Horúčka zvaná Norma
Horúčka zvaná Norma
V milánskom divadle Teatro alla Scala odznela premiéra tragickej opery Norma Vincenza Belliniho v r. 1831. V tomto roku spôsobila vo februárovej Viedni takmer horúčku. V rozmedzí jedného týždňa prišli s novým naštudovaním jednej z najkrajších opier belcanta dva operné domy – Theater an der Wien a Viedenská štátna opera, vzdialené od seba len 700 metrov, súčasne.
V Theater an der Wien mala mať Norma premiéru pred piatimi rokmi, ale prekazila ju pandémia. Viedenská štátna opera zaradila titul predovšetkým v úsilí uviesť jednu z repertoárových perál belcanta, ktoré neprináša tak často. Norma sa tu nehrala 45 rokov, s výnimkou koncertných uvedení diela, ktoré zazneli opakovane vďaka Edite Gruberovej. Dodnes je synonymom dokonalosti popri najväčšej dive všetkých čias Márii Callasovej a vstupná kavatína Normy Casta diva je pre sopranistky zaťažkávacou skúškou in extremis. Edita Gruberová potešila v r. 2009 aj publikum Bratislavských hudobných slávností, keď otvárala ich 45. ročník ako Norma v koncertnej verzii opery v historickej budove SND. Rada si pripomínam úspech Gruberovej druidskej kňažky na sklonku jej kariéry v Nemeckej opere v Berlíne, keď koncertné uvedenie opery dirigoval jej dlhoročný umelecký partner Peter Valentovič.
Horúčka zvaná Norma začala vo vyše dvestoročnom, najstaršom viedenskom opernom divadle Theater an der Wien v nedeľu 16. 2. krátko po jeho otvorení po vyše dvojročnej rekonštrukcii. Divadlo hýri sviežimi farbami, je zmodernizované, pribudla mu kvalitná technika, ale aj vonkajšia terasa s výhľadom na obľúbené trhovisko Naschmarkt. Publikum je elegantné, ale nie nápadné, zvyknuté na náročnú dramaturgiu, nekonvenčné a nekomerčné tituly aj na staggionový systém predstavení. So svojimi 1 129 miestami na sedenie a 50 na státie je stálicou kultúrneho kalendára umeniachtivého publika. Od r. 2022 ho vedie Nór Stefan Herheim, ktorý sa musel vysporiadať s dočasným priestorom v atraktívnom Museumsquartier. Podľa najnovších správ vyprší jeho intendantský mandát v r. 2030.
Viedenská štátna opera naprogramovala Normu v čase, keď aj Theater an der Wien rozbiehalo svoj projekt a žiaden zo súčasných riaditeľov týchto dvoch divadiel to nepomenoval ako problém. Premiéru naplánoval Bogdan Roščić, ktorý vedie Viedenskú štátnu operu od r. 2020, na 22. 2., teda o 6 dní neskôr. S nadšením sa otvára veľkým dramaturgickým činom i nekonvenčnej réžii a posúva imidž tradicionalistickej inštitúcie smerom k modernej budúcnosti. Aj Norma je pre neho terénom na zapojenie zaujímavých tvorcov.
V Theater an der Wien vytvoril inscenáciu ruský režisér Vasily Barkhatov, vo Viedenskej štátnej opere Cyril Teste z Francúzska. Obaja tvorcovia preniesli príbeh druidskej kňažky, ktorá miluje rímskeho konzula Pollioneho v čase okupácie Gálie Rimanmi, do súčasnosti.
Barkhatov rozohral drámu vo fabrike vyrábajúcej busty diktátorov, keďže s antickým svetom cisárov spája totalitné režimy obľuba búst. Tie na scéne divadla sa nápadne podobajú na diktátorov fašizmu a komunizmu a aj reakcie revolucionárov na javisku pripomínajú vzbury a vojny antického, ale i súčasného sveta. Réžia zdôrazňuje striedanie vojen a typické znaky totality, kde jedinec nemá právo prežiť, ak nerešpektuje dané pravidlá obmedzujúce slobodu. A imperatív je vzbura a vojna. „Guerra!“, kričí ľud v sugestívnom zbore, skvele naštudovanom Zborom Arnolda Schönberga.
Na scéne dominujú veľké pece, v ktorých sa vypaľujú busty a neskôr tam majú zhorieť vinníci – uväznený konzul Pollione a jeho tajná milenka, kňažka Norma. Scéna má dve poschodia, busty, menšie, väčšie, sú elementárnym scénografickým prvkom, ešte počas predohry vidíme bustu antického cisára, ktorú niekto rozbije a jej črepy neskôr réžia využíva ako osobitný prvok na určenie viery oddeľujúcej Normu od jej milenca – okupanta. Prekvapivá je Barkhatovova koncepcia finále. Pollione na poslednú chvíľu vytrhne Normu z ohňa a zachráni ju. V literárnej predlohe Francúza Alexandra Soumeta (Norma, ou L’infanticide), ktorá inšpirovala Belliniho a jeho libretistu Felice Romaniho, Norma zabije deti i seba, v librete zomiera iba milenecký pár a v Barkhatovovej inscenácii prežijú všetci. Dôraz inscenácie je na psychologickej kresbe charakterov a vplyve celkovej politickej a spoločenskej situácie na konkrétny osud trojlístka a vzbúrencov.
