Festival ako intelektuálna výzva, radosť i uvoľnenie

MELOS-ÉTOS, festival súčasnej hudby, ktorý sa koná každé dva roky striedavo s festivalom Nová slovenská hudba, sa tento rok uskutočnil v týždni od 7. do 14. novembra 2024. Prvýkrát v 33-ročnej histórii festivalu sme mohli zažiť otvárací koncert v Košiciach, v Kunsthalle. Nasledovalo päť koncertov v bratislavskej Moyzesovej sále, záverečný koncert sa odohral vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu.

Ouvertúra v Košiciach

Otvárací koncert festivalu Melos-Étos (7. 11., Štátna filharmónia Košice, Marián Lejava) v košickej Kunsthalle vniesol do hudobného života mesta svieži impulz. Keby takých mesiacov ako november bolo viac v roku, v Košiciach by sme si veru žili ako v „Európe“...

Po skončení koncertu sme sa viacerí svorne zhodli na jednej charakteristike: Celok pôsobil ako sínusoida, v ktorej párne časti programu boli akoby na vrchnej a nepárne na spodnej amplitúde... V zmysle prijatia či kvality? Na to, myslím si, neexistuje jednoznačná odpoveď. Skúsenosť mi hovorí, že nahrávka, partitúra alebo diskusia môžu zavše priniesť zmätok v istotách prvých dojmov.

Prvotné emócie bezprostredne po príchode do Kunsthalle však boli dve. Prvá: rešpekt spojený s očakávaním smerom k Mariánovi Lejavovi. Dokázal doposiaľ naštudovať nespočetné množstvo závažných skladieb (neraz premiérovo uvedených) s rozmanitými interpretmi a doviedol týchto hráčov často ku skvelým výkonom a publikum ku krásnym zážitkom!

Druhá emócia: spomienkový obdiv k Petrovi Danovi Ferenčíkovi. Myslím si, že asi práve on (vlaňajším uvedením svojej priestorovej kompozície, ktorú realizoval orchester ŠfK v Kunsthalle) zasial myšlienku rozširovania priestorových kapacít tohto špecifického miesta a táto myšlienka pekne vyklíčila! Orchestrisko – bývalý bazén – bolo rozčlenené na viaceré segmenty, každý s vlastným čelným publikom a dirigentským pultom. Presúvať sa teda nebudú hráči, ale dirigent...

Ako prvé dielo zazneli Symfónie pre dychové nástroje Igora Stravinského. Z čestného miesta som, ako aj okolité publikum, smel dychový ansámbel vnímať z pravej strany. Orchester hral a premýšľajúc (… prečo napríklad dramaturgia nevybrala niektoré dielo komótnejšieho, neskorého Stravinského) bolo mi trochu ľúto: Naštudovanie diela tohto typu si zaiste vyžaduje zvýšenú mieru individuálnej zodpovednosti, a teda aj náročnosti na prípravu každého hráča. Dojem zo solídneho uchopenia kazili viac i menej závažné intonačné chyby.

Druhú skladbu Unanimus pre osem sláčikových nástrojov od litovskej autorky Justė Janulytė, som pre zmenu počúval z ľavej strany – nepoučený, vnímajúc čistý zážitok z neznámej kompozície, výbornú energiu i hráčske prijatie. Tešil som sa z oboznámenia sa so zaujímavým novým dielom vo veľmi dobrej interpretácii. Zaľúbil som sa okamžite do hudby ďalšej skvelej skladateľky! Blízky mi je tento svet… Z úvodného a i naďalej príznačného – povedané slovami Juraja Beneša – magického, zmenšeno-zmenšeného septakordu sa tu odvíja pozoruhodná eskapáda drobných, emočno-harmonických záchvevov s premyslene dávkovanou mierou premenlivosti, s redukciou na minimum inštrumentálnych gest. Myseľ mi to vyhodnotila tak, že Unanimus možno vnímať v kontexte „unus animus“, teda „raj“, kontra „poly animus“, akoby „stratený raj“. Raj i stratený raj dokážu byť plodnou a plnohodnotnou metaforou… Unanimus bol skvelým zážitkom rýdzej súčasnej duchovnosti.

Nasledovala skladba Pavla Malovca Koncert pre gitaru, sláčikový orchester a bicie nástroje. Prvé počúvanie diela z čestného miesta, čelom k hráčom. Duchovný rozmer Malovcovej hudby sa u mňa prezentoval zvláštnym spôsobom. Hneď po prvých taktoch sa mi v duchu zjavovali moji drahí učitelia spojení so začiatkami festivalu Melos-Étos: Vladimír Bokes, Juraj Hatrík, Juraj Beneš, Ivan Parík a ich úškrny a pohľady plné zlovestného sarkazmu... Skladba bola interpretovaná výborne, sólista Adam Svitač bol zo zvukovej stránky vyrovnaným partnerom orchestra, z hráčov sálala radosť, hudobná reč typu populárnych filmových soundtrackov im bola zrejme blízka. Viem si predstaviť realizáciu takéhoto diela v bežnej abonentnej produkcii orchestra či v pedagogickom procese hudobno-vzdelávacích inštitúcií, rozhodne však nie na otváracom koncerte festivalu Melos-Étos.

The Unanswered Question, štvrtá skladba. Konečne raz Charles Ives v Košiciach! Ó, aké nádherné dielo, pre mňa najobľúbenejšie z majstrovho pera! Skvelá bola aj diskusia o interpretácii tejto skladby. Veriac, že mierne rozpaky sú súčasťou duše hudobnej poetiky tohto autora, nadšený z interpretácie, úprimne som ju vnímal ako skvelú. V diskusii po koncerte som sa rád pustil do sporu, chváliac orchester… a verím, že ani renomované hviezdy by nezahrali lepšie ako trubkár a concertino drevených dychových nástrojov na protiľahlých galériách. Cítil som sa ako v San Marco...

The stones in the river by our camp in the forest/the space in the ground we lay, piate dielo, ktoré zaznelo, bolo podľa mojich poslucháčskych pocitov nesprávne uchopené. Rufus Isabel Elliot napísala krásnu partitúru s čarovným programom a rozhodne si nezaslúžila chladné prijatie hráčov, alebo ich len „povinnú jazdu“. (Premýšľal som o tom, či je to o náročnosti intonačne čistého uchopenia štvrťtónov v tutti sekciách sláčikov alebo o únave. Možno sú moje pocity spôsobené aj tým, že som sa ocitol čelom k interpretom a pamätal som si ich tváre a gestá pri tom, ako hrali gitarový koncert. Autorka však bola s predvedením svojej skladby spokojná. Pri pohľade na partitúru premýšľam o tom, či by skladba nebola z hľadiska korektnej intonácie lepšie uchopená vtedy, ak by interpreti hrali sólo tam, kde sa predpisujú skupiny, akoby v komornej verzii.

Konečne Giacinto Scelsi, na ktorého som netrpezlivo čakal. Krik, šepot, vrava nekonečná na jednom-dvoch tónoch, ach, ako mám rád toho zvláštneho Taliana! Dychári, pri Stravinskom rozpačití, boli teraz pri Scelsiho I presagi skvelí! Až som chcel vykríknuť „Bravó!“ pred záverečným aplauzom – a mal som... Musím vzdať veľkú úctu ŠfK s hosťami, napr. saxofonistom Jánom Kopčákom, a dirigentovi Mariánovi Lejavovi za famóznu bodku za otváracím festivalovým koncertom Melos-Étos 2024.

JURAJ VAJÓ

… pokračovanie v Bratislave

Tento ročník by sa dal nazvať tajomným a skrytým – za nenápadným vizuálom a za zatvorenými dverami Moyzesovej sály ponúkol program, ktorý pripomínal podnetný semester o súčasnej, resp. modernej hudbe. Dramaturgia festivalu nie je len oslavou inovatívnej hudobnej tvorby, ale zároveň pozýva poslucháča objavovať širšie kontexty: od počiatkov atonality cez systematickú dodekafóniu až po súčasné experimenty s rytmom, farbou a tichom. Festival otvára otázky o slobode v umení a možnostiach hudobného vyjadrenia v dobe, ktorá prekonala tradície a neustále redefinuje hranice estetiky. Prelína sa na ňom história s budúcnosťou, tradícia s experimentom, a hudba získava nový význam – nielen ako estetický zážitok, ale aj ako podnet na premýšľanie a porozumenie. Zároveň vytvára jedinečný priestor pre komunitu, ktorá sa tu stretáva, diskutuje, zažíva a zdieľa svoje dojmy. Aj napriek výnimočnosti podujatia zostáva nejasné, prečo sa na ňom nezúčastnilo viac študentov konzervatórií či vysokých škôl. Je totiž lepšou školou než akékoľvek prednášky z dejín hudby. Intenzívny, inšpiratívny, miestami možno kontroverzný – no vždy motivujúci na zamyslenie...

Hneď prvý z bratislavských koncertov naznačil, akými zmenami prešla hudba v 20. storočí, a umožnil pochopiť, prečo dnešná skladateľská tvorba znie tak, ako znie. Sláčikové kvarteto fama Q (8. 11.) z Prahy ponúklo dramaturgicky neštandardný zážitok s viacerými nečakanými momentmi. Minimalistické dielo Steva Reicha WTC 9/11 a mikrotonálna tvorba Georga Friedricha Haasa demonštrovali kontrasty v jazyku a emóciách, pričom zároveň rozšírili obzory poslucháčov o širokú paletu súčasnej komornej hudby. WTC 9/11 si vyslúžilo suverénne najdlhší potlesk večera a podľa mnohých zanechalo najsilnejší umelecký dojem, zatiaľ čo Ondřej Adámek v kompozícii Rapid Eye Movements ponúkol úplne odlišný zážitok – elektronická hudba v spojení so živými nástrojmi obklopila publikum zvukom, ktorý sa prelieval priestorom, menil dynamiku a rýchlosť, čím vytváral dramatický a takmer hmatateľne interaktívny efekt. Premiéry skladieb Jakuba Rataja (Second Breath) a Antona Steineckera (5. sláčikové kvarteto „Meilensteine“) ukázali ďalšie polohy súčasnej hudby – od presného mikrokánonu a práce s mikrointervalmi po remeselne precíznu výstavbu, ktorá si stále dokáže získať pozornosť poslucháčov.

Kvarteto čelilo počas koncertu výzve opakovaného prelaďovania nástrojov, čo predlžovalo pauzy medzi skladbami. Táto skutočnosť však v konečnom dôsledku poskytla publiku viac času na reflexiu a precítenie nálad jednotlivých diel. Záver koncertu priniesol pozoruhodné prekvapenie – posledná skladba Sláčikové kvarteto č. 5 od G. F. Haasa bola interpretovaná v úplnej tme a so štyrmi hráčmi rozmiestnenými v rôznych kútoch miestnosti. Priestorový koncept znásobil emocionálny dopad diela, keďže publikum mohlo hlbšie vnímať hudbu a oslobodiť sa od vizuálnych vnemov.

Osobitosť večera podčiarkol aj fakt, že išlo o jediný koncert festivalu v Bratislave, ktorý aktívne pracoval s osvetlením. Tento prvok výrazne prispel k jedinečnej atmosfére.

Interpretácia kvarteta bola mimoriadne precízna, pričom citlivo reflektovala estetiku každého diela. Napriek tomu, že skladby vznikli v rozpätí dvadsiatich rokov a vychádzali z odlišných umeleckých prístupov, dramaturgicky pôsobili ako premyslený a súdržný celok. Kapacita sály nebola naplnená, no kombinácia menšieho publika s prácou s osvetlením, použitím elektroniky a priestorovou interpretáciou vytvorila najintímnejší zážitok z celého festivalu.

Po jednodňovej pauze nasledoval 10. 11. koncert, ktorý priniesol rozmanité pohľady na hudbu náročnú technicky aj intelektuálne, od mladých skladateľov až po ikonu „musique concrète instrumentale“ Helmuta Lachenmanna. Trio Catch (Martin Adámek – klarinety, Eva Boesch – violončelo, Sun-Young Nam – klavír) od prvých tónov zaujalo precíznou súhrou a dôkladným ovládaním rozšírených techník, ktoré interpretovali s jasnou hudobnou predstavou.

Večer otvorila skladba Chrysanthemum Vita Žuraja, ktorého jemne modelované hudobné gesto reflektovalo estetiku melanchólie a zdržanlivej expresivity. Preparovaný klavír v nej vytváral zaujímavé textúry, ktoré prirodzene splynuli s klarinetovými a violončelovými partmi. Nasledovalo dielo una mica de cosa de no res od mladej španielskej skladateľky Heleny Cánovas Parés, ktorá bola na koncerte prítomná osobne. Jej kompozícia reflektovala skúmanie pohybu a gest hudobníkov, čím interpretácia nadobudla takmer performatívny rozmer. Aer Beata Furrera zasa zapôsobil svojou štrukturálnou prepracovanosťou a bohatou artikuláciou zvukových vrstiev, prechádzajúcich medzi napätím a statickými momentmi.

Druhá polovica večera patrila Allegro sostenuto Helmuta Lachenmanna, ktorého interpretácia v réžii Tria Catch odrážala hlboké pochopenie jeho komplexnej štruktúry a zvukových kontrastov. Výkon bol výsledkom intenzívnej spolupráce so skladateľom počas minifestivalu Fokus Lachenmann v Darmstadte v januári tohto roku, ale aj skúseností so štúdiovou nahrávkou skladby pod jeho vedením už v r. 2012. To sa premietlo do precízne prepracovaného a myšlienkovo podnetného podania, ktoré odhalilo akustickú hĺbku a filozofickú štruktúru tohto diela.

Pondelok 11. 11. priniesol ďalší významný koncert, ktorý vzbudil širokú diskusiu. Klavírny recitál Pierra-Laurenta Aimarda, jedného z najvýznamnejších interpretov súčasnej klavírnej hudby, ponúkol technicky aj obsahovo náročný program, ktorý preveril nielen interpreta, ale i publikum. Aimardova dramaturgická koncepcia a jeho osobný interpretačný štýl však vyvolali rozporuplné reakcie. Aimard je nepochybne klavirista s hlbokým vhľadom do predkladaných diel a ich precízne zvládnutie je uňho samozrejmosťou. Jeho výrazná fyzická angažovanosť – od dýchania až po gestikuláciu – však miestami odvádzala pozornosť od samotnej hudby. Najmä počas jemných dynamických pasáží mohlo jeho intenzívne prežívanie na niektorých poslucháčov pôsobiť rušivo, hoci bolo neoddeliteľnou súčasťou jeho prejavu.

Druhým dôvodom diskusií bol program, ktorý zahŕňal diela Marca Stroppu (Miniature estrose), Georgea Benjamina (Shadowlines), Rebeccy Saundersovej (To an Utterance – Study), Pierra Bouleza (Sonáta pre klavír č. 1), Györgya Kurtága (Játékok – výber) a Györgya Ligetiho (Études – výber). Aimard vo svojej interpretácii brilantne zachytil jemné detaily zvukových vrstiev, rytmickú variabilitu a odtiene týchto diel, pričom každé z nich zapadlo do starostlivo vystavaného dramaturgického konceptu. Stroppove a Benjaminove skladby skúmali akustickú „hĺbku“ klavíra, Saunders a Boulez zvýraznili kontrasty medzi napätím a pokojom, zatiaľ čo Kurtágove a Ligetiho diela pridali programu introspektívny rozmer i technické výzvy. Navyše, výber niesol symbolický odkaz – Aimard interpretoval Ligetiho už počas prvých ročníkov festivalu za prítomnosti samotného skladateľa.

Na záver zaradil Aimard dva prídavky, ktoré prirodzene rozšírili hlavný program a ešte viac prehĺbili dramaturgickú celistvosť večera. Predĺženie koncertu na dve hodiny len podčiarklo jeho náročnosť a výnimočnosť. Výsledkom bol večer, ktorý rozdelil publikum – pre niektorých predstavoval, citujem, „metafyzický zážitok“, pre iných skôr skúšku trpezlivosti a sústredenia. Aimard však jednoznačne potvrdil svoje výnimočné miesto na svetovej scéne, a to nielen svojou technickou brilantnosťou, ale aj schopnosťou zrozumiteľne pretlmočiť prepojenia a významy diel súčasnej klavírnej hudby.

Nasledujúci deň (12. 11.) zavítal do Moyzesovej sály budapeštiansky UMZE Ensemble pod vedením Jeana-Philippa Wurtza a predviedol koncert, ktorý výrazne obohatil dramaturgiu festivalu. Slovenská premiéra diela Jany Kmiťovej (sie fuhr in die nacht) a svetová premiéra skladby Petra Javorku (sans Marteau et sans Maître) ukázali odlišné skladateľské prístupy, no obe zapôsobili presvedčivo. Na koncerte boli prítomní obaja slovenskí autori, ako aj Márton Illés a Ármin Cservenák, čo vytvorilo priestor na priame diskusie medzi skladateľmi, interpretmi a poslucháčmi.

Hudba Jany Kmiťovej, inšpirovaná scénou z jej vlastnej novely, pracovala s kontrastmi medzi tichými, zdržanlivými plochami a nečakanými dynamickými výbuchmi. Kompozícia sa vyznačovala výraznou farebnosťou inštrumentácie a prepracovanou prácou s bicími nástrojmi, ktorá podčiarkovala dramatickosť výrazu. Kmiťová tvarovala zvuk od ticha až po výrazné akustické vrcholy, čím udržiavala publikum v neustálom napätí. Fyzické účinky na niektorých poslucháčov boli dôkazom o presvedčivom podaní skladby a intenzívnej atmosfére.

Na rozdiel od Kmiťovej experimentoval Peter Javorka s neustálymi premenami smerovania hudobného toku. Ladené gongy, harfa a klavír v unisone vytvárali nezvyčajné zvukové kombinácie, ktoré prinášali nové farebné vrstvy. Skladba udržiavala napätie vďaka prepracovanému vrstveniu zvukov a dôrazu na nepredvídateľnosť, pričom jej subtílny záver umocnil meditatívny charakter diela.

Maďarskí skladatelia priniesli do koncertu ďalší kontrast. Ármin Cservenák (Spring) zaujal minimalistickejšou štruktúrou s jemnými disonanciami, ktoré evokovali introspektívny charakter. Márton Illés (Forajzok) naproti tomu pracoval s prekvapivými zvukovými technikami, akými bolo štrnganie mincí či vzdychy interpretov, ktoré však zapadli do zvukovo bohatej a premenlivej textúry. Jeho skladba sa pohybovala medzi aleatorickými momentmi a presnou rytmikou, čím vytvárala dynamický zvukový obraz.

Francesco Filidei (Ballata No. 2) siahol po nekonvenčných hráčskych technikách (bublinková fólia), ktoré však postupným opakovaním strácali svoj prvotný efekt. Záver koncertu patril Fermate Pétera Eötvösa, kde hudobníci prepájali energické dynamické pasáže s náhlymi pauzami. Skladbe nechýbal humor, ktorý odľahčil jej vážnejší podtext reflektujúci obdobie pandémie.

Koncert UMZE Ensemble v prvom rade ponúkol zaujímavé porovnanie estetík slovenských a maďarských autorov. Kým slovenské skladby kládli dôraz na naratívnosť a dynamický vývoj, maďarská tvorba sa viac sústreďovala na textúru a experimentovanie so zvukom. Tento večer priniesol rôznorodosť prístupov a ukázal, ako môžu kontrastné estetiky vytvoriť bohatý a obsahovo podnetný zážitok.

Večer 13. 11. sa festivalový program venoval skladateľom, ktorých diela ovplyvnili totalitné režimy, v podaní francúzskeho súboru Forum Voix Étouffées – Orchestre Les Métamorphoses. Dramaturgia zahŕňala Ligetiho Šesť bagatel pre dychové kvinteto, Dychové kvinteto op. 10 Pavla Haasa, Sudetskú suitu Hansa Winterberga a Schönbergovu Komornú symfóniu č. 1 v úprave Antona Weberna. Tento výber spájal historický odkaz s otázkou vykorenenosti a odolnosti, no celková interpretácia zostala nevýrazná.

Ligetiho Bagately, postavené na rytmických a melodických kontrastoch, mali byť živým začiatkom koncertu, no zdržanlivejšie tempa a neistý rytmus ich dynamiku oslabili. Haasovo kvinteto pôsobilo konzervatívnejšie, ale prinieslo melodickejší a rytmickejší prejav. Ligetiho krátka skladba Hommage à Hilding Rosenberg znamenala osviežujúcu zmenu, avšak dlhé ladenie pred jej interpretáciou trochu narušilo plynulosť programu.

Winterbergova Sudetská suita svojou klasicistickou faktúrou ešte viac podčiarkla kontrast medzi modernistickými prístupmi Ligetiho a Haasovho kvinteta. Napriek tomu poeticky zapadla do dramaturgie, najmä v prepojení s Ligetiho miniatúrou. Schönbergova Komorná symfónia č. 1 bola zrejme najlepšie pripraveným dielom večera – jej klasické podanie zdôraznilo estetickú a historickú prepojenosť programu, pričom vnímavo predznamenalo prechod k modernej hudbe.

Koncert, bez pauzy a dramaturgicky kompaktný, ponúkol poslucháčom cestu k pochopeniu vývoja od tradičnej hudby k modernej a súčasnej estetike. Interpretácia však nepôsobila výnimočne a ansámbel nenaplnil potenciál dramaturgickej myšlienky.

Záverečný koncert festivalu vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu (14. 11.) uzavrel Melos-Étos programom, ktorý prepojil orchestrálne a koncertantné diela. Symfonický orchester Slovenského rozhlasu pod vedením Konstantina Ilievského predniesol úvodnú (Passacaglia op. 1 Antona Weberna) a záverečnú skladbu (Marche fatale Helmuta Lachenmanna), zatiaľ čo stredná časť programu patrila predovšetkým sólistom. Martin Ruman (viola), Katarína Paľová (klavír) a Helga Varga Bach (spev) svojimi výkonmi obohatili večer rozmanitosťou interpretačných prístupov.

Passacaglia Antona Weberna, symbolická pocta Bachovi, spojila tradíciu s moderným pohľadom na kontrapunktické formy. Hoci začiatok pôsobil trochu nevyrovnane, interpretácia postupne nabrala presvedčivý charakter a napokon poslucháčov potešila silným záverom.

Koncert pre violu Wayfinder japonského skladateľa Daia Fujikuru odrážal jeho špecifický prístup k hudobnému materiálu – skladba bola lyrická, introspektívna a jej výstavba pripomínala navigáciu sólistu medzi orchestrálnymi štruktúrami. Martin Ruman zaujal precíznou technickou aj výrazovou interpretáciou, pričom viola v jeho podaní znela mimoriadne vyvážene, s plynulými frázami a jemnou hudobnou intenzitou. Záver, kde viola hrala technikou flautando a bola sprevádzaná flažoletmi v sláčikoch, priniesol silný emocionálny zážitok. Fujikurova osobná účasť na koncerte navyše podčiarkla význam diela v rámci festivalu, ktorý cielene podporoval prepojenia medzi skladateľmi a interpretmi.

Predohra Zemský ráj to napohled Jana Klusáka priniesla zaujímavý kontrast so zvyškom programu. Jej ironický prístup k národným (smetanovským) motívom a vrstvenie hudobných alúzií vytvorili symbolickú reflexiu českého hudobného dedičstva. Táto skladba ponúkla odľahčenie a hravý odstup, čím prirodzene vyvážila lyrické a introspektívne časti koncertu.

Safra pre klavír a sláčikový orchester estónskeho autora Tõnu Kõrvitsa poskytla Kataríne Paľovej priestor na demonštráciu jej skúseností s modernou a súčasnou hudbou. Klavírne sólo v úvode skladby vyčarilo atmosféru intimity, ktorá sa postupne rozvíjala v harmonickom dialógu so sláčikovým orchestrom. Katarína Paľová svojou interpretáciou potvrdila okrem technickej precíznosti najmä schopnosť preniknúť do emocionálnej podstaty diela, pričom kombinácia poetickosti a dynamických zvratov umocnila zážitok z jej citlivého a zároveň energického prejavu.

Luciano Berio a jeho ikonická zbierka Folk Songs bola ďalším vrcholom večera. Speváčka Helga Varga Bach sa svojím podaním povzniesla nad orchestrálny sprievod a jej interpretácia bola presvedčivá vo všetkých piesňach. Orchestru miestami chýbalo viac farebnosti, no celkovo dielo zaznelo autenticky a s potrebným emocionálnym nábojom.

Záverečná skladba Marche fatale Helmuta Lachenmanna, interpretačne náročná a plná hravých momentov, ukázala nielen technické majstrovstvo orchestra, ale aj schopnosť preniesť do hry energiu a radosť, ktorá nepochybne vychádzala z dôkladného nácviku. Nešlo tu len o technickú dokonalosť – bolo zreteľné, že orchester sa počas interpretácie skutočne zabával, čo dielu vdýchlo spontánnosť a život. Výber záverečnej skladby odrážal citlivý dramaturgický úsudok, ktorý festival uzavrel s dávkou humoru a ľahkosti. Moment nenúteného odľahčenia kontrastoval s predchádzajúcimi koncertmi a zanechal v publiku pocit uvoľnenia. Bol dobre načasovaný a dodal záveru festivalu nezameniteľný charakter. Poslucháči tak mohli z festivalu odchádzať s presvedčením, že hudba nemusí byť len intelektuálnou výzvou, ale aj prostriedkom na radosť a uvoľnenie.

Festival Melos-Étos 2024 sa po ôsmich dňoch uzavrel a zanechal vo mne množstvo dojmov. Poskytol prehľad svetovej súčasnej tvorby, ukázal, ako nadviazala na 20. storočie – jeho idey aj estetické hľadania. Až s odstupom sa dá oceniť nielen celková dramaturgia, ale aj samotný fakt, že v takom krátkom čase sa podarilo na Slovensku privítať množstvo kvalitných telies a interpretov, ktorých výkony vedeli poslucháča vtiahnuť a výrazne osloviť.

HAIMONI BALGAVÁ