Francúzsko-nemecký romantizmus v ŠFK
4. 12. 2025
Košice, Dom umenia
Štátna filharmónia Košice, Maroš Potokár, Nadège Rochat
Saint-Saëns – Lalo – Brahms
Na poslednom abonentnom koncerte Štátnej filharmónie Košice v r. 2025 zazneli výlučne diela z okruhu vrcholného romantizmu, a síce vo francúzsko-nemeckej kombinácii. Na dirigentské pódium sa po dlhšom čase postavil koncertný majster domáceho orchestra Maroš Potokár, čo sľubovalo hodnotný zážitok.
Najprv sme si mohli vypočuť málo hrávanú symfonickú báseň Camilla Saint-Saënsa Omphalin kolovrátok. Bol to krátky, no úderný úvod. Interpretácia pôsobila štýlovo verne a s citlivým rešpektom k pôvodnej farebnosti Saint-Saënsovej hudby. Orchester precízne vystihol zvukomalebné prvky, ktoré sa niesli s ľahkosťou a prirodzenou plynulosťou. Výsledok bol príjemne pôsobivý, s vyváženou eleganciou a jasným zvukovým obrazom pôvodnej mimohudobnej inšpirácie.
Vzápätí Dom umenia zaplavili tóny Violončelového koncertu Édouarda Lala. Role sólistky sa ujala pomerne mladá švajčiarska violončelistka Nadège Rochat, ktorá však už stihla rozbehnúť oslňujúcu kariéru a v súčasnosti vyučuje na Kráľovskej hudobnej akadémii v Londýne. Interpretácia zdôraznila osobitý štýlový charakter tohto neprávom zriedkavo uvádzaného diela. Lalo totiž skombinoval francúzsko-španielsky esprit s dramatickou romantickou vášnivosťou, čím vytvoril koncert, ktorý má v kontexte violončelového repertoáru 19. storočia osobitné postavenie – predstavuje akýsi most medzi virtuóznym leskom a symfonickou šírkou výrazu. Rochat svojím mimoriadne vrúcnym, technicky suverénnym, a pritom hlboko oddaným prejavom vdýchla dielu fascinujúcu intenzitu, pričom jej bezchybná intonácia a kultivovaný tón vo všetkých polohách pôsobili ako prirodzené pokračovanie skladateľovej melodickej invencie.
Agogika sa stala zrkadlom tvorivej fantázie sólistky – každý ťah sláčika akoby mal vlastný dych, no nikdy neprekročila hranicu samoúčelnej afektovanosti. Orchester predviedol rovnako vynikajúci výkon, výborne reagoval na každý nádych sólistky a vytváral s ňou organický celok. Dirigent pracoval s obdivuhodnou detailnosťou; keď bolo potrebné, citlivo nechal teleso ustúpiť do pozadia, aby dal priestor rozkvitnúť violončelu, no v dramatických miestach neváhal burácať s plnou zvukovou silou. Vrcholom spoločného muzicírovania bola rytmicky pregnantná, motoricky výbušná tretia časť, ktorá strhla publikum svojou neúprosnou energiou. Rochat sa vďačnému publiku odvďačila prídavkom: išlo o ukážku z tvorby známeho lotyšského skladateľa Pēterisa Vasksa v znamení bolestne meditatívnej postmoderny. Šľahačkou na torte bol doplňujúci vokálny prejav violončelistky v príjemne zvonivých sopránových polohách.
Skutočne inšpirujúcou výzvou pre orchester i dirigenta sa stala Druhá symfóniaJohannesa Brahmsa, ktorá vznikla takmer v tom istom čase ako Lalova skladba. Ide o azda najhrávanejšie orchestrálne dielo nemeckého génia, niekedy uvádzaná s prívlastkom „pastorálna“. Nečudo, veď jej výrazová podstata spočíva v svetlých, pokojných farbách a triumfálnom závere. V tejto súvislosti treba dodať, že Potokárovo poňatie pôsobilo trocha exaltovane a menej zdôraznilo práve onen pastorálny charakter diela. Dirigentovi však nechýbal nadhľad a hlboké porozumenie kompozícii po stavebnej stránke. V dynamicky a zvukovo vypätých miestach vedel strhnúť poslucháča, najmä v rýchlych častiach; pravda, široko lyrická druhá časť znela trochu výrazovo preexponovane. O to pôvabnejšie a rozkošnejšie pôsobilo obzvlášť humorné scherzo, jedno z najveselších v Brahmsovej tvorbe. Orchester primerane reagoval na gestá a požiadavky svojho (zväčša) koncertného majstra a podal štandardne vynikajúci výkon vrátane prirodzeného frázovania a celkovej zvukovej kompaktnosti a mäkkosti. (Niektoré) lesné rohy a trúbky však nemali úplne svoj deň a veru, opäť musím spomenúť, ako predovšetkým trúbky v určitých úsekoch zatienili oveľa dôležitejší hudobný materiál sláčikov. Viem, že je to aj otázka akustiky, ale požiadavka na kultivovanejší prejav plechov azda nie je prehnaná... Napriek drobným nedostatkom to bola skvelá brahmsovská seansa s víťazoslávnym a priam elektrizujúcim záverom, za ktorý patrí všetkým aktérom tohto večera vďaka.
(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 12/2025.)