Hudobný život

Festival J. K. Mertza 2023

Ondrej Veselý
Ondrej Veselý
31. august 2023
Hudobný život
Venezuelský gitarista Silfredo Pérez bol zároveň jedným z lektorov majstrovských kurzov . Foto: M. Z. Šimkovičová

Pred rokom som o festivale napísal, že sa „zniesol z pomyselného Parnasu“ a priblížil sa širšej hudobnej obci. Toto tvrdenie dnes platí ešte markantnejšie.


Vďaka bystrému a dobre premyslenému kroku organizátorov je na festivale každým rokom vidieť viac a viac pedagógov gitarovej hry z celého Slovenska. Tento raz im festival pripravil inovačné vzdelávanie v moderných postupoch pre metodiku výučby predmetov komorná hra, súborová hra a hra v orchestri na ZUŠ. Výučba prebiehala pod medzinárodným lektorským tímom, ktorí tvorili Silfredo Pérez (Venezuela), Franciszek Wieczorek (Poľsko), Rostislav Coufal (Česká republika), a vyústila v koncertnom vystúpení účastníkov (27. 6.). Z pohľadu slovenskej histórie a kontinuity výučby gitary ide o dôležitý krok upozorňujúci na fenomén gitarových orchestrov, ktorým v Česku prekliesnil cestu práve Rostislav Coufal – na Slovensku gitarové orchestre predstavujú (možno až na pár sporadických výnimiek) doslova „pole neorané“. Prvý moment, keď festival účinne upozornil na to, kde sú u nás nesprávne nastavené mantinely.


Ďalším – s najväčšou pravdepodobnosťou neplánovane – zdvihnutým prstom bol koncert laureátov súťaží slovenských ZUŠ a konzervatórií (Emanuel Gabriel Dvořák, Oliver Solecký, Andrej Sitár, Dávid Cibula a Štefan Gazdík), ktorý sa odohral deň predtým. Predovšetkým tí najmladší z menovaných nevedomky poukázali svojím prirodzeným a nevykalkulovaným muzikálnym prejavom na to, ako veľmi nešťastne pôsobí síce bezchybný, ale často nevýrazný prejav ich starších kolegov, ktorí síce neraz vyhrávajú medzinárodné súťaže, ale ich interpretácia pripomína (prepožičiam si výraz prof. Jozefa Zsapku) „šijacie stroje“.


Ako som už napísal, progresívne smerovanie festivalu nezabudlo ani na svoju tradíciu. Prvý večerný koncert festivalu (25. 6.) tak patril gitarovej „supernove“ Costasovi Cotsiolisovi. Koncertné a organizačné aktivity tohto Gréka pritom zásadným spôsobom spoluvytvárali podoby európskeho gitarového umenia minulého storočia. Cotsiolis je tiež dlhoročným priateľom festivalu, je s jeho históriou doslova „zrastený“. O tom, že slovenské gitarové umenie má tiež osobnosti, ktorých práca zanechá trvalú medzinárodnú hodnotu, svedčila práve druhá polovica Cotsiolisovho koncertu. Spojil v nej svoje sily s Bratislavským gitarovým kvartetom. Boli sme tak svedkami premiérového uvedenia aranžmánov piesní legendárnych The Beatles (pre gitaru sólo a gitarové kvarteto) z pera kubánskeho velikána Lea Brouwera. Význam počinu bol akcentovaný predovšetkým tým, že ide o verziu diela, ktorú pod Brouwerovým dohľadom pripravil práve Martin Krajčo. Neviem, či si je naša gitarová obec plnohodnotne vedomá tohto medzinárodného presahu slovenského gitarového umenia...


Zaujímavé bolo tiež sledovať nové interpretačné zameranie Karola Samuelčíka, ktorý sa 26. 6. predstavil s programom orientovaným na súčasnú tvorbu – Mariána Budoša, Jevgenija Iršaia a Jana Králika. Samuelčíkovo interpretačné „vykoľajenie“ z ošúchaného španielskeho repertoáru prinieslo pozoruhodné výsledky. Budošova hudba mu umožnila prejaviť muzikalitu na úrovni, ktorú som uňho predtým nepočul, a v dielach Iršaia a Králika mali príležitosť konkurovať veľkým dielam 20. storočia. Či úspešne, to ukáže čas...


Zaradiť Samuelčíkovu interpretáciu do medzinárodného kontextu sme mali možnosť na koncerte nasledujúci deň, na ktorom sa predstavili víťazi medzinárodných súťaží Cassie Martin (Francúzsko) a Luis Alejandro García (Kanárske ostrovy). Francúzska umelkyňa zaujala vlastnými transkripciami barokovej hudby a príjemne pútavým verbálnym prejavom. Jej španielsky kolega zas upútal interpretačným prístupom „stavajúcim všetko od basu“, čo v gitarovom svete nie je častým javom. Na druhej strane, jeho hra pripomínala až strojovú bezchybnosť. Po chvíli bolo pre mňa čoraz náročnejšie aktívne načúvať jeho hre a oceniť jeho nepopierateľné umelecké kvality.


Posledné dva koncerty (28.–29. 6.)  priniesli vystúpenie Alberta Mesircu (Taliansko)  a Silfreda Péreza. Mesircova umelecká cesta je (z môjho pohľadu) silným apelom poukazujúcim na to, že k aktívnej interpretačnej kariére je možné prepracovať sa aj vďaka interpretácii súčasnej hudby, skrz nezanedbávanie komornej tvorby a zároveň bez jalového „pendlovania“ po medzinárodných súťažiach.  Na festivale J. K. Mertza tentokrát predstavil (okrem renesančného a barokového repertoáru) sólové skladby A. Gilardina či C. Ambrosiniho, ktorých hudbu u nás inak nepočuť. V druhej polovici recitálu uviedol v spolupráci s violončelistom Jozefom Luptákom komornú hudbu S. Gossa, F. Schuberta a M. de Fallu. Silfredo Pérez zas postavil svoj koncert na latinskoamerickej hudby, ktorú interpretoval sčasti na klasickej gitare, sčasti na venezuelskom nástroji cuatro. Jeho interpretácia priniesla úprimnú a temperamentnú radosť z hry a bola v pravom zmysle korunou tohtoročného festivalu.


Na záver mi ostáva pozna­menať, že gitarovému festi­valu pomenovanému po J. K. Mertzovi sa s úspechom darí ťažiť zo svojej tradície a že zo svojich kvalitatívnych nárokov nepoľavil ani tento rok. Okolo Martina Krajča však neostal len pri tom, ale darí sa mu čoraz viac poukazovať na dlhoročné „choroby“ gitarovej hry, na neprávom zanedbávaný repertoár, ako aj na problémy, od ktorých gitaristi neraz nedbanlivo či, dovolím si povedať, až hlúpo odvracajú zrak.