vnútra, ktoré mám k dispozícii, vyplýva, že ministerstvo neposudzovalo notáciu alebo nahrávku novej verzie hymny, či je v súlade so zákonom, pretože nemalo k dispozícii ani nahrávku, ani partitúru. Napriek tomu vo svojej tlačovej správe uviedlo, že hymnu v novej hudobnej úprave je možné hrať na všetkých oficiálnych podujatiach štátnej správy. Po zverejnení nahrávky a partitúry na webovej stránke ministerstva kultúry som podala na ministerstvo vnútra oficiálny podnet, aby ako garant štátnych symbolov vykonalo porovnanie tejto verzie so znením zákona. Kompetenčný zákon káže ministerstvám, aby spolupracovali s profesnými a vedeckými organizáciami v danom odbore. Ministerstvo vnútra by notové zápisy malo dať posúdiť odborníkom a riadiť sa ich názorom.

Je však podozrenie, že nová hudobná úprava nie je v súlade so zákonom, pretože analýza, ktorej spoluatorom je notograf Marek Bartovič, odhalila rozdiely v notácii, postrehnuteľné aj laickou verejnosťou. Jej tempo je výrazne pomalšie a stráca sa v nej aj ten typický náboj vzdoru, čo pomenovali aj mnohí diskutujúci na sociálnych sieťach. Vyjadril sa k tomu aj poslanec Jarjabek,  jasné vyjadrenie by však malo vzísť od odborníkov – muzikológov, historikov, heraldikov...

Nemám zatiaľ vedomosť o tom, či sa ministerstvo vnútra mojím podnetom zaoberalo, preto som obdobný podnet podala aj do parlamentu podpredsedovi Národnej rady SR Petrovi Žigovi.

Vráťme sa k vyjadreniu ministerstva vnútra o tom, že nejestvuje záväzná verzia štátnej hymny okrem zápisu melódie a textu, ako ich definuje zákon o štátnych symboloch. Máme nejaké poistky, aby sa verejne neuvádzali verzie, ktoré by mohli napríklad hymnu neadekvátne parodizovať?

Zákon o štátnych symboloch hovorí, že im máme prejavovať úctu a vážnosť, to platí aj pre štátnu hymnu. No už roku 1992, keď sa dramaturg STV Stanislav Bartovič informoval na ministerstve vnútra, dostal vyjadrenie, že zákon nemôže definovať oficiálne znenie hymny v ostatných parametroch, ako napríklad harmonizácia či inštrumentácia, lebo štátna hymna sa hrá na rôznych príležitostiach a v rôznych situáciách. Nie vždy je k dispozícii zbor, dychová hudba, nieto ešte symfonický orchester a zbor. Hymna znie na námestiach so sprievodom gitary, ale aj a cappella... Ak by zákon určil jej záväznú podobu, potom by tieto jej prejavy mohli byť označené za hanobenie štátneho symbolu, čomu sa chce štát, samozrejme, vyhnúť. Takže každý „používateľ“ si môže zvoliť svoju verziu, pokiaľ dodrží melódiu a text hymny podľa notácie v zákone. V prípade štátnych orgánov by malo dôjsť k zhode, ktorá verzia sa bude používať pri oficiálnych štátnych príležitostiach a vo verejnoprávnych médiách. U nás takáto zhoda zatiaľ nenastala.  V Česku to napríklad zadefinovalo uznesenie vlády.

Zároveň však treba rozlišovať medzi štátnou hymnou a umeleckým spracovaním hymnickej piesne Nad Tatrou sa blýska, ktorá môže znieť na hudobných festivaloch, vo filme či v divadle. V takomto kontexte si viem veľmi dobre predstaviť aj verziu Oskara Rózsu, ktorá je iste zaujímavým príspevkom k téme.

Má ministerstvo kultúry právomoc nariadiť uvádzanie novej verzie hymny od Oskara Rózsu napríklad ním zriaďovaným inštitúciám?

Nie, nemá, štátne symboly nepatria do jeho kompetencií.  

Tri otázky pre PETRA ZAGARA

Oskar Rózsa sa s problémom dikcie Matuškovho textu v melódii piesne Kopala studienku vyrovnáva kombináciou až 5 metier. Odhliadnuc od nepraktickosti až bizarnosti tejto metrorytmickej organizácie – ktoré riešenie je prirodzenejšie: 2/4 takt Moyzesovej verzie so začiatkom na ťažkej prvej dobe, alebo Rózsov začiatok na „zdvihu“?

Vyrovnať sa s dikciou Matuškovho textu nie je možné bez kompromisov. Všimnime si, že text ľudovej piesne Kopala studienku oveľa viac zodpovedá dvojdobovému metru. Na začiatku hymny je v texte prízvuk na prvej slabike slova Tatrou. Tejto požiadavke nevyhovuje ani Moyzesov, ani Rózsov zápis. Ešte väčší rozpor medzi dikciou textu a hudobným metrom je na začiatku 2. slohy, kde v Moyzesovej verzii pripadá prízvuk na tretiu slabiku slova Slovensko a v Rózsovej na druhú. Bavíme sa teda o pocitoch.

Podľa mňa nie je dôvod na zavedenie predtaktia, pretože tým nevylepšíme súlad textu s hudbou. Rózsovo predtaktie iba nahrádza jedno nedokonalé riešenie druhým. Štúrovci sa veľmi neznepokojovali tým, že slovný prízvuk nekorešponduje s prízvukom hudobného metra. Tak sa stalo, že v Moyzesovej verzii pripadajú na ťažkú dobu napríklad aj slabiky -ny (v slove ony) alebo -ži- (v slove ožijú). Rózsa tu vkladá 3/4 takt, ktorý iba prenáša prízvuk na poslednú slabiku -jú. Nerozumiem ani 5/4 taktu pri opakovaní slov to Slovensko naše posiaľ.... To, čo Rózsa predtaktím zmenil, tu vracia späť na ťažkú dobu a navyše zavádza cudzorodé päťdobové metrum, ktoré sa pri interpretácii aj tak rozpadá na tri plus dve doby. 

Kritika sa zniesla aj smerom k celkovému vyzneniu Rózsovej verzie, ktorá je robustne inštrumentovaná, výrazne pomalšia a končí sa v preexponovanom spomalení. Váš pohľad?

Je to tak. Robustnosť vyplýva z použitia mohutného orchestrálneho aparátu a zložitej polyfonicky koncipovanej sadzby. Preto je zborový part v mixáži potlačený. Zvuková čitateľnosť sa nedá dosiahnuť pri úprave, v ktorej sa vo všetkých registroch stále niečo deje. Nahrávka zverejnená 1. januára vo mne vyvoláva akýsi pocit únavy, čo je podľa mňa dôsledok aj podladenia na a = 432 Hz. Spomalením v závere Oskar Rózsa veľmi „tlačí na pílu“ a krikom sa snaží vyvolať emócie.

Máme dobrú hymnu? 

Nemáme najšťastnejšie zvolenú hymnu. Melódia pochádza z lyrickej, zádumčivej piesne a text je bojovný, buričský. To k sebe nejde. A nemá to riešenie. Iba dohodnúť sa na inej piesni.