Grigory Sokolov, hviezda medzi hviezdami...
8. 5. 2026
Drážďany, Kulturpalast
Grigory Sokolov
Beethoven – Schubert
Končiaca koncertná sezóna Drážďanskej filharmónie ponúkla lákavý seriál koncertov nazvaný Hviezdy klavíra. Na pódiu jej stále ešte novej a vo všetkých parametroch jedinečnej koncertnej siene sa striedajú pri ešte manufaktúrou dýchajúcom veľkom koncertnom krídle Steinway špičkoví klaviristi medzinárodných kapacít a ponúkajú svoje majstrovské interpretácie.
Naposledy, 8. mája, vstúpil na pódium rýchlymi krokmi ruský mág Grigory Sokolov. Akoby bez potrebnej koncentrácie, in media res, sa začal za tlmeného svetla obrovskej koncertnej siene veľký klavírny večer. Ten neprezrádzal nič o sólistovom práve prebiehajúcom náročnom koncertnom turné. Pred Drážďanami odovzdal svoje umenie v Gewandhause v Lipsku, v Berlínskej filharmónii, z Drážďan odcestoval do Viedne a Mníchova. Často iba s prestávkou jedného dňa hrá tento 76-ročný majster počas turné tam, kde majú špičkové krídlo Steinway. A všade ponúka ten istý program, ktorý si vopred vypracuje na celú sezónu. Okrem hlavného programu večera si nosí na turné v neomylnej pamäti i šesť vopred vybraných prídavkov a ponúka ich po každom vyčerpávajúcom hlavnom programe večera.
Sokolovov recitál pozostával z Beethovenovej ranej Sonáty č. 4 Es dur op. 7, Šiestich bagatel op. 126 a Schubertovej poslednej klavírnej Sonáty B dur D 960, myšlienkovo príbuznej jeho slávnej piesni Der Leiermann. Zdanlivo nesúvisiace diela sa niesli v tej istej hlbokej myšlienkovej rovine, presiaknuté bolestivou emocionalitou. Štyri časti Beethovenovej sonáty a všetkých šesť neskorých bagatel zahral Sokolov attacca ako samozrejmý cyklus jedného obdobia, jednej filozofickej roviny.
Schubertovou Sonátou B dur, autorovou labuťou piesňou, „vtlačil“ Sokolov po prestávke poslucháčov ešte hlbšie do kresiel. Takt po takte pripomínal, že dielo je jedným z vrcholov sólovej klavírnej literatúry a vzniklo iba štyri roky po Beethovenových klavírnych miniatúrach. Mne chvíľami nedovolili Sokolov so Schubertom ani dýchať, ani sa pohnúť, len žasnúť nad arpeggiami, z ničoho nič vznikajúcimi crescendami, do absolútneho pianissima padajúcimi pasážami, hrozivo pôsobiacimi akordmi či sťaby vo fff kričiacimi zlomkami sekúnd ticha...
Sledovať Sokolova naživo znamená pochopiť jeho rozhodnutie neprodukovať štúdiové nahrávky. Jeho dokonalá príprava na koncert otvára dvere k momentom spontánnosti a kreativity, aké sú možné iba v dialógu s publikom. Ten bol po burácajúcich ováciách po Schubertovi jednoznačne prítomný aj v ďalšej časti koncertu. To, čo odznelo, by som nenazvala prídavkami, pretože išlo vlastne o tretí diel náročného večera s dvomi okúzľujúcimi Chopinovými mazúrkami (cis mol a Des dur) a Prelúdiom c mol, Brahmsovou Rapsódiou b mol a Baladou h mol. Šiestou „prídavkovou“ skladbou bolo Skriabinovo Prelúdium e mol. Po dlhom večere a neustálych ováciách ním Grigory Sokolov prepustil svoje publikum do tmavej jarnej noci...
(V podobnej povznesenej atmosfére som odchádzala kedysi zo Smetanovej siene v Prahe, muselo to byť na jar r. 1987 alebo 1988. V pritlmenom svetle sedel vtedy za klavírom Sokolovov krajan, Sviatoslav Richter.)