Hlasy utópie
24. 5. 2026
Košická hudobná jar
EnsembleSpectrum, Matej Sloboda, Dušan Cinkota, Pavlína Csápaiová, Lýdia Grešáková, Diana Henderson Khwaja
Pesson – Sloboda – Eastman
Na Košickej hudobnej jari si svoje miesto našiel aj alternatívny projekt Hlasy utópie v Synagóge. Spojenie hudby a slova je síce tradičné, no premeny obsahu a tvaru, vzájomnej závislosti a ich spoločného pôsobenia vytvárajú a stále dopĺňajú obrovský a fascinujúci katalóg vokálno-inštrumentálnej tvorby a produkcie. Hlasy utópie je možné chápať ako voľné pokračovanie korelácie slova, hudby a ľudského hlasu, bez ambície ich tradičného spojenia. Okrem kvalitného zážitku z oboch elementov, slova a hudby, prinieslo predstavenie aj silné posolstvo – hlas niekoľkých pálčivých tém súčasného sveta. Práve sociálny kontext a apel vytvorili presvedčivú idée fixe večera, prepájajúcu odlišné témy a poodhalili snáď trošku utopický (spoločenský) priestor, kde slová znovu našli svoj pravý význam, priniesli kvalitný obsah a boli vypočuté.
Hlasy utópie som zároveň pochopila ako akútnu kritickú, umeleckú výpoveď v dobe, keď v ústach niektorých mocných a bohatých slovo devalvuje a často ostáva iba prostriedkom klamstva, manipulácie a morálneho úpadku. Tu sa ukazuje multižánrový priestor ako veľmi vhodné prostredie pre kritickú komunikáciu. Dramaturg Mário Drgoňa rámcuje výrazné existenciálne témy do štyroch apelatívnych výpovedí – týkajúcich sa bytovej krízy, rasovej stigmy, humanizácia výkonu ťažkých trestov cez hľadanie vnútorného človeka prostredníctvom umenia i starostlivosti o ľudské telo či dušu – čítaním z kníh Lýdie Grešákovej Bývanie v čase kríz, Reni Eddo-Lodgeovej Prečo sa už s bielymi nerozprávam o rase, Ashley E. Lucasovej Väzenské divadlo a globálna kríza väzenského systému a Borisa Groysa Filozofia starostlivosti. Zveruje ich štyrom performerom: Pavlíne Csápaiovej, Lýdii Grešákovej, Diane Henderson Khwaja a Dušanovi Cinkotovi, ktorých osobná skúsenosť s komunikovanými témami urobila ich „hlasy“ autentickými.
Dialóg silných tém a súčasnej hudby posunul hranice tradičného koncertného žánru, a tak sme boli vtiahnutí do odborného edukačno-umeleckého performatívneho procesu. EnsembleSpectrum pod vedením Mateja Slobodu kreoval z ticha subtílne, koncentrované zvuky, niekedy veľmi vzdialené tónu a táto hudobná abstrakcia dokonale zapadla do mozaiky multižánrového predstavenia. Hudba založená na vytváraní zvukových plôch – s ktorou sa inštrumentalisti identifikovali a sami sa niekedy stali inštrumentmi či hlasmi – prehĺbila intelektuálny a filozofický rozmer večera. Vznikala tak zaujímavá analógia prózy a hudby, pričom obe si zachovali svoju nezávislosť a identitu, zároveň vytvárajúc jedna druhej priestor, ktorý bol pre poslucháčov nesmierne potrebný na premýšľanie o prebiehajúcich okamihoch.
Texty prinášali nové kontexty, nečakané, prekvapivé informácie o nie bežných témach, ale aj hudba vznikala bez jasných predpokladov, často formou otvorených partitúr a prinášala veľa otáznikov.
V hudobnej dramaturgii som pozorovala postupne harmonizujúcu tendenciu, snáď mala symbolizovať svetlejšiu, optimistickejšiu budúcnosť – alebo len podporovala myšlienku utópie? Odzneli diela Gérarda Pessona Récréations françaises, Mateja Slobodu Flocke für Hans a Juliusa Eastmana Joy Boy. EnsembleSpectrum patrí medzi špičkové súbory venujúce sa súčasnej hudbe a aj tentoraz sa potvrdilo, že jeho interpretácia je zárukou hlbokého zážitku.