Festivalový klavírny recitál

9. 4. 2026

Košická hudobná jar

Piotr Anderszewski

Brahms – Beethoven

Klavírny recitál nebýva samozrejmou súčasťou Košickej hudobnej jari, navyše tento rok dostal pozvanie do Košíc klavirista mimoriadne zvučného mena aj v medzinárodnom kontexte, Piotr Anderszewski. Na predposlednom koncerte festivalu mali priaznivci klavírneho umenia príležitosť vychutnať si neskorú tvorbu Johannesa Brahmsa a poslednú sonátu Ludwiga van Beethovena.

Anderszewski skombinoval originálnym spôsobom vybrané die z Brahmsových opusov 117, 118 a 119 do polhodinového jednoliateho celku, v ktorom jednotlivé skladby uviedol attacca, s potleskom až na konci. Chcelo to mimoriadne podkutého znalca Brahmsovej neskorej klavírnej tvorby, aby vedel rozoznať, kedy sa ktoré intermezzo končí a kedy začína ďalšie. To však nie je mienené ako výčitka. Úplná tma v auditóriu prispela k meditatívnemu nastaveniu klaviristu i obecenstva; nebola vylúčená ani istá forma relaxu, hoci hudobná reč týchto opusov je viac než vážna, reflexívna, introspektívna („Brahms nie je pre deti“, vyhlásil vraj András Schiff).

Umelec vydareným spôsobom striedal pomalšie a ponurejšie kúsky s rýchlejšími a energickejšími, pričom začiatky aj závery boli mimoriadne rezignované (op. 119 č. 1 h mol versus op. 118 č. 6 es mol) až tragické; v es molovom intermezze sme napr. mohli objaviť nekonečne sa opakujúce prvé štyri tóny stredovekého nápevu Dies irae. Anderszewski sa k týmto intermezzám priblížil s obdivuhodnou empatiou a hlbokým citovým ponorom. Jeho frázovanie bolo plastické a pružné, pedalizácia primeraná, tón mäkký a citlivo mnohofarebný. S rubatom narábal slobodne, nie však svojvoľne. Neváhal siahnuť po veľkých dynamických kontrastoch na malých plochách (prítomná dlhoročná známa poslucháčka to označila ako „hysterické“, s čím však rozhodne nesúhlasím). Anderszewského hra je kultivovaná a expresívna, spontánna a disciplinovaná zároveň.

Po krátkej odmlke nasledovala Beethovenova Sonáta c mol op. 111, kde mohol klavirista preukázať svoje schopnosti tvarovať  veľkú formu a grandióznu hudobnú stavbu. Myslím si, že sa mu to bezo zvyšku podarilo. Hral rovnako mäkkým a senzitívne hĺbavým spôsobom, s dôrazom na tvarovanie rozsiahlych línií a s optimálnym nadhľadom. Nehovoriac o extrémnej koncentrovanosti a priam magickej sugescii. Prvá časť dramaticky burácala alebo nežne či váhavo kontrastovala, kým slávne variácie druhej časti poskytli nefalšovaný obraz beethovenovskej vízie výrazu a zvuku na sklonku klavírnej tvorby. Najmä v nich sa Anderszewski javil ako pravý klavírny filozof so schopnosťou tichej kontemplácie. Pritom „jazzová“ variácia sršala vtipom a úderným temperamentom, aby postupne uvoľnila miesto transcendentálnej zvukovej reflexii v extrémnych polohách nástroja.

Anderszewského interpretácia ukázala, že vrcholné diela Brahmsovej a Beethovenovej neskorej tvorby môžu aj dnes zaznieť ako živá, naliehavá a hlboko ľudská výpoveď.