Festival Symfónia umenia: Villazón - Pogorelc - Voronkov

1. 9. 2023

Bratislava, Námestie pred
Pradiarňou 1900,

Rolando Villazón, Emily Pogorelc, Guerassim Voronkov

Slovenská filharmónia

Festival Symfónia umenia

Úspech mexického tenoristu Rolanda Villazóna v prvej dekáde tohto storočia bol závratný: spevák šiel z jedného triumfu do druhého (Rodolfo z Bohémy, Alfréd z Traviaty, Gounodov Rómeo, Massenetov Des Grieux …) a veľkou udalosťou boli aj jeho operné recitály v Berlíne či Prahe. Lyrický tenor, technicky dobre vedený, s unikátne hladkým prechodom medzi plným hlasom a polohlasom, vášnivým prejavom a osobnostným šarmom očarúval.

V tých časoch tiež nahral CD s áriami z francúzskych opier, ktoré som recenzoval v Hudobnom živote. Popri chválach som si však neodpustil poznámku, že pred jeho prístupom k interpretovaným partom by som dal prednosť starším nahrávkam Nicolaia Geddu. Spevák dával do interpretácie nadmerne veľa citu a vášne, čo pôsobilo efektne, no málo „hospodárne“. Po hlasovej kríze som ho už počul len v mníchovských Hoffmankách režiséra Richarda Jonesa (2011), v ktorých bol herecky strhujúci, no hlasovo už o niečo menej presvedčivý. Mexičan žijúci vo Francúzsku zavítal na Slovensko na pozvanie festivalu Symfónia umenia o dvanásť rokov neskôr a s úplne iným repertoárom než v mladých rokoch.

Veľké operné hviezdy prichádzajú do Bratislavy na pozvanie agentúry KAPOS, kým Slovenská filharmónia či Opera SND získavajú na vystúpenia skôr hviezdy „bývalé“. Do tejto kategórie patrí dnes aj Villazón. V priestore pred Pradiarňou s pohodlnými sedadlami a na prekvapenie i s celkom uspokojivým ozvučením ozvláštnil svoje vystúpenie aj výberom vokálnej partnerky, ktorou bola Emily Pogorelc, americká sopranistka angažovaná v Mníchove. Za dirigentským pultom orchestra Slovenskej filharmónie stál Rus Guerassim Voronkov, pohybujúci sa v hispánskom svete.

Operné koncerty mimo sál a divadiel majú svoje špecifiká, lebo sa obracajú na oveľa širšie spektrum návštevníkov. Ponúknutá dramaturgia túto skutočnosť zohľadnila, keď do druhej polovice programu zaradila španielske zarzuely, blízke „sestry“ viedenskej operety, ktoré potom spolu odzneli v prídavkoch ukončené dvoma talianskymi canzonettami. Operný repertoár bol prispôsobený momentálnym schopnostiam tenoristu, takže jedinými „obohratými“ skladbami bola pekne zvládnutá overtúra k Verdiho Sile osudu a na koncertoch často uvádzaný valčík z prvého dejstva Gounodovej opery Rómeo a Júlia. Kladne hodnotím, že orchester predviedol aj predohru k Auberovej Nemej z Portici, dielu, ktoré sa na Slovensku zatiaľ uviedlo len raz v Košiciach. Francúz Auber bol majstrom overtúr, o čom sa pred sedemdesiatimi rokmi mohli v SND presvedčiť diváci pri uvedení jeho opery Fra Diavolo.

Pre operného znalca bolo prínosné, že mohol počúvať jeden z mnohých operných talentov, ktoré sa pohybujú vo „svetovom opernom cirkuse“. Americká sopranistka je koloratúrkou, no jej hlas má aj zaujímavú strednú polohu a guľatý tón, takže perspektívne smeruje k lyrickému sopránu. V opernej časti uviedla tri árie a dueto Adiny a Nemorina, ktoré by sme vďaka tenoristovej záľube upútavať pozornosť aj svojím správaním mohli nazvať poloscénickým. V dramatickej árii Elektry z Idonomea nebola celkom vo svojej koži, čo si vynahradila v koloratúrach Gildy a Júlie. Je nesporným talentom a vyčítať by sa jej azda dalo len to, že nie všetky najvyššie tóny odzneli rovnako koncentrovane. V neopernej časti programu si potom s tenoristom aj zašantila a krásne jej vyšla hravá pieseň Les filles de Cadix Lea Deliba.

Šoumen Villazón sa ukázal ako nepoučiteľný. Pri úbytku hlasových schopností sa rozdával s rovnakou vervou a pátosom ako vo svojich zlatých časoch. Dnes má v strednej polohe tmavší a objemnejší tón, no jeho rozsah siaha maximálne po a2 a kedysi hravé vyššie tóny dnes tvorí silou.

Podobne ako jeho vzor Domingo zrejme aj on zakotví v barytónovom odbore a na rozdiel od svojho vzoru nie za dirigentským, ale za režisérskym pultom. Ako pravý profesionál a rutinér vie svoje nedostatky zavše zakryť, stále má dlhý dych a isté, hoci jednostranne poňaté interpretačné kúzlo. Viac vyniklo v španielskych temperamentných zarzuelách než v opernom repertoári, v ktorom vokálne najprijateľnejšie kreoval áriu Dona Ottavia Il mio tesoro. Kúzlo však menej zapôsobilo v árii Dov’è quell’alma audace z pomerne málo známej Haydnovej opery L’anima del filosofo a vo Verdiho piesni L’esule, kým výkon v jeho kedysi slávnej úlohe Nemorina okorenil viac herecky než spevom. V prídavkoch sa mu interpretačne nepodarilo rozlíšiť svet salónneho Tostiho od rustikálnejšieho De Curtisa.

Pre široké publikum bol jeho koncert zážitkom, pre operne poučeného potvrdením, že čas sa nedá oklamať. Do historických análov však vojde, že Villazón spieval aj v Bratislave.