Fikret Amirov (večne živý) alebo nečakaná inšpirácia z Azerbajdžanu

Skladateľ Fikret Amirov je u nás známy predovšetkým v kruhoch flautistov vďaka svojim Šiestim kusom pre flautu a klavír. Z rovnakého dôvodu sú v tých istých kruhoch známe tiež mená Otar Taktakišvili alebo Otar Gordeli, kým väčšine milovníkov klasickej hudby dnes v našej krajine už takmer nič nehovoria. Amirov (celým menom a s pôvodným pravopisom Fikrәt Mәşәdi Cәmil oğlu Әmirov; v ďalšom texte budeme používať transliterácie, pozn. red.) pritom patrí spolu s Karom Karajevom k najvýraznejším postavám klasickej hudby niekdajšieho sovietskeho Azerbajdžanu a jeho hudba, najmä tá orchestrálna a baletná, prenikla pomerne ďaleko za hranice rodného teritória. V novembri 2022 by Amirov oslávil storočnicu a pri tejto príležitosti vznikol veľmi zaujímavo spracovaný filmový dokument režiséra Vaqifa Mustafayeva nazvaný jednoducho Fikret Amirov, dnes voľne dostupný s anglickými titulkami na YouTube.

Patril k výraznej generácii zakaukazských skladateľov narodených v 20. rokoch minulého storočia, teda v čase, keď sa ich domovské republiky stali – nie práve dobrovoľne a ani bez násilností –, súčasťou novovznikajúceho Sovietskeho zväzu. Okrem spomenutých dvoch gruzínskych skladateľov to boli napríklad Sulchan Cincadze alebo Sulchan Nasidze, za Arménsko Alexander Harutjunjan, Arno Babadžanjan či Eduard Mirzojan, najvýraznejšími postavami z Azerbajdžanu boli Kara Karajev a práve Fikret Amirov. Kým vo zvyšných zakaukazských republikách dnes s občasnými výnimkami tieto mená postupne zapadajú prachom zabudnutia, ich azerbajdžanskí kolegovia sa doma tešia úcte aj živému záujmu. Až natoľko, že vzniklo efektné filmové dielo určené tak domácemu, ako aj zahraničnému divákovi. Azda i preto sa v ňom okrem hudby odráža tiež jeden a polstoročia miestnej kultúrnej histórie, ale i súčasná geopolitika, hoci, prirodzene, len v náznakoch, aby nebolo porušené dekórum. No aj preto sa film oplatí vidieť.

Film sa začína scénou vo vozni metra v Baku, jeden z cestujúcich sa okolosediacich spýta, kto je autorom geniálnej hudby, ktorá sa ozve pri ohlásení každej stanice. Fikret Amirov, Azerbajdžanské capriccio – bez zaváhania odpovie mladá žena v okuliaroch.

Príbeh sa však začína odvíjať oveľa skôr. Amirov sa narodil do hudobníckej rodiny v meste Gәncә (za cárskych čias Jelizavetpoľ, za sovietskych Kirovabad) a dôležitou postavou v rodinnej histórii bol skladateľov otec Mašadi Džamil Amirov. Bol popredným hráčom na tare (brnkací strunový nástroj, ktorého korpus v tvare ležatej osmičky je priam symbolom tradičnej hudby Azerbajdžanu), novátorom, propagátorom aj pedagógom v oblasti umeleckej formy zvanej muğam (mugham), najvyššej podoby tradičnej klasickej hudby rozšírenej pod podobnými názvami v turkickej, arabskej, perzskej aj arménskej jazykovej oblasti. Pochádzal z mestečka Šuša v Náhornom Karabachu, kde ešte donedávna žila arménska populácia, za vzdelaním odišiel do Istanbulu a napokon sa usadil v Jelizavetpole. Jeho detstvu je venovaných viacero hraných scén v úvode filmu. Vo všetkej nádhere orientálnych kostýmov môžeme sledovať, ako malý chlapec fascinovane sleduje hudobníkov, ktorí do susedného domu prišli hrať na svadbu, až tak, že zabudne na vriacu vodu lejúcu sa do zdobenej čajovej kanvice z obrovského samovaru. Sledujeme ho, ako si z polien a vlasov z konského chvosta zostrojí tar (variácia na archetypálny príbeh chlapca snívajúceho o svojej prvej gitare…) a ako bude po krátkom čase jasné, že viac nebude krajčírskym učňom a nastúpi na cestu hudobníka. Našťastie, toto povolanie sa v miestnej spoločnosti teší značnej úcte, mladý Mašadi Džamil môže vyraziť na štúdiá do osmanskej metropoly.

