Henry Cowell: Symfónia č. 11

Americký skladateľ Henry Cowell je trocha stereotypne vnímaný ako priekopník avantgardných techník hry na klavíri (ako jeden z prvých otvoril hneď dve Pandorine skrinky, keď vo svojej klavírnej tvorbe začal experimentovať s používaním klastrov aj hry na strunách nástroja) a tiež revolučných prístupov k metrorytmike, ktoré naplno rozvinula až anglická New Complexity o polstoročie neskôr.

Cowellova tvorba je však omnoho všestrannejšia a svojim bujarým eklekticizmom (ktorému však nechýba individuálna tvár) vynikajúco zapadá do kategórie "Americana". Patria do nej aj početné symfonické diela, ktoré ho predstavujú v celkom inom svetle.

Symfónia č. 11 je azda najznámejšou z Cowellových 20 symfónií. Nesie podtitul Seven Rituals of Music a sémantický obsah siedmich častí, plynúcich attacca, charakterizuje skladateľ v stručnom úvode k partitúre. "Toto je sedem rituálov hudby v živote človeka od narodenia po smrť," píše v úvodnej vete. Detstvo, práca, láska, tanec a hra, mágia a mystika, zápas a boj, smrť.

Od nežného zvuku chromatických tercií a pamätnej chorálovej melódie symfónia prejde výbušnými epizódami pripomínajúcimi Bartóka či Stravinského; Cowell však ani tu nezabúda na svoje škótsko-írske korene a pre tanečnú epizódu volí radostný jig (s triom zachytávajúcim akúsi pouličnú dychovku s bohato exponovanými bicími). Finále je veľkou expozíciou hudobných myšlienok, z ktorých je táto fascinujúca symfónia utkaná. Najviac však udivuje tým, že dejiny na ňu takmer úplne zabudli. Neprávom, ba priam trestuhodne!

Louisville orchestra, ktorý symfóniu r. 1953 objednal a v nasledujúcom roku premiéroval, diriguje Robert Whitney.