Vo Viedenskej štátnej opere podčiarkuje režisér Cyril Teste, ktorý zaujal v Dome na Ringu už svojou Salome, komornosť a intimitu opery. Aj on prenáša príbeh do súčasnosti, ale pilierom jeho inscenácie je príroda a poézia. Réžia je pokojnejšia, hĺbavejšia, priestor má hudba a veľké emócie. Podporujú ju výtvarné prvky, dokonca aj náznakový balet. Inscenácia je priam impresionistická. Ocitáme sa v lese zdôrazňujúcom aspekt nadčasovosti, prírody ako pra-základu ľudstva. Poetickosť je cítiť všade, v prelínaní obrazov, premietaných na transparentnú oponu s detailmi zameranými na výraz tvárí, či deti, aj zborové scény sú vystavané v akejsi nehe – vidíme ranených a i napriek zúriacej vojne hrajúce sa deti. V slávnej scéne, v ktorej Norma vyzýva na boj, je však odhodlanosť a Norma sa odrazu stáva Marianne, postavou zo slávneho obrazu Liberté Eugèna Delacroixa.
Kostýmy akcentujú aktuálnosť inscenácie, tému vojny a vzbury vníma francúzsky tím priam bytostne. Vlniaky-šatky sú pre režiséra tvorivým prvkom a pripomínajú Východ. Norma si vlniak sníma, znova sa do neho zabaľuje a vracia sa k nemu vo vypätých dramatických situáciách. Tvorbe kostýmov predchádzala náročná analytická práca, súvislosť s dneškom je zreteľná. Zboristi majú na sebe vlniačiky a pozorný návštevník sa môže cítiť ako na Ukrajine. Zmes ich farieb provokuje, ružová s červenou pripomínajú des dnešnej doby. Výtvarná stránka inscenácie podporuje nadčasovosť a fluidum réžie, interiér sa mení na exteriér, jemným približovaním kulís aj na chrám. Mimoriadne pôsobivé sú pásy na pozadí scény, zjavujúce sa v kľúčových dejových momentoch – svetlomodrý počas kavatíny Casta diva, prenikavo ohňový, keď Norma odhodlane odchádza na smrť.
Na oboch scénach sú sólisti ľúbostného trojlístka obsadení starostlivo. V Theater an der Wien je hlavnou protagonistkou litovská sopranistka Asmik Grigorian, a aj keď riaditeľ domu ohlásil jej možnú indispozíciu po prekonanej chrípke, postrehla som iba pár ostrejších vyšších tónov. Naopak, v priebehu večera ukázala všetok svoj um, hlasovú disponibilitu pre túto rolu rolí, aj mladistvú hereckú šikovnosť. Najväčšou previerkou je, samozrejme, Casta diva, v ktorej Norma zosobňuje nehu, lásku, rozpoltenie, zúfalstvo, neskôr žiarlivosť, zlosť, zúrivosť meinace sa postupne na pokoru, obetu a odhodlanie. Asmik Grigorian je vrúcna a presvedčivá, tklivú modlitbu k bohyni mesiaca spieva krásne a sugestívne.
V Dome na Ringu kreovala Normu talianska sopranistka Federica Lombardi s láskavosťou, ale i odhodlanosťou. V obraze Marianny stojí na podstavci a predtým, ako sa sama obviní, dáva pokyn na vzburu voči okupantovi. V postave debutuje s technickou i ľudskou zrelosťou. Aj v tejto inscenácii je dôraz kladený na drámu, v ktorej je Norma predovšetkým milujúcou matkou. Réžia akcentuje, že si je vedomá hriechu a zrady svojho národa tým, že porušila sľub čistoty, ba dokonca milovala nepriateľa, pôsobivo vykresľuje jej zápas s myšlienkou potrestať Pollioneho a zabiť svoje deti. Dojímavé obrazy, keď sa k nim skláňa s nožom, približuje kamera na javisku a premieta ich na transparentnú oponu s tým, že v pozadí vidieť celok výjavu. Detailne môžeme sledovať jej rozhodnutie priznať sa ku klamstvu a skončiť v ohni ako obeť, ktorú vzbúrenci potrebujú priniesť bohom. Podľa libreta ju mal nasledovať jej tajný milenec Pollione, v inscenácii však tento moment ostal otvorený, kráča sama, aby nádej, že deti zrodené z lásky vodcov znepriatelených národov – rímskeho konzula Pollioneho a druidskej kňažky Normy, neostali osamotené. Previnenie Normy je potrestané: porušila sľub čistoty a jej ľud, ktorý ju bezhranične obdivoval a rešpektoval, o jej slabosti nevedel. Odchádza po tom, čo jej otec Oroveso, impozantný Ildebrando d’Arcangelo, sľubuje, že sa postará o jej deti.
Pollioneho stvárnil peruánsky tenorista, špecialista na belcanto, Juan Diego Flórez, známy svojimi dokonalými kreáciami postáv belcantového fachu. V Norme akoby ustúpil do úzadia a programovo nechal vyznieť krásu ženských sól a duetov. V Theater an der Wien spieval túto postavu skvelý britsko-taliansky tenorista Freddie De Tommaso mimoriadne pôsobivo, spevácky i herecky špičkovo.
Z oboch produkcií zaujala postava Norminej sokyne Adalgisy viac v Theater an der Wien vo fenomenálnej kreácii ruskej mezzosopranistky Aigul Akhmetshinyovej z Baškirska, ktorá v láskavom prístupe k Norme prejavila umeleckú a osobnostnú zrelosť. Sugestívne vyznel ich dialóg, keď sa Norma, v túžbe zachrániť svoje deti, ktoré predtým chcela zabiť, rozhodne, že ich zverí práve jej. V Dome na Ringu spievala mezzosopranistka Vasilissa Berzhanskaya. Jej lyrický hlas farebne súladil s hlasom Lombardi ako Normy, scéna ich zblíženia bola veľmi pôsobivá.
Aj v obrazoch Normy ako milujúcej matky si tvorcovia oboch divadiel zvolili podobný koncept. Politické pozadie – v čase premiéry išlo o vyjadrenie odporu voči rakúskej cisárskej moci, v súčasnosti o neutíchajúcu vojnu –, akoby ustúpilo do úzadia a obe réžie rozohrali psychologickú drámu. Zomknutejšia scéna v Theater an der Wien, a to najmä v dialógoch Normy s Pollioneho milenkou Adalgisou alebo v mileneckom duete Pollioneho a Adalgisi, je zreteľnejšia, čitateľnejšia. Vo Viedenskej štátnej opere je minuciózne prepracovaná hra s lesom a s pridanou kamerou môže publikum vidieť detailné zábery detí či rozorvanej Normy. Tie akoby ten pokoj narúšali, ale nestupňujú drámu, predstavenie ostáva skôr v lyrickej rovine.
Opera, ktorej chýba zvyčajné vyvrcholenie so zborom na konci 1. dejstva (spievajú iba traja hlavní sólisti, ich nekonečné melódie obdivoval aj Wagner), je veľkou výzvou pre dirigentov. Hudobné naštudovanie však bolo v oboch divadlách excelentné. Vo Viedenskej štátnej opere držal taktovku šéf Rímskej opery Michele Mariotti. Skvelý orchester, zbor a sólistov dirigoval ako veľký znalec Belliniho i jeho Normy. Zážitkom bola jeho práca so sólistami v mimoriadne náročných sólach, duetách či tercetoch. Majstrom, ktorý predstaveniu dominoval v Theater an der Wien, bol taliansky dirigent Francesco Lanzillotta. Orchester stíšil alebo rozvibroval podľa deja a drámy a sólistom vytvoril priestor, aby frázu v spleti tónov dotiahli v tej výrazovej sile, akú si partitúra vyžadovala.
V Theater an der Wien bola inscenácia prepracovaná do najmenších detailov, aj keď scéna pôsobila preplnene. V Dome na Ringu bol sympatický a objavný francúzsky kontext. Návštevníci si dokonca odniesli domov aj vzorku dominujúcej vône inscenácie v parfumovanej pohľadnici Francisa Kurkdjiana, pretože režisér tvrdí, že operu treba vnímať všetkými zmyslami a hlavnou emóciou v jeho stvárnení je vôňa lesa.
To najcennejšie na Norme oboch divadiel je hľadanie zmyslu života, ale aj religiozity a tej správnej cesty. Silným posolstvom je prežitie detí, zrodených z lásky nepriateľov.
Vincenzo Bellini
Norma
Hudobné naštudovanie: Francesco Lanzillotta
Réžia: Vasily Barkhatov
Scéna: Zinovy Margolin
Kostýmy: Olga Shaishmelashvili
Svetlo: Alexander Sivaev
Live Action Design: Ran Arthur Braun
Dramaturgia: Kai Weßler
Zbormajster: Erwin Ortner
Norma: Asmik Grigorian
Adalgisa: Aigul Akhmetshina
Pollione: Freddie De Tommaso
Oroveso: Tareq Nazmi
Clotilde: Victoria Leshkevich
Flavio: Gustavo Quaresma
Wiener Symphoniker
Arnold Schoenberg Chor
Viedeň
16. 2. 2025 (premiéra)
Hudobné naštudovanie: Michele Mariotti
Réžia: Cyril Teste
Scéna: Valérie Grall
Kostýmy: Marie La Rocca
Svetlo: Julien Boizard
Videodizajn: Mehdi Toutain-Lopez
Videodizajn live: Nicolas Doremus
Dramaturgia: Sergio Morabito
Zbormajster: Martin Schebesta
Norma: Federica Lombardi
Adalgisa: Vasilisa Berzhanskaya
Pollione: Juan Diego Flórez
Oroveso: Ildebrando D’ Arcangelo
Clotilde: Anna Bondarenko
Flavio: Hiroshi Amako
Wiener Symphoniker
Arnold Schoenberg Chor
Viedeň
22. 2. 2025 (premiéra)