Aj jeho syna Fikreta vidíme ako dieťa, keď objavuje tar, položený v otvorenom puzdre na klavíri. Zvuk, ktorý nástroj vydá, keď sa chlapec dotkne jeho strún, je akoby zjavením, rozhodujúcim okamihom osudovej voľby, podobne ako u jeho otca. Os príbehu však tvorí najmä rozprávanie skladateľových potomkov, dvoch dcér, syna a tiež netere. Vo filme hovoria po rusky s typickým kaukazským zafarbením; takmer všetci ostatní respondenti používajú rodný azerbajdžanský jazyk. Dôvod sa vlastne nedozvieme, no je to akosi prirodzené u ľudí, ktorí značnú časť svojich životov prežili v sovietskom zriadení. Pri spomínaní na detstvo Mašadiho Džamila aj Fikreta Amirovovcov sa hrané sekvencie striedajú s archívnymi fotografiami aj filmovými zábermi, ďalej však už hrané časti ustupujú do úzadia v prospech klasického dokumentu postaveného na rozhovoroch a materiáli z archívov – čo je veľmi cenné pre každého, koho zaujíma nielen tradičná hudba exotických etník, ale aj jej adaptácie v prostredí klasickej hudby západného typu.

Postupne sa pred nami odvíja rodinná história, potomkovia navštevujú skladateľov rodný dom, vidíme efektné zábery z dronu, snímajúceho panorámu tretieho najväčšieho mesta dnešného Azerbajdžanu. Fikret Amirov stratil otca pomerne zavčasu, ako šesťročný. Jeho rolu nahradil Fikretov hlavný pedagóg kompozície na konzervatóriu v Baku, zakladateľská osobnosť modernej azerbajdžanskej hudobnej kultúry Üzeyir Hadžibekov (Hacibәyov), autor prvej azerbajdžanskej opery Lejla a Medžnun, v ktorej sa miešajú prvky západnej opery a mughamu. Hadžibekov takisto pochádzal z okolia mesta Šuša a Mašadi Džamil Amirov účinkoval v titulnej mužskej postave v Lejle a Medžnunovi, ako aj pri uvedeniach ďalších Hadžibekovových hudobnodivadelných diel. Mimochodom, aj o tomto skladateľovi – s nezameniteľnou fyziognómiou s okuliarmi a s tenučkým pásikom fúzov pod nosom – vznikol hraný životopisný film (Üzeyir ömrü/Život Üzeyira, 1981, réžia Anar Rzayev). Síce značne tendenčný a nesúci pečať sovietskych čias, no cenný pre množstvo zachytenej tradičnej hudby aj dobových obyčají. Je nepochybné, že tvorcovia filmu o Amirovovi sa ním výrazne inšpirovali, hoci ho viedli viac dokumentárnym smerom.

Aj v aktuálnej snímke často znie bohato ornamentálne, nazálne zafarbené brnkanie taru, ťahavý zvuk kemenče (vertikálne držaný sláčikový nástroj), perlivý kanun (citara) a nenapodobiteľný, technicky veľmi náročný spôsob spevu charakteristický pre interpretáciu mughamu. A do toho, samozrejme, úryvky zo skladateľovej tvorby. Najprv hudba z filmu Slepý Arab, ďalej ohnivo vášnivé melodické línie zo Symfónie na pamiatku Nizámího pre sláčikový orchester, možno jedného z najvydarenejších Amirovových diel, k slovu sa dostanú aj jeho „symfonické mughamy“. Prvé dva, Šur a Kürd ovšari, vznikli ešte v 40. rokoch, o dve dekády neskôr k nim pridal tretí, Gülistan Bayati-Širaz (názvy odkazujú na modálne stupnice, ktorými sa riadi výber tónového materiálu v konkrétnom type mughamu).

Z hudobného hľadiska sú tieto orchestrálne útvary sledom melodicky výrazných epizód takmer bez akéhokoľvek použitia motivicko-tematickej práce či variačnej techniky typickej pre západnú symfonickú tradíciu. Z jej pohľadu ide doslova o „chyby v systéme“, keďže je tu symfonické rozvíjanie nahradené aditívnym princípom, statickosťou harmonického procesu a ornamentálnosťou melodickej línie. Napriek tomu, že prvé dve z týchto kompozícií pochádzajú z čias vrcholiaceho stalinizmu a všetok ich materiál je folklórnej (či presnejšie tradičnej) proveniencie, nie je tu takmer ani stopy po idiotskom budovateľskom nadšení typickom pre sovietsky socialistický realizmus v hudbe tých čias. Navyše, technicky veľmi čistá a farbami oplývajúca inštrumentácia týmto orchestrálnym kúskom dodáva zvláštnu príťažlivosť a možno bola dôvodom, prečo si Kürd ovšari vybral aj Leopold Stokowski a uviedol ho v 50. rokoch v USA. To bola, samozrejme, pre azerbajdžanskú hudobnú kultúru veľká udalosť, ktorú vo filme patrične vyzdvihujú aj ďalší respondenti, muzikologička Lale Hüseynova či rektor konzervatória v Baku Farhad Badalbayli, ktorý, sediac pri koncertnom krídle, chvíľami spamäti prehráva pasáže zo skladateľovho diela, napríklad z populárneho Klavírneho koncertu na arabské témy. Obaja nezabudnú prízvukovať, ako veľmi azerbajdžanská je Amirovova hudba. To jednoducho patrí k bontónu…

Nie je to však úplné klišé, Fikret Amirov sa vo viacerých momentoch skutočne odlišuje od svojich skladateľských krajanov. V dokumente sa tiež spomína, ako mu bola ponúknutá možnosť odísť na ďalšie štúdiá do Moskvy – do triedy Dmitrija Šostakoviča. Prijali ju jeho kolegovia Kara Karajev aj Elmira Nazirova, do ktorej sa Šostakovič zaľúbil a kryptogram jej mena votkal do 3. časti svojej Desiatej symfónie. Amirov však nešiel, Üzeyir bey, ako Amirov familiárne a zároveň úctivo oslovoval svojho učiteľa, sa vyslovil proti takému kroku. „Len by tam pokazili tvoj talent,“ spomína na Hadžibekovov argument skladateľov syn Džamil s tým, že toto rozhodnutie sa napokon ukázalo ako veľmi prezieravé. „Zachránil u Amirova to, čo bolo amirovovské.“ Fakticky s tým možno súhlasiť; Amirovova hudba ostala navždy zviazaná s miestnou tradíciou – a práve tým je dnes zaujímavá, možno zaujímavejšia než viac univerzalistická, a v zásade aj „sovietskejšia“ hudba jeho kolegu a hlavného konkurenta Karu Karajeva. (Okrem jeho dvoch kultových baletov Sedem krásavíc a Cestou hromu, ktoré právom patria ku klasike nielen ruského baletu minulého storočia.)

Vo filme, pochopiteľne, nie je ani zmienka o tom, že mnoho z unikátneho štýlu tejto hudby čerpá z odkazu tbiliského Arména Arama Chačaturjana, čo by vo svojej dobe nebolo také neobvyklé. Hlavne v Karabachu, ale aj na mnohých ďalších miestach na území Azerbajdžanu bok po boku existovali rôzne etniká a dochádzalo k plodnej kultúrnej výmene. Až kým sa čosi tragicky nepokazilo v čase agónie sovietskeho impéria a proces násilného etnického čistenia nezavŕšila nedávna vojna, po ktorej nastal masový exodus arménskeho obyvateľstva a Náhorný Karabach bol definitívne včlenený do dnešného Azerbajdžanu. Odráža sa to aj vo filme, kde znovupripojenie Karabachu sprevádza hudba Fikreta Amirova. Zábery súčasného prezidenta Alijeva, ako v maskáčovej uniforme bozkáva azerbajdžanskú zástavu, striedajú pohľady na zrúcaniny budov v meste Šuša či improvizované pódium, z ktorého znie Klavírny koncert na arabské témy v trocha bizarnej adaptácii pre klavír a súbor tradičných nástrojov. Samozrejme, nesmú chýbať ani archívne zábery na prezidentovho otca Heydara Alijeva, kedysi všemocného vládcu sovietskeho Azerbajdžanu a neskôr prvého prezidenta samostatnej republiky. A k tomu spomienky skladateľovej dcéry na dlhé telefonáty a vrelé priateľské kontakty Alijeva s jej otcom. Pravda, v rozumnej miere, nie príliš okato, no predsa s nádychom povinnej jazdy. Skrátka, bolo treba pokloniť sa chlebodarcom – aj keď diváka aspoň trochu zorientovaného v historických reáliách pritom musí na okamih zamraziť...

Sám Fikret Amirov bol človekom takmer čisto apolitickým, aspoň sa takým snažil byť, v maximálnej miere možnej pre kultúrneho činiteľa v sovietskej spoločnosti. Podľa spomienok rodinných príslušníkov bol v každodenných záležitostiach života krajne nepraktický – ak chcel zatĺcť klinec na chalupe, takmer s istotou to skončilo zranenými prstami. Hovorieval, že písanie hudby je jeho jediným poslaním, čo tak trochu pripomína veľmi podobný výrok Franza Schuberta. Napokon, komponovanie bolo hlavným zdrojom príjmov jeho rodiny, Amirov neučil na konzervatóriu („Nikdy ma nepozvali,“ odpovedal na otázku, prečo vlastne nevyučuje skladbu.), nezaložil nijakú školu, ostal osamelým bežcom. Pracoval naozaj intenzívne, bol perfekcionistom, každú frázu prehrával na klavíri desiatky ráz, kým bol spokojný. Prakticky nevychádzal z pracovne a ak aj áno, zasa tam odbiehal zaznačiť si hudobný nápad, pokračovať v rozrobenej práci. Vtedy muselo byť v dome absolútne ticho, iba zriedka Amirov dovolil synovi Džamilovi zaliezť pod klavír, a to len pod podmienkou, že bude ticho ako myška...

Osobitnou kapitolou vo filme sú historické, ale aj nedávne záznamy z koncertných predvedení alebo orchestrálnych skúšok Amirovových diel. K tým prvým patria zábery z práce ruského dirigenta Gennadija Roždestvenského, ktorý patril k horlivým zástancom hudby Fikreta Amirova a viacerým jeho partitúram vtlačil nezameniteľnú interpretačnú pečať. Platí to pre jeho symfonické mughamy, no hlavne pre Symfóniu na pamiatku Nizámího, ktorú Roždestvenskij naštudoval s mohutným, v plnom zmysle symfonickým obsadením sláčikového orchestra. Jeho nahrávke sa dodnes nevyrovná žiadna interpretácia s komorným orchestrom – azerbajdžanská alebo ktorákoľvek iná. Veľkým pôžitkom sú však aj zábery zo skúšok Azerbajdžanského národného symfonického orchestra, nacvičujúceho Azerbajdžanské capriccio či ešte pomerne mladícky Dvojkoncert pre husle, klavír a orchester. Vyvolávajú chuť pozrieť si ich celé, ak sa vôbec kdesi nájdu zavesené na internete.

Sympatické je, že tvorcovia neostali len pri spomienkovom optimizme. Na pretras prídu aj osobné intrigy podnietené závisťou, intrigy „malých“ ľudí, ktorí sa proti sebe snažili postaviť Amirova a Karajeva, hoci ich spájal vzájomný obdiv a nad tieto snahy sa dokázali povzniesť. Ťažšie to však bolo napríklad v situácii, keď do Azerbajdžanu pricestoval hosťovať Ukrajinský národný symfonický orchester, ktorý chcel na svoj program zaradiť dielo miestneho skladateľa, a voľba padla práve na Amirova. Vinou intríg na koncert takmer nikto neprišiel, čo skladateľ niesol mimoriadne ťažko. A čoraz častejšie zaznievali hlasy, že jeho hudba už neodráža ducha doby, že zastarala, že sa neinšpiruje aktuálnym vývojom. Lenže serializmus, elektroakustika alebo postmoderné tendencie s ironizujúcimi citátmi klasiky boli na míle vzdialené naturelu skladateľa, ktorý vyšiel z centra miestnej tradície. Možno aj to sa podpísalo pod jeho odchod vo veku nedožitých 62 rokov...

Vráťme sa na chvíľu späť do našej reality. Pred rokmi vznikla séria filmov o v tom čase ešte žijúcich skladateľoch – Zeljenka, Šimai, Berger, Hatrík –, aj o súčasníkoch Martinovi Burlasovi a Vladimírovi Godárovi. Natočil ich tím okolo režiséra Ivana Ostrochovského a majú nesmiernu hodnotu dnes už ako historické dokumenty. Majú viac charakter rozhovorov, skladatelia rozprávajú o sebe a svojej dobe. Chýba však väčší, širokospektrálnejší materiál venovaný našim klasikom, urobený tak, aby dokázal pritiahnuť pozornosť súčasného diváka aj mimo bubliny úzkej profesijnej komunity. Je pravda, že naftové polia v Gbeloch sa výdatnosťou nemôžu porovnávať s tými okolo Baku, ani (zatiaľ) nemáme zavedený prezidentský systém, v ktorom by sa úrad dedil z otca na syna (CD a DVD s hudbou Karu Karajeva a Fikreta Amirova, ktoré sa mi vďaka rôznym ľuďom a ich zahraničným cestám dostali do domácej kolekcie, vydalo Centrum Heydara Alijeva v Baku, majú takpovediac prezidentský imprimatur…), no neznamená to, že na realizáciu projektu tohto druhu je nevyhnutné prostredie nacionálne orientovaného autoritárskeho režimu. Tiež to zrejme nebude ani tak otázkou financií, ako skôr nedostatku záujmu a motivácie niečo podobné urobiť. A pritom vidieť život klasikov našej hudby v komplexe spoločenských aj politických súvislostí – v technickom aj umeleckom spracovaní odzrkadľujúcom možnosti našej doby – by sme potrebovali ako soľ.