Francis Poulenc: Salve Regina – Veni Creator Spiritus

Pred dvoma dňami sme si pripomenuli výročie pádu Bastily – udalosti, ktorá sa stala symbolom Veľkej francúzskej revolúcie. Tá priniesla Európe ideály občianskej slobody, rovnosti pred zákonom či zrušenie feudálnych privilégií. Mala však aj svoju temnú tvár: obdobie Jakobínskeho teroru.

Práve k nemu sa vracia finále Poulencových Dialógov karmelitánok. Hudba tu nepotrebuje veľké gestá. Mníšky kráčajú na popravisko so spevom Salve Regina a po každom údere gilotíny zbor stíchne o jeden hlas. Keď zostane na javisku už len Blanche, zaznie Veni Creator Spiritus. Nie je to náhodná zmena. Tento starobylý hymnus sprevádzal už skladanie rehoľných sľubov v úvode opery a v závere sa vracia ako pripomenutie rozhodnutia, ktoré mníšky kedysi slobodne prijali. Zároveň je prosbou o silu v rozhodujúcej chvíli. Akoby tým Poulenc naznačoval, že posledné slovo nepatrí gilotíne, ale ľudskej dôstojnosti a nádeji. Dialógy karmelitánok dnes patria ku kľúčovým operám 20. storočia, na Slovensku sa však nikdy nestali súčasťou stabilného repertoáru.

Opera vychádza zo skutočného osudu šestnástich karmelitánok z Compiègne, popravených 17. júla 1794. Revolučný tribunál ich odsúdil preto, že odmietli zložiť občiansku prísahu a rozpustiť svoju rehoľnú komunitu – inými slovami, odmietli vzdať sa spôsobu života, ku ktorému sa dobrovoľne zaviazali. Nie je to však opera o náboženstve. Je predovšetkým o vernosti vlastnému svedomiu. Mimochodom, história napísala trpkú pointu sama: len o jedenásť dní neskôr skončil pod tou istou gilotínou aj Maximilián Robespierre.

Skladba na dnes pochádza z legendárnej inscenácie v réžii Roberta Carsena. Od premiéry v Amsterdame v r. 1997 bola uvedená v najvýznamnejších operných domoch sveta vrátane milánskej La Scaly, londýnskej Kráľovskej opery, madridského Teatro Real či Chicagskej opery. Chod karmelitánok na popravisko v jej finále je stvárnený ako akýsi tanec smrti. Kto by v Carsenovej inscenácii hľadal gilotínu na javisku, nenájde ju. Je ukrytá v hudbe.