Fatma Said: Lieder
Webová stránka Berlínskych filharmonikov ju označila za hudobnú kozmopolitku. Raz opera, potom tango, inokedy stará hudba. A to je len výsek z repertoáru rodáčky z egyptskej Káhiry, sopranistky Fatmy Saidovej. Vyškolenej v berlínskej Eislerovej akadémii, štipendistky milánskej La Scaly (debutovala v nej ako Mozartova Pamina). Svoje aktivity momentálne cieli najmä na koncertné pódiá.
Jej vášňou je piesňová literatúra, ktorej venovala nové CD, jednoducho nazvané Lieder. Aj z motta albumu „moja duša s mojimi priateľmi“ cítiť úprimný vzťah Saidovej k piesňam, ku komornému muzicírovaniu a k skladateľom, ktorých vníma ako bytostne najbližších. Album vznikol na etapy na viacerých miestach v r. 2023–2024. Ako partnerov si vybrala až troch klaviristov – Malcolma Martineaua, Josepha Middletona a Yonatana Cohena, klarinetistku Sabine Mayerovú, harfistku Anneleen Lenaertsovú, sláčikové kvarteto a komorné vokálne zoskupenie. Do štyroch duetových piesní prizvala barytonistu Huwa Montague Rendalla, nesúceho priezviská oboch rodičov, operných spevákov.
Na albume siahla Said po majstroch romantizmu. Franz Schubert, Felix Mendelssohn Bartholdy, jeho staršia sestra Fanny Mendelssohn, Johannes Brahms a Robert Schumann zanechali množstvo jedinečných piesňových opusov, z ktorých umelkyňa vyskladala štýlovo blízku, no zároveň v náladách bohato diferencovanú dramaturgiu.
V úvodnej Schubertovej trojici piesní Ständchen, Der Hirt auf dem Felsen (ku klavíru sa pripája klarinet) a Ständchen – Notturno (klavír plus mužské hlasy vokálneho zoskupenia Walhalla zum Seidlwirt) preukázala príťažlivo sfarbený soprán, znejúci raz zvonivo, inokedy étericky, ba až s nádychom erotiky. Tón má pritom stále okrúhly, mäkký a neopísateľne tvárny v dynamických nuansách.
Medzi túto trojicu a ďalšiu dvojicu Schubertových piesní (Auf dem Wasser zu singen a Der Zwerg), z ktorých prvú poňala s hravou bezprostrednosťou a druhú ako tajomnú mikrodrámu s tmavšími farbami, vložila 6 piesní Die Liebende schreibt Felixa Mendelssohna Bartholdyho. V nich dala bez akéhokoľvek afektu na obdiv vzrušujúci timbre, dôslednú artikuláciu a sugestívne tvarovanie dynamiky. Ďalšie Mendelssohnove piesne (Hexenlied, Suleika a Ich wollt) obdarila novou vrstvou emócií, čarovaním s odtieňmi vo farbe, dynamike, dramatickej nástojčivosti v kontraste s vrúcnou lyrikou.
Po jedinom čísle z pera Fanny Mendelssohnovej, duete Suleika und Hatem, v cituplnom súzvuku mäkkých hlasov Fatmy Saidovej a Huwa Montague Rendalla, sa dostal k slovu Johannes Brahms. Štvoricu vybraných piesní sa sopranistka rozhodla interpretovať so sprievodom harfy. Vznikol tak veľmi intímny dialóg hlasu a nástroja, ktorý hladil krehkosťou koncepcie, výrazu, tieňovania tónu. Prosto, vyvieral zo srdca. Brahmsov cyklus Ophelia-Lieder predniesla kompletne. Nie však s klavírom, ale na parížskom konzervatóriu v r. 2013 založeným sláčikovým kvartetom Quatuor Arod. Z piatich piesní vyžaroval opäť príval emócií, reflexia ich odlišných atmosfér a príťažlivý súzvuk sopránu s inštrumentalistami.
Posledný blok venovala sopranistka Robertovi Schumannovi. Dve z piatich piesní spieva opäť s barytonistom (Wer ist vor meiner Kammertür a In der Nacht) a sú to vrúcne lyrické, výrazovo intenzívne duetá krásnych hlasov. Aj v sólových opusoch (Widmung, Singet nicht in Trauertönen a Liebeslied) víťazí zmysel pre štýlové frázovanie a rafinované nuansy výrazu. Intímnosť a úprimnosť výpovedí, zrkadliacich ruka v ruke hudbu a text, sú kompasom, vedúcim k pravdivosti. Tou Fatma Said zaujme každého milovníka piesňovej literatúry.
(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 06/2025